Rozhovor s Ballom - LIC
Rozhovor s Ballom
LIC, 4. 10. 2012
“Píšem od samého začiatku stále len o tom, o čom by som sám ako čitateľ chcel čítať, a píšem tak, ako by som to ako čitateľ chcel vidieť napísané.” tvrdí Balla v rozhovore s Martou Bábikovou.
BALLA (vlastným menom Vladimír Balla) sa narodil 8. mája 1967 v Nových Zámkoch. Absolvoval Vysokú školu ekonomickú v Bratislave (1990), odvtedy pracuje na Okresnom úrade v Nových Zámkoch. Poviedky začal uverejňovať od roku 1992 najmä v časopisoch Dotyky a Literárny týždenník. Knižne debutoval zbierkou poviedok Leptokaria (1996), za ktorú získal Cenu Ivana Krasku. Vo svojej druhej knihe Outsideria (1997) sa pokúsil spojiť pôvodne samostatné poviedky do románového celku. Roku 2000 vydal zbierku krátkych próz Gravidita, roku 2001 Tichý kút, v roku 2003 knihu Unglik, v roku 2005 De la Cruz, v roku 2008 knihu s názvom Cudzí (2008) a v roku 2011 rozprávačské až autobiografické prózy V mene otca.
Ako sa cítite v spoločnosti doterajších nositeľov tohto prestížneho literárneho ocenenia, ktoré sa na Slovensku udeľuje od roku 2006 (Pavel Vilikovský, Marek Vadas, Milan Zelinka, Alta Vášová, Stanislav Rakús, Monika Kompaníková)? Boli ste prekvapený rozhodnutím poroty? Čo si na tejto cene vážite?
Čítal som knihy z finálovej desiatky tohtoročnej Anasoft litera, preto som bol rozhodnutím poroty prekvapený: vedel som si totiž predstaviť aj iného víťaza a najmä víťazku. Chvíľu som sa z ocenenia veľmi tešil, potom sa ma zmocnilo zdesenie: veď asi by som skôr či neskôr aj ja mal dokázať zaujať postoj k otázke, prečo práve tá moja mininovielka zožala úspech. A to práve neviem! Žeby kvôli tomu, čo vo chvíľach sebastrednosti a nekritickosti nazývam „vybrúsenosť textu”? Štýl? Alebo kvôli provokatívnym a kontroverzným myšlienkam? Či napriek nim? Lebo tie budú skôr zdrojom problémov, keď sa kniha dostane aj k iným čitateľom, než sú tí, na ktorých myslievam, keď píšem. Doteraz som totiž poznal prakticky každého môjho čitateľa osobne, a tí sú už na moje písačky zvyknutí. V tomto vidím veľký rozdiel medzi mnou a predošlými víťazmi, napríklad Stanislavom Rakúsom či Pavlom Vilikovským, známymi, v povedomí verejnosti etablovanými a unisono vysoko váženými spisovateľmi, ktorých určite nielen ja pokladám aj za úžasných ľudí.
Ocenenie určite zaväzuje do budúcnosti, ale dáva aj príležitosť rekapitulovať. Takmer všetky svoje knihy ste vydali u Kolomana K. Bagalu (Leptokariu v 1. vydaní u Petra Šuleja a Outsideriu v spolupráci obidvoch týchto vydavateľov). Možno povedať, že ste verný jednému vydavateľovi. Prečo, aký je jeho podiel na tomto ocenení?
Každopádne: k môjmu terajšiemu úspechu viedlo približne dvadsať rokov posadnutosti písaním, od prvých poviedok v kedysi zaujímavom časopise Dotyky, cez debut Leptokaria vo vydavateľstve Drewo a srd, až po zbierku poviedok Cudzí, ktorá predchádzala ocenenej knižke. Všetky začiatky vraj bývajú ťažké, ale moje také neboli: Lapidárne a v skratke povedané, vydavateľ Šulej ma vďaka Petrovi Macsovszkému objavil v roku 1995 pri barovom pulte na istom avantgardnom festivale v Nových Zámkoch, po vydaní prvej knižky ma od Šuleja na pláži v Slovinsku „odkúpil” Koloman Kertész Bagala a odvtedy sa mi nikdy nestalo, že by som mal problém s publikovaním nejakého textu. Pred vydaním každej knihy však s Kalim Bagalom dlho a tvrdo diskutujeme a on neraz prichádza s dobrými radami. Tak to bolo aj v prípade ocenenej publikácie, ktorej text bol pôvodne súčasťou pripravovanej zbierky troch či štyroch dlhších poviedok, no zhodli sme sa na tom, že keď bude publikovaný samostatne, lepšie zaberie. Ako vidno, zabral.
Keď sa vrátite k začiatkom svojej tvorby, čo bol hlavný podnet, aby ste písali. Zmenil sa tento podnet či nutkanie písať za šestnásť rokov od prvej vydanej knižky po ocenený román?
Píšem od samého začiatku stále len o tom, o čom by som sám ako čitateľ chcel čítať, a píšem tak, ako by som to ako čitateľ chcel vidieť napísané.