“Keď som chodievala do Prahy, kde som študovala na postgraduálnom štúdiu, dala som si záležať, aby i napriek tomu boli každý týždeň vytepované koberce, aby bolo všetko vyžehlené a aby bolo navarené a napečené,” hovorí profesorka Rosiová.

“Chudera.”

Sília si to prečíta ešte niekoľkokrát za sebou a dlhý pohľad venuje fotografii neznámej. “Ťapa sprostá, táto profesorka. Premrhala kus života úžasne hlúpym spôsobom…” pomyslí si Sília a odhodí časopis na zem. Predstaví si profesorkinho muža vyžehlené košele. Jej muž také nemá.

“Na tom nezáleží. Rob to, čo ťa baví,” hovorieva Síliin Modest a ona poslúchne a celé dni robí iba to, čo ju baví. Navrhuje vizitky a pije kávu.

Teraz vstáva z kresla a rozhliada sa.

V byte nie je neporiadok… alebo trochu. Sília pozerá pod stôl. Uvidí omrvinky. Dosť omrviniek. “Dobre, tie povysávam, hneď teraz.” Opatrne kontroluje izbu pohľadom… “Obchytaný vypínač, áno, vyčistím ho. Čo ešte chceš, profesorka? Určite je prach na skrinkách, na tých horných najviac,” nesie si Sília stoličku z kuchyne. Vylezie hore s malou utierkou v ruke. Skrinky sú vysoké, takže sa musí poriadne natiahnuť, ak chce prejsť handričkou v prachu. O čosi zavadí. Prisunie si ku skrinke stôl, aby dosiahla až na tú vec. Je celkom pri stene.

Škatuľka, bielo-ružový obal s fľaštičkou vnútri, ešte ani nie zaprášený... parfum?

“Jéééj,” vytreští Sília oči.

“Voňavka. Bože.” Je to iba okamih, čo drží škatuľku v ruke. Rýchlo ju položí, takmer hodí naspäť, tam, kde bola.

“Voňavka? Pre mňa?” Sília stojí v omrvinkách, s dlaňami na tvári, uši jej horia od nedočkavosti a od strachu zároveň.

Komu a prečo patrí tá vec. Aby sme rozumeli - taký pôžitok ako naozajstný parfum nie je Síliin denný chlieb. Vlastne, toto bude jej prvý. “Ak je pre mňa, ide len o to. Len o to,” pomyslí si. “Ale pre koho by bol? O dva týždne budem mať narodeniny. Takže je pre mňa. ... skriňu máme spoločnú. Byt je malý. Pochopiteľne, že si to odložil až sem hore, všade inde by som to našla.”

Sília krotí nadšenie a náhle má tisíc dôvodov hodiť sa na posteľ a schúlená pod dekou zvážiť, či je vhodné robiť v každej minúte dňa to, čo ju baví. Tam, prikrytá, zbiera myšlienky a zhromažďuje všetko, čo sa zmestí do pocitu viny.

Jej pocit viny vonia jej tuhou čiernou kávou s penou a kryštálikmi cukru na povrchu, akú ju naučil pripravovať Modest. Jej pocit viny dýcha jej dlhými nohami vo vzorovaných pančuchách, na ktorých má ešte oblečené podkolienky s farebnými rybkami. Pocit viny sa teraz živí tou fantáziou, ktorou ona vytvára vizitky a letáčiky pre ľudí. Sília upriamuje svoju pozornosť na celý svet.

Okrem tejto domácnosti.

“Môj muž. Sú dni, keď si nemá čo obliecť?” pýta sa Sília samej seba.

“Áno, sú také dni. Nič nemá ožehlené a veci sú nahádzané na obrovskej kope.

Sú dni, keď tu niet jediného páru ponožiek, za ktoré by sa nemusel hanbiť?

Áno, je veľa takých dní. Ponožky v kúpeľni čakajú, kým si ich všimnem a ja ich vidím. Ale som k nim ľahostajná...

Sú dni, keď ho čakám len s čínskou polievkou ‚Nechte tři minuty odstát’?

Áno, sú. Panebože, sú a je to zlé, je to nezdravé, je to jedovaté,” pomenúva Sília smutné vrcholy svojej starostlivosti.

“Mám úžasného muža. A neviem vytvoriť a udržať poriadok. Neviem poriadne navariť. Nedokážem si naplánovať veci tak, aby mu nič nechýbalo. A neviem upiecť dobrý koláč. Veď povedz, Sília, sú také dni, keď Modest musí jesť tvoj koláč, ktorý sa volá humus?”

“Áno, ja pečiem humus,” odpovie si Sília.

“Sú teda také dni, keď musí jesť môj koláč s názvom humus?

Áno, sú. Občas sa snažím piecť a vždy si myslím, že teraz to už vyjde. Lenže koláč, ktorý ja upečiem, sa od istého dňa volá humus. Vtedy bol u nás malý Kiko, mužov synovec. Prišiel do kuchyne, kúsok si odhryzol a povedal: “Teta Sília, to je ale humus?”

To sa musí skončiť. Môj muž mi kúpil parfum, drahý darček, ktorý si nezaslúžim.”

* * *

Modest prichádza z práce tak ako obyčajne. V tom istom čase. V tej istej minúte, v tej istej vetrovke, s tým istým výrazom pokojného dobráka a keď zastane vo dverách kuchyne, Sília strasie neistotu a červené uši pomaly blednú. Myslí na tajomnú škatuľku hore na skrini. Víta Modesta, hladká ho po chrbte, bozkáva na krk. Aké príjemné je toto súznenie, táto láska, tieto pocity a pohyby obidvoch, ktorí si chcú vyjsť v ústrety.

“Máme dobrú večeru, uvidíš. Budem variť každý deň. Aj upratovať. Stále.”

* * *

“Rob, čo ťa baví, Sília,” povie Modest a v jeho tvári je ustavičné pochopenie, či už pre ten bordel, ktorý bol, alebo pre ten poriadok, ktorý bude.

* * *

Na druhý deň tam škatuľka nie je. Len čo ráno Modest odišiel, Sília si prisunie stolík ku skrini. Šmátra rukou, prinesie si aj niekoľko vankúšov, ktoré si ešte podloží pod nohy, ale na skrinke nie je nič.

“Kedy ju vzal? V noci? Ráno? Kam ju ukryl? Vzal si to so sebou do roboty? Pravdaže. Vlastne som mu povedala, že sa chystám v tejto domácnosti vykonávať vážnu prácu. Upečiem mu bábovku.”

Pred oči si dá recept, na stôl postaví váhu. Žĺtky, cukor, múka, kypriaci prášok. Kúsky čokolády. Bielky. Hustý biely sneh. S láskou premieša, zľahka, jemnučko. Vleje do bábovkovej formy.

Pečie.

“Už onedlho bude môj muž voňať vanilkovým cukrom a ja parfumom z bielo-ružovej škatuľky,” pomyslí si Sília.

Čas uplynul. Bábovka vonia. Sília ju chce vyklopiť, ľahkú a voňavú. Ide to ťažko. Cesto zostalo na dne okrúhlej nádoby a tam, také scvrknuté na spodku formy, sa aj upieklo. Konečne ho dostala von. Nie je to bábovka. Je to ufo.

“Upiekla som ufo,” smutne konštatuje Sília a zabalí tvrdý disk do novín. Vloží to do smetiaka.

“Ani sa nedrobí,” začuduje sa. Dôkladne placku zamaskuje.

Potom sedí v kuchyni, pozerá na odpadkový kôš a uvažuje o tom, čo ju baví: “Načo to robím? Veď Modest predsa nepotrebuje jesť moju bábovku. To, že sa usilujem upiecť nejaký koláč, nie je preto, aby sme ho mali a zjedli. Robím to predovšetkým kvôli sebe, kvôli sebe to robím. Modest by ocenil, že som šikovná kuchárka, keby sa mi to podarilo. Ale keď mu ukážem túto placku s tým, že je to ufo, bude nadšený a povie mi “Dobrá práca, plukovník.” Budeme sa smiať a budeme sa ľúbiť, tak už nebudem trápiť seba ani tú placku v smetiaku a vytiahnem ju von!”

Sília vyhrabala tú vec naspäť. Pofúkala ju a posypala cukrom.

Večer si Modest prezerá ufo zo všetkých strán a obdivuje ho.

“Ani len bábovku neviem upiecť,” povie Sília.

“Myslíš, že niektorá z tých žien, čo pečú dobré bábovky, by bola schopná vytvoriť takéto vynikajúce ufo?” usmieva sa muž a ľahkosť, s akou posudzuje nevydarené múčniky, ju povzbudí.

* * *

Sília teraz upratuje každý deň. Bielo-ružovú škatuľku má stále na pamäti. Vedomie o jej existencii sa vzťahuje ku každej činnosti, ktorú robí. Do narodenín zostávajú štyri dni. Je sobota. V sobotu predpoludním chodievajú k Modestovým rodičom. Chodí aj Modestov brat.

Až teraz si Sília všíma veci, ktoré predtým, keď ešte robila iba to, čo ju naozaj baví, nevidela. Napríklad to, že každú tú sobotu sa Modest dobre naje. Poriadne sa natlačí. Modestova mama pripravuje obyčajné jedlá v ich útulnom voňavom byte. A všetky tie plné taniere sú také samozrejmé, akoby ich také plné už vyťahovala z kredenca.

“Zlepším sa. Budem sa starať. Mám úžasného muža,” opakuje si Sília svoju mantru pri prestretom stole.

Modestov sedemročný synovec Kiko začne pri obede vážnu debatu.

“Modest, sliepky znášajú vajíčka?”

“Áno, sliepky znášajú vajíčka,” odpovie mu Modest celou vetou a napichuje si na vidličku veľké šťavnaté mäsko.

“Aj kohút znáša vajíčka?” pýta sa Kiko ďalej.

“Nie, kohút neznáša vajíčka.”

“A prečo kohút neznáša vajíčka?” chce vedieť malý.

“Lebo to nie je jeho robota,” odvetí Síliin muž.

“A čo je kohútova robota?”

“Ochraňovať sliepku,” povie Modest a posunie si k sebe misu s knedľou.

Sília sa zasmeje.

“Dobrá práca, plukovník,” hovorí Modestovi a potľapká ho po ramene.

“Aký plukovník?” vyzvedá sa Modestov otecko, majiteľ desiatok absolútne vyžehlených košieľ.

Syn, bez námahy, príjemný a milý, mu odpovie:

“Otec, v každom americkom filme na konci ktosi povie ‚Dobrá práca plukovník’ a on na to ‚Ďakujem, seržantka’ alebo ‚Vďaka, kapitán…’ a tak, vieš? Keď nejakí ľudia zachránia Zem alebo niečo dôležité... no, väčšinou Zem, tak ten ich šéf je vždy nejaký plukovník.”

Modestov brat pozrie na Modesta: “Vidíš, toto mi chýba.”

* * *

“Všetko najlepšie, Sília, moja láska,” Modest sa dôverne pritisol k žene.

Čas čakania na tento deň bol pre ňu ako korenie.

Chuť tohto času vyniká nad ostatné dni a ona si tú chuť zapamätá.

* * *

Prijíma tri červené tulipány a bielo-ružovú škatuľku zabalenú v priesvitnom celofáne. Je jej.

Prejdú sa do mesta. V kaviarni si každý objedná to, čo má rád ten druhý. Sília sa prinúti vypiť pohárik koňaku. On má kávu s dvoma cukrami a so šľahačkou, hoci inak nesladí. Láska je ťažká.

Večer si Sília nesie darček do kúpeľne. Rozsvieti svetlo a položí parfum na poličku.

Vidí sa v zrkadle.

“Toto som ja, Sília, čo mala veľké plány. Stojím v biednej kúpeľni panelákového bytu v našom meste, z ktorého som nikdy neodišla. Chcela som ilustrovať knihy. Ísť do Ameriky a vidieť vzdialené vrcholky mrakodrapov. Písať si s Liv Ullmannovou a chytať v Nórsku pstruhy. Zarábať veľké prachy a zopár dní v roku tráviť v Paríži. Každú zimu sa lyžovať a každé leto plávať v mori. Byť úspešná a krásna a neskôr sa vydať...

To je zaujímavé, že sa mi splnilo len toto posledné, vydať sa. Začala som plniť plán v opačnom poradí a hneď som sa zasekla.”

Berie do rúk bielo-ružovú škatuľku, flakón vyberie a položí vedľa.

“Ako som mohla pochybovať, či je toto pre mňa. Môj Modest, najúžasnejší muž na svete. On je môj Paríž. On je môj sneh aj moje more. On je mrakodrap, ktorý obdivujem, môj chytený pstruh. On je vysvetlením všetkého, čo nemám.”

Ide do spálne a ľahne si k Modestovi.

On spí, ona ešte dlho nie.

* * *

Zato ráno ju nezobudí tečúca voda ani studený vzduch z otvoreného okna.

Sília spí a v kúpeľni stojí Modest.

Umýva sa.

Dvíha hlavu k zrkadlu a vidí Síliinu voňavku. Vie, že len pre svoju nedôslednosť musel kúpiť aj druhý parfum. Tento tu.

“Dobrá práca, plukovník. Ale tesne,” povie sám sebe a zavrie kohútik.

Cyklus Poviedka na piatok pripravuje © Literárna a kultúrna agentúra LCA.

Archív predchádzajúcich poviedok nájdete na http://knihy.sme.sk/poviedka

SME 8. 4. 2005