***

V súťaži Poviedka `99 EuroTel získal Gérard Kolomage za Fatálnu Blamáge prémiu denníka Sme. Na prezentáciu zborníka týchto poviedok do Divadla Stoka prišiel jej autor v maske. O rok neskôr ten istý autor publikuje román Muž dlhým (vyd. LiteLife 2000) pod pseudonymom Koloman Kocúr. Zamaskovaný do indického kostýmu s orientálnou pokrývkou hlavy prišiel Koloman Kocúr aj na prezentáciu svojej najnovšej knižky Apáka a mamáka (L. C. A. 2002) v apríli tohto roku v bratislavskom Auparku. Na stretnutie kvôli nášmu rozhovoru prišiel aj Drugan Iva, spolutvorca románu Muž dlhým a hlavný jazykový poradca novely Apáka a mamáka.

Rád mystifikuješ, alebo oddeľuješ autora, teda tvorivo-hravého človeka, od spoločensky zaradeného otca rodiny?

Pomáha mi, keď sa naladím do inej polohy, na inú vlnu. Vytváram si iný život, napríklad život Kocúra, a je to iná dimenzia, ako keby som písal pod svojím menom.

Prečo práve Kocúr?

Mnohí ľudia nemajú radi mačky. Je to taká malá pomsta voči týmto ľuďom, alebo skôr posledný zúfalý pokus obhájiť kocúry pred nevôľou celého sveta, pred všetkým zlým, čo im ľudia odjakživa pripisovali, napríklad, že sú falošné. Mačky som mal vždy rád a takto im chcem vzdať hold. Korene Kocúra siahajú k Druganovi Ivovi, s ktorým sme spoločne prekonávali pubertu v Nových Zámkoch, vtedy do nášho života neodmysliteľne patrili kocúry. Okrem toho, že som mal vždy doma kocúra, niekedy aj dvoch, niekedy mačku, kocúry boli neodmysliteľnou súčasťou našich debát, siahodlhých úvah a mystifikácií. Kreslili sme vtipy o kocúroch, pripisovali sme im rôzne vlastnosti. Kocúrov sme propagovali medzi spolužiakmi. Každý musel vedieť, aké sú kocúry životaschopné, predvídavé, ako sú na všetko pripravené, nič ich neprekvapí, koľko majú životov, ako vo veľkej rýchlosti vyberajú zákrutu. Všetkých sme tým naštvali, lebo nik okrem nás v tom nenachádzal žiadnu záľubu, a my sme sa dokázali hodiny a hodiny rozprávať na túto tému, napodobňovať kocúry.

Drugan Iva: V období našej ťažkej puberty boli mačky stelesnením určitého protestu, malej asociálnosti voči konformizmu sveta dospelých – celokom prirodzené v tomto veku – samozrejme, aj stelesnením veľkej hrdosti, samostatnosti a nezávislosti. Každá mačka to vie dať voči svojmu okoliu najavo. To v nás rezonovalo.

Zmysel pre recesiu si uplatnil nielen voči kocúrom, ale aj voči jazyku v poviedke Fatálna Blamáge. Ako vznikla táto poviedka ?

S kamarátom Druganom Ivom sme začali ešte na gymnáziu. Mali sme svojrázny humor, na ktorom sme sa smiali len my a možno dvaja, traja naši kamaráti. Keďže obidvaja sme boli vášniví čitatelia, mali sme dosť načítané, tak sme sa hrali so slovami. Vymysleli sme si taký fór, že namiesto ,,ž“ budeme hovoriť ,,ge“ a hneď sme to aplikovali na lídra vtedy jedinej rockovej kapely na Slovensku Joža Ráža. Nazvali sme ho Jogeo Ráge a potom sme sa na tom mesiac či dva strašne smiali. Keď sa tento fór vyčerpal, začali vymýšľať ďalšie slová – paságe, blamáge, garáge… Slová sa nám postupne zbierali, vymysleli sme z nich vetu, ako Jogeo Rage išiel cez paságe na pláge s bagáge, potom vznikli ďalšie vety. Mali sme 16 rokov, bolo to roku 1980, a vtedy som sa začal zúčastňovať na rôznych literárnych súťažiach. Písal som zeleným atramentom do svojho fascikla s označením Moje diela. Pokúšal som sa rozvíjať túto tému, ale bez Drugana mi to nešlo tak dobre. Napísal som jednu stranu a skončil som. Slepá ulička. Tak to zostalo vo fascikli, ubehli roky rokúce, až Kali Bagala začal organizovať poviedkovú súťaž. Medzitým som pracoval v novinách, rok som bol v Amerike, zamestnal som sa v jednej firme a celkom som odišiel od písania. Popri nie veľmi vábnom a vzrušujúcom manažérskom živote, ktorý som žil, bolo pre mňa veľmi príjemným osviežením čítanie prvého z tých poviedkových zborníkov. Tak som si povedal: Ježišmária, slovenská literatúra ešte žije! Vtedy sa vo mne čosi zobudilo a pomyslel som si, že aj ja by som vedel čosi také napísať. Prečo znova neskúsiť? Predsa život nemôže byť len o tom, že chodíš do roboty a zarábaš peniaze. Treba aj trošku humoru. Vytiahol som svoj zelený fascikel, ktorý som nosil so sebou celé roky, a listoval som si v ňom, aké nápady mám rozpísané. Boli v ňom pozakladané všelijaké notesčeky, papieriky a obrúsky s krátkymi poznámkami, momentálnymi nápadmi. Našiel som tam zažltnutý papier zo stredoškolskej písanky, a na ňom začiatok tej poviedky. Strašne som sa na tom smial. Ten nápad sa mi zdal taký dobrý, že som si sadol a napísal to na jeden raz.

Nejaké jasnovidectvo vo mne asi je, ale netrúfam si to nahlas povedať. V prvom okamihu, keď som sa dozvedel o havárii Joža Ráža, bol som šokovaný. Strašne som sa zľakol. Potom mi volali z rôznych novín, ako som to myslel. Mal som z toho veľmi zlý pocit, v každom prípade som nikomu nič zlé neželal. Možno až teraz sa ukáže, či som jasnovidec. S Druganom ideme písať ďalšiu knižku, mal by to byť „veľký“ humoristický román. Máme napísané synopsy a pracovný názov je Črevná zbraň. Bude sa odohrávať na Slovensku roku 2006, a tým sa preverí naše jasnovidectvo. Hlavným hrdinom je mladý slovenský premiér Flaubert Pico. Okrem iných konfliktov sa tam bude hovoriť aj o etnickom konflikte medzi Maďarmi a Slovákmi na južnom Slovensku.

Ako novinár si rád vyhľadával nekonvenčných tvorcov, netradičné témy. Túto schopnosť si uplatnil aj v románovom debute Muž dlhým, v príbehu o kapitále v malej krajine v srdci Európy, kde odeský mafián v nedobrovoľnom bratislavskom vyhnanstve sníva o návrate k moru. Pomôcť mu má bulharský gold builder, ktorý prichádza na Slovensko, aby vystúpil na multilevel štadión seanse. Zapletie sa však so slovenským podsvetím a skončí v rukách skorumpovaných štátnych orgánov. Na románe upúta okrem mafiánskej témy aj mnohojazykový štýl.

Pokúšam sa písať tromi štýlmi, ale ešte stále nemám jasno, ktorý mi najväčšmi vyhovuje. Ani nie tak mne, ale čitateľovi. Prvý štýl je experimentálny, použil som ho vo Fatálnej blamáge. Pokúsil som sa vymyslieť niečo také, čo je úplne v rozpore s pravopisnými a inými zásadami, implantovať do jazyka prvky z iného jazyky. Pozitívna reakcia ľudí na túto poviedku ma povzbudila a povedal som si, že skúsim týmto štýlom napísať celú knižku. S Druganom, ktorý je tiež spoluautor knižky Muž dlhým, sme si vymysleli, že ju nenapíšeme v slovenčine, ale vo viacerých jazykoch. Nakoniec sme použili šesť jazykov – slovenčinu, slovenskú maďarčinu, dialógy v špeciálnej kalifornskej angličtine, ďalej ruštinu, ktorú má na svedomí v plnom rozsahu Drugan, pretože päť rokov študoval v Rusku a vynikajúco ovláda hovorovú ruštinu, slang, nadávky… So srbčinou nám pomáhal veľký slovenský spisovateľ, ale nesmiem ho prezradiť, aby si to niekto nevysvetlil zle, že zneužívame jeho meno na propagáciu knižky; bulharčinu sme konzultovali s utajeným spolupracovníkom číslo dva. S implantovaním týchto jazykov sme to však trochu prepálili. Podľa reakcií čitateľov vidím, že sme to ,,prejazykovali“ a veľmi sme tým zúžili čitateľský okruh. Viacerí by si knihu prečítali, keby bola v plynulej ľahkej slovenčine. Radosť z čítania môže mať len ten, kto tieto jazyky a kultúru za nimi aspoň trošku pozná. Súčasťou Muža dlhým je poviedka Fatálna blamáge, kde som sa programovo snažil dodržiavať štýl, ktorý pracovne nazývam holovetný. Používam čo najmenej slov a čo najkratšie vety.

Ako zberáš témy?

Vo svojom fascikli s poznámkami písanými zeleným atramentom mám toho toľko, že keby som už nič iné nerobil, len písal, tak by mi nestačili dva životy, aby som vyčerpal všetky témy. Veď len počas svojej novinárskej kariéry som nazbieral množstvo tém, ku ktorým som sa vôbec nedostal. Dve či tri reportáže, ktoré som publikoval o Rómoch, bolo približne len päť percent toho, čo som chcel alebo mohol na túto tému napísať. Veľmi rád by som strávil aspoň mesiac v rómskej komunite s magnetofónom. To by bol materiál! Takých tém je tisíc, netreba ísť ani do Indie, stačí si zobrať Maďarov na Slovensku alebo Slovákov od Čadce. Na Slovensku žijú komunity, ktoré ešte neboli literárne ani nahryznuté, napríklad Rusíni, Gorali. Kto kedy o nich napísal knižku? To je studnica tém.

Môžeš aspoň naznačiť, na čom bude založený humor vášho nového románu Črevná zbraň?

V tretej knihe si budeme uťahovať z médií, z politikov a z obmedzenosti všeobecne, zo zlých ľudských vlastností. Veľa zla na ľuďoch páchajú médiá. Ako bývalého novinára, ktorý sa snažil robiť svoju prácu poctivo, ma to veľmi trápi a hnevá, že ľuďom servírujú polopravdy, neúplné informácie, zahlcujú ich nepotrebnými informáciami. Všetky masmédiá sú skomercionalizované, ide len o biznis, o peniaze. Aj preto som sa nevrátil do novín, keď som prišiel z Ameriky. Nazdávam sa, že sme predávkovaní informáciami. Ľuďom by stačil len zlomok z informácií, čo denne do nich masmédiá tlačia, aby sa vedeli zorientovať. Totálny pretlak informácií spôsobuje, že potom naozaj nie je čas na to, aby si človek prečítal knižku, posedel pri pohári vína, alebo sa zamyslel nad tým, ako sa veci vo svete majú. Médiá vytvárajú pocit, že stále čosi nevieš, že ti stále čosi chýba. Prepínaš kanály, čítaš päť, šesť novín naraz a máš pocit, že stále nevieš toho dosť, aby si sa mohol správne rozhodnúť.

V knižke–novele Apáka a mamáka netradične odhaľuješ starosvetský život, podriadený tradičným hodnotám. Aké miesto prisudzuješ tradícii?

Čím som starší, tým väčšie. Som rád, že je to tak. Paradoxne som k tomu dospel vďaka svojej manželke a dcére, ktoré sú silné tradicionalistky.

Už tvoja deväťročná dcéra?

Práve ona má jednoduché, čisté a jasné názory. Ona mi najviac otvára oči, aby som videl, ktoré veci v živote najviac zavážia: láska, šťastie, korene. Ak ich človek má, vtedy sa cíti šťastný, harmonický. Možno aj preto som vydal Apáku a mamáku. Táto kniha bola z troch štvrtín napísaná už pred trinástimi rokmi, ale najskôr som musel dozrieť v živote, aby som ju mohol dokončiť. Musel som precestovať pol sveta, aby som pochopil, že všade dobre, doma najlepšie a že to sú tie základné veci, ktoré človek potrebuje, aby bol šťastný. Až teraz, keď som sa s tým stotožnil, mohol som tú knihu vydať.

Za trinásť rokov si dozrel nielen ľudsky, ale aj ako autor?

Keď som zbieral materiál, prenasledoval som starkých s diktafónom – bola to prvá veľká technika v redakcii Smena – viackrát som išiel k nim na dedinu. Nahral som desiatky kaziet, potom som ich prepisoval na starom písacom stroji, rukopis som strihal a fragmenty dával dokopy, aby to vytvorilo ucelenú dejovú líniu. Problém nie je zozbierať materiály zo života, keď máš dobré ucho a vieš, čo hľadáš. Problém je dať tomu dušu, aby to zaujalo aj druhých. A to som tomu nevedel dať. Vedel som, že je to dobrý materiál, ale chýbalo tomu moje autorské požehnanie. Nevedel som si poradiť ani s jazykom tej knihy. Stará mama totiž vôbec nevedela po slovensky, starý otec trošku, asi tak, ako je v tej knižke naznačené, ale medzi sebou hovorili výhradne po maďasky. Takže ich dialógy som nahral v maďarčine a potom som ich preložil do krásnej slovenčiny. Ale nebolo to ono. To už neboli mamáka a papáka, to už bol iný manželský pár odkiaľsi od Brezna. Asi pred rokom som si povedal, že musí byť jasné, že sú to ľudia zo slovensko-maďarského pomedzia, a začal som s kazením tej spisovnej slovenčiny. Donekonečna som ju kazil a kazil, ale stále ich to nevystihovalo. Požiadal som o pomoc Drugana, ktorý stále býva v Nových Zámkoch a každý deň počúva túto slovenskú maďarčinu. Presne vie, ako by to povedali. Bez neho by som tú knihu nedokončil. Spolu sme si sadli, išli vetu za vetou, dialóg za dialógom a dopracovali sme to až do výsledného tvaru.

Tvoji starí rodičia prežili spoločne 77 rokov celkom obyčajného života. V knihe Apáka a mamáka si do veľkej miery vyjadril odkaz, aký ti zanechali. Čo si najväčšmi na nich obdivoval?

Čím som starší a čím viac o tom premýšľam a čím viac času uplynulo od okamihu, keď sa pominuli, tým viac si uvedomujem, aké hodnoty by som si od nich mal zobrať. Stará mama bola veľmi dobrý človek, vždy sa usilovala byť so všetkými zadobre, načo si robiť nepriateľov, načo ísť do konfliktu, radšej vidieť v ľuďoch dobré. To je pekné a o to sa snažím aj ja. Starý otec bol zase knihomoľ. Bol dedinským kronikárom a stále doloval informácie z kníh. Ale nechýbal mu ani praktický postoj k životu: Čo nemôžeš vyriešiť, to nerieš. Načo sa zaoberať niečím, čo aj tak nevyriešim. To sú podľa mňa veci, ktoré pomáhajú, aby bol život pekný.

Aký je tvoj vzťah k maďarčine, k maďarskej literatúre?

Rovnako pozitívny ako ku ktorejkoľvek kultúre na svete. Nijako urputne ju nedávam na piedestál, ani ju nazaznávam. Vyrastal som v bilingválnom prostredí, rodičia ma učili po slovensky, keď som išiel v lete k starým rodičom, tí ma učili po maďarsky. Po slovensky viem lepšie, určite by som nevedel tento rozhovor viesť v maďarčine. Teraz už viem lepšie po anglicky ako po maďarsky, čo ma mrzí. Maďarčina je určite veľmi bohatý a pekný jazyk. Ale najčarokrásnejšie je, keď sa spoja dva jazyky. Manželka môjho bývalého kolegu učí slovenčinu v istej škole, ktorú navštevujú zväčša deti zahraničných diplomatov, ale aj deti slovenských Maďarov, aby sa naučili správne po slovensky. Dovolila mi nahliadnuť do žiackych slohových prác. Bol medzi nimi jeden sloh, ktorý bol na nerozoznanie od iných – so zlým slovosledom, s jazykovými pomätencami. Myslel som si, že to písal Maďar. Na moje veľké prekvapenie autorom bol Kórejčan. To je maličký dôkaz, že ktorékoľvek dva jazyky pomiešaš, tak vznikne z toho zaujímavá všehochuť. Vieš si predstaviť, aké netušené obzory sa otvárajú pre človeka, ktorý to akceptuješ ako tvorivú metódu. Môžeš kombinovať, permutovať a čokoľvek poskladáš, tak to bude smiešne. Zaujímalo ma, čím si Harry Potter získal toľko čitateľov. Začal som ho čítať, ale po niekoľkých stránkach som ho odložil. Zdalo sa mi to holé, duchoprázdne. Jazyk tam nežije svojím životom. S jazykom sa tam pracuje ako s lopatou na uhlie, chytíš a nahodíš. Jazyk sa nepoužíva na dokreslenie postáv, všetky rozprávajú rovnako, sú ploché. Páčia sa mi také knižky, v ktorých sa cez dialógy, cez jazyk postavy identifikujú alebo vykresľujú.

Pracuješ cieľavedome na tom, aby si sa stal spisovateľom?

Teraz už áno.

Kedy si si to povedal?

Povedal som si to už ako chlapec. Preto som išiel robiť do Smeny, chcel som sa naučil robiť so slovom. Ale potom som prišiel na to, že veľmi ťažko sa tým dá uživiť, navyše som videl, že na Slovensku je možností v mediálnom prostredí málo.

Zhovárala sa Marta Bábiková
Knižná revue 2002