My ako porotcovia súbehu Román 2006 Slovak Telekom (ak si môžem dovoliť v tejto chvíli hovoriť za porotu), sme nehľadali človeka, ale skutočné umenie. Toho prvého pokušenia nás veľmi jednoducho zbavil štatút súťaže, keď príspevky boli anonymné a namiesto mäsa a kostí defilovali pred nami len čísla. S hľadaním skutočného umenia je to však už - a vždy aj bolo - zložitejšie. Aby nám cez sito nebodaj neprepadlo nejaké zlaté slovenské románové zrno, zvolili sme systém trojkolového hodnotenia. A proti prevládnutiu niektorých vkusových uprednostnení či zaujatostí bola súťaž, dúfame, dostatočne zabezpečená rôznorodosťou odbornej poroty. Boli v nej zastúpené všetky kategórie veku (pravda, okrem detí) i pohlavia (vlastne tu tiež, pokiaľ viem, len tie dve tradičné: muži a ženy) a pokiaľ ide o profesionálnu orientáciu, boli v nej okrem tvorivých spisovateľov aj literárni kritici a vedci, prekladatelia, vydavatelia, pravdaže, všetko tiež tvoriví.
Porota pracovala v prísnej anonymite, a keďže sa hlasovalo korešpondenčne, porotcovia nevedeli dokonca ani o sebe navzájom! Jediné zverejnené meno bolo moje ako predsedu - a aj to som pre istotu na ten čas odišiel do zahraničia, kde žijem v anonymite veľkomesta. Zároveň sa ospravedlňujem, že som sa nestihol vrátiť na toto slávnostné vyhlásenie výsledkov súbehu. Využívam však príležitosť na to, aby som sa poďakoval všetkým, teraz už neanonymným členom poroty za ich niekoľkomesačnú prácu, pri ktorej okrem svojich odborných znalostí, skúseností a vkusu museli prejaviť aj hodne vytrvalosti a trpezlivosti - to pri čítaní tých slabších prác, lebo aj také boli. Verím však, že zažívali aj príjemnejšie čitateľské pocity a najmä dúfam, že naša spoločná voľba takéto pocity prinesie čitateľom víťazných románov.
Teraz dovoľte niekoľko slov k priebehu súťaže. Do súbehu bolo prihlásených 97 románov. Nie všetky splnili podmienky prijatia, preto vyhlasovateľ súbehu predložil porote na čítanie a posúdenie 89 prác. V prvom kole každú prácu čítali traja porotcovia, ku ktorej sa museli - podobne ako v ďalších kolách - stručne písomnou formou vyjadriť a udeliť jej body podľa jednoduchého kľúča: určite postúpiť - skôr postúpiť - skôr nepostúpiť - určite nepostúpiť. Po sčítaní bodov do druhého kola postúpilo 14 najvyššie hodnotených románov. Pritom aby sa naozaj nestratil ani jeden text, ktorý zaujal čo aj len jedného porotcu, do druhého kola podľa štatútu mali automaticky prejsť všetky práce s hodnotením „určite postúpiť” bez ohľadu na celkový počet bodov. Túto výnimku však zhodou okolností nebolo treba uplatniť.

V druhom kole každú zo štrnástich prác čítali ďalší piati porotcovia. Spolu s posudzovateľmi z prvého kola tak každý román, ktorý sa dostal do druhého kola, bol čítaný osemkrát. Po sčítaní bodov z prvého a druhého kola mi ako predsedovi náležalo určiť hranicu pre postup do záverečného kola. Rozhodovanie bolo našťastie jednoduché: medzi prvými piatimi a zvyšnými deviatimi prácami bola dvojbodová medzera, takže do finále postúpilo päť románov.
V tomto záverečnom kole k šestnástim domácim porotcom pribudlo deväť zahraničných, a tak každú z piatich finálových prác čítalo spolu 25 porotcov! Nedá mi nepodotknúť, že mať 25 čitateľov, to sa na Slovensku nemusí podariť ani každej vydanej knihe… A keďže poznáme oprávnenú prísnosť a zodpovednosť našich porotcov, ktorí sa mohli zdráhať udeliť hlavnú cenu a navrhnúť povedzme len prémiu, ba ani tú nie, každý z nich musel povinne navrhnúť jeden román na hlavnú cenu (za 3 body) a dva na prémiu (po 1 bode). Po sčítaní hlasov vzišli víťazné práce súťaže - ktoré sú to, to v tejto chvíli ešte nevedia ani samotní porotcovia.
Čo okrem víťazných prác vzišlo zo súbehu Román 2006, to je ešte predčasné posudzovať. Zdá sa však, že je akousi večnou túžbou slovenskej spoločnosti „mať o sebe román”. Vyhovieť týmto nutkaniam neodolali - a veru mali! - ani naši praotcovia na čele s Vajanským, ani naši otcovia na čele s Mináčom, ba ani naši matkinovia. Tým však nechcem povedať, že nemáme dobré, ba veľké romány - nenapísali ich však autori, ktorí chceli „vyhovieť”, skôr tí „nevyhovujúci”.

Dnes už ani slovenskí autori nemusia nikomu „vyhovovať” - iba ak členom súťažných porôt, ale tomu sme v našom prípade umne zamedzili utajením porotcov - no práve dnes sa ukazuje, že táto politická vymoženosť z nich hneď neurobí „nevyhovujúcich” autorov. A pritom, zdá sa, každá spoločnosť potrebuje umelca, ktorý jej nevyhovie - lebo inak si len tak „smotánkovo” hovie. Možno, že tým spôsobom „nevyhovenia” je - aby som parafrázoval citovaného Milana Kunderu - byť inteligentnejší ako doba, v ktorej žijeme.

Nuž, niet nič ľahšieho, možno si povieme pri pohľade na našu dobu. Lenže pri pohľade na romány - tie súťažné i nesúťažné - sa ukazuje, že až také jednoduché to nie je: možno sú autori jednoduchí, možno je doba zložitejšia, ako na prvý pohľad vyzerá. V každom prípade sa však väčšina autorov v súbehu Román 2006 o to poctivo pokúsila a niektorým z nich - či už víťazným alebo nevíťazným - sa to aj podarilo. A za to môžeme im aj sebe blahoželať.

Valér Mikula
predseda poroty literárneho súbehu
Román 2006 Slovak Telekom