Môžete sa tam nájsť len omylom

Rozhovor pripravil Alexander Balogh

Zlý herec je vaším prvým románom. Ako k nemu došlo, bola to tá klasická cesta - od básní cez poviedky? Alebo sa vynorila „románová” téma?

„Oslovil ma Koloman Kertész Bagala, či by som sa nepustil do románu. Argumentoval, že on i mnohí ďalší považujú moje poviedky i básne za zaujímavé, takže by stálo za pokus napísať niečo väčšie, rozsiahlejšie, viacvrstevnejšie. Téma herectva, filmovania, dabovania je mi blízka, takže tá sa mi ponúkla akosi sama. Veľa som v tom prostredí prežil, tak som sa rozhodol, že o tom bude román. Teda je to skôr novela, možno.”

Aké písanie máte radšej - voľnejšie, kde si môžete takmer neobmedzene vymýšľať, ako to bolo v predchádzajúcej poviedkovej knihe Mám sa…, alebo vychádzajúce z konkrétnych reálií a vlastných pracovných skúseností?

„Bližšie je mi vymýšľanie, inklinujem k fantazmagorickejšej tvorbe. Osobitne pri písaní pre divadlo ide skôr o absurdnejšie veci. V Zlom hercovi som chcel trochu zachovať reálnosť prostredia, hoci aj v tomto románe je veľmi veľa vymysleného. Keď sa tam nejakí ľudia nájdu, tak je to len omylom.”

„Niekto si to možno myslí, ale nie je to tak. Hlavný hrdina Timotej Vrák vôbec nie som ja, aj keď mi ten človek je nejakým spôsobom sympatický. Nie je a nebude hviezdou, možno aj zhodou okolností, a trochu je aj smoliar. A možno mu o to až tak ani nejde. Zdalo sa mi zaujímavé ukázať takého nepriebojného herca v prostredí, kde človek musí byť jednoznačne priebojný. Predstavuje syntézu pováh ľudí, ktorí sa asi nikdy nedostanú do tej prvej várky hercov, vždy budú takzvanými zborovými dabingovými hercami.”

Dajú sa tieto typy z dabingového prostredia zovšeobecniť aj na ostatnú umeleckú komunitu, či dokonca aj na celú spoločnosť?

„Sú to typy, ktoré sa v každej umeleckej brandži, ale aj v iných spoločenských prostrediach bežne vyskytujú. Ale prostredníctvom týchto hercov, ktorí sú oveľa emotívnejší, aktívnejšie reagujú, sú hysterickejší,  dali sa pôsobivejšie vyjadriť pocity ľudí z ktorejkoľvek vrstvy spoločnosti. Ako sa boja, ako reagujú, ako sa správajú v rôznych situáciách, ktoré sa často dramaticky menia. A ako nevedia či vedia na ne reagovať.”

„Po tom nepátram, v každom prípade sa najlepšie cítim v krátkych útvaroch. Možno preto, že som netrpezlivý, že som rád, keď hneď v prvý večer je niečo skončené. Chcem, aby aspoň jedna časť stavby bola hotová čo najskôr, preto som aj tento väčší celok písal vo fragmentoch. Na druhej strane si myslím, že aj ľudia sú radi, keď si k tomu večer sadnú a za pár minút majú aspoň jednu krátku kapitolu prečítanú.”

Myslíte ešte aj inak na svojho čitateľa?

„V rámci divadla som sa naučil písať a inscenovať veci tak, aby boli zrozumiteľné pre diváka, poslucháča alebo čitateľa. Nerád by som použil slovo prispôsobovať sa mu, no určite sa ho snažím trochu pochopiť. Ale, samozrejme, v prvom rade sa tá dráma, dialóg, poviedka či román, musí páčiť mne. Až potom začnem myslieť na zrozumiteľnosť.”

Píšete paralelne viac vecí naraz, alebo sa do novej hry či knihy pustíte, až keď je predošlá uzavretá?

„Mám veľa vecí rozrobených, píšem na rôzne strany, a k tomu režírujem a hrám. Vyzerám teda dosť nesystematicky. Na druhej strane je to však aj relax, možno keby som sa dlhodobo venoval vždy len niečomu, tak by som sa v tom trochu utopil. Rôznorodosť je vlastne inšpiratívna. Myslím, že vždy budem robiť viac vecí naraz, neviem si predstaviť, že by som súčasne nehral divadlo, nepísal a nerežíroval.”

Laco Kerata (1961), vyštudoval divadelnú réžiu na VŠMU, v rokoch 1991 až 2002 pôsobil v divadle Stoka, neskôr založil divadelné združenie Med, spolupracuje aj s divadlami Ludus a Non Garde. V súčasnosti pracuje ako dramaturg a režisér v Slovenskom rozhlase. Je autorom viacerých hier, vydal knihy Hriešny spánok, Prišiel som, videl som…, Rádiové hry, Večera nad mestom, Mám sa… a Zlý herec.