Husa bola odlišná od iných dievčat. Pôsobila skôr ako chalan. Nosila vždy krátke vlasy, nemaľovala sa, svoje drobné prsia nikdy neuzatvárala do podprsenky, nosila zásadne iba nohavice a nikto ju nikdy nevidel v lodičkách alebo sandálikoch na vysokom podpätku. Milovala futbal, na nohách nosila tenisky. Futbal hrala úplne skvelo. Nikto z nás nerobil rozdiely medzi ňou a chalanmi. Husa bola uznávaný spoluhráč i súper.

Chôdzu, držanie tela, gestikuláciu mala tiež ako chalan aj komunikovala ako chalan, všímavému pozorovateľovi by však neunikli jej ženské črty: pekná oválna tvár, antické ženské tvary tela a štíhle nohy.

Zdalo sa, že svojim správaním chlapov dokonale obalamutila. Všetci ju prijímali ako chalana z partie. Raz na ňu ktosi, v zápale boja, zakričal: Husa, ty kokot, čo si mi nenahrala! V tej chvíli si to nikto nevšimol, hralo sa ďalej, ale potom pri pive bola z toho zábava. Odvtedy na ňu vždy pokrikovali, Husa nebuď kokot, nahraj.

Chlapi dohodli priateľský zápas v blízkej dedine, vo Veľkom Záluží. Bez nás ich bolo málo, tak zavolali aj Husu. Po zápase prišla zábava: vatra, opekané špekáčiky, víno. Nikto z našich nemal veľa skúseností s vínom. V meste sme si zvykli na pivo a poldecáky, na dedine sa ale pilo domáce víno. Husa pila zarovno s chalanmi, akurát s horšími následkami. Kým, chlapi boli pripitý, Husa bola spitá na mol. Išla sa vyčúrať za kríky, ale dlho sa nevracala. Niekto z partie, dodnes sa nevie kto, ju šiel skontrolovať. Pravdepodobne ju našiel spať obnaženú a opojený vínom nevydržal a začal ju preťahovať, Husa sa prebrala a prekvapeným hlasom zakričala: „On ma jebe!“ Nato nastúpila jej obvyklá psychohygiena iróniou, Husa zakričala: “Kludne ma tu šetci vyjebte!“

Asi sa jej zdalo vtipné a trefné, ináč by prestala na plné hrdlo vykrikovať: “Pojebte ma šetci! Pojebte ma šetci!“

Naozaj ju všetci pretiahli. Najprv chalani z partie a potom každý z mužstva súperov.

Nakoniec sa Tomáš spýtal: „Kto nezasunul do Husinej pošvy?“ Nikto sa nehlásil. „Tak sme šetci pasovaní za husárov.“ Prehlásil.

Kto ju našiel za kríkmi a začal tak celý ten kolotoč „pasovania za husárov“, dodnes nevieme. Dotyčný súložník sa nikdy nepriznal. Každý tvrdí, že nebol prvý a nikto si nepamätá, kto bol pred ním. Ani Husa to neprezradí. Celý incident spomenula len raz, keď jej niekto ponúkal víno. Vtedy sparafrázovala pointu jedného starého vtipu: „Víno nepijem, strašne ma z neho bolí piča.“

Potom to v sebe navždy pochovala.

...

Pomaturitné posedenie v Interhoteli Nitra dopadlo dobre. Pre mňa hlavne preto, lebo som si dal veľký pozor, aby som nekombinoval viac druhov alkoholu, vždy keď niečo pomiešam, je mi zle. Pil som len Becherovku.

Ani neviem kedy zmizol Šereda, bez neho musím ísť domov sám. Kráčam po moste pre peších, lávke, spájajúcej sídlisko Chrenová so Starým mestom. Na náprotivnom brehu sa čosi belie. Klátivým krokom opilca podídem bližšie, opriem sa o zábradlie a zaostrujem zrak. Je to zadok. Akási biela riť odráža mesačný svit. Hýbe sa, ale veľmi čudne: pomaly, pomaly nahor a potom rýchlo hodný kus nadol. Asi tam niekto trtká. Ak áno, musí mať vtáka dlhého aspoň pol metra.

Nechce sa mi ísť ďalej. Najradšej by som si ľahol hneď tu na moste, alebo tam do trávy na brehu rieky, kde si teraz užíva neznáma dvojica. Nesmiem sa poddať, musím ísť ďalej. Musím prísť domov po vlastných. Ako Sekera, ten príde domov vždy po vlastných, he-he, ale barlách, nie nohách. Chodiť o barlách, už by som to asi vzdal. Sekera je macher. Zhlboka dýcham. Musím to predýchať. Do nozdier mi vchádza vlhký teplý vzduch odparujúcej sa hladiny vody. Narovnám sa a vykročím. Len čo prejdem cez lávku, spomedzi orgovánov, lemujúcich celé nábrežie rieky v tejto časti mesta sa prediera na chodník najprv Husa a hneď za ňou Šereda.

Husa sa upravuje a tvári sa, že nič. Keď sa zohne, aby si oprášila rifle, z chrbta jej trčia steblá suchej trávy. Šereda jej ich horlivo odstraňuje.

Je to možné? Bol to Šereda, tá biela riť? On to zvládol, dostal ju. Veľavravne sa usmievam.

Husa, bez toho, že by som sa bol niečo pýtal, vraví: „Boli sme si trocha pokecať. Je tam taký klud.“

„Klud a to rovno v prostriedku mesta.“ Nadviazal som, ťažko artikulujúc.

Šereda nehovoril nič. Mal sklonenú hlavu a vyzeral veľmi smutne.

„Majte sa chalani, ja už idem.“ Povedala zrazu Husa.

„Počkaj, odprevadím ťa.“ Prebral sa z myšlienok Šereda.

„Odprevaď radšej Roba. Ten to potrebuje viac.“

Mám taký pocit, akoby sa všetko dialo mimo mňa. Deje sa to mne a so mnou, ale akoby som bol od toho vnútorne vzdialený. Akoby sa ma to vôbec netýkalo. Som rád, že po jedenástich Becherovkách s kolou tu ešte stojím na vlastných, dokážem pozorovať okolie a reagovať.

Poberiem sa so Šeredom domov.

„Oliver, si husár!“ Vravím mu po pár metroch.

„To som si mohol mysleť, že budeš rýpať.“

„Práve si bol pasovaný za husára.“

„Nehaj to tak.“

„Šmykol si Husu, si husár.“

„To sa neráta, ledva som omočil.“

„Jak ledva? Chceš povedať, že tá bílá riť, čo sa obleskovala na brehu rieky, nebola tvoja?“

„Bolo to videť? Odkial si to videl?“

„Jasné, že to bolo videť, šak ste boli len zo dvadsať metrov od lávky.“

„Do riti! Do riti! Kdo nás ešte videl?“

Zjavne sa upokojil, keď som mu povedal, že na moste nebolo nikoho okrem mňa. Potom mi vyrozprával, ako sa to stalo s jeho omočením.

Šereda chcel Husu zatiahnuť za orgovány, pokúšal sa bozkávať ju, poobchytkávať prsia. Nedovolila mu to, ale bránila sa akýmsi poddajným spôsobom. Šereda cítil nádej. Až keď jej siahol na gombík riflí, zháčila sa. Vraj, dočkaj času jak hus klasu.

„Zato je hovoria Husa,“ zažartoval som. Šereda povedal, že to je blbosť, volá sa Huszárová.

Šak počkaj, ja ti dám dočkaj času… líčil ďalej priebeh udalostí. Zatlačil na ňu, že prečo nechce, až z nej vypáčil príčinu. Husa sa rozhodla, že už nebude s nikým súložiť len tak, chce konečne s niekým vážne chodiť. A Šereda je to sľúbil! Sľúbil jej, že s ňou bude vážne chodiť, až potom sa poddala. Šereda ju vyzliekol z riflí a svoje, v náhlivosti a strachu, aby si to nerozmyslela stiahol kamsi k členkom. Zasunul ho do nej a vtom, keďže ležali hore brehom a breh je v týchto miestach dosť strmý, vtom z nej vykĺzol a zošmykol sa o pol metra nižšie. Nemohol sa poriadne rozkročiť, nemohol zbrzdiť kĺzanie nohami, lebo ich mal znehybnené, ovinuté vlastnými nohavicami. Rukami sa držal trávy, jediné čo mohol v spraviť bolo pomalé posúvanie sa nahor špičkami topánok. Cup, cup, cup, cup, centimetrovými krôčikmi sa posúval naspäť k Husinmu rozkroku… a potom sa znovu skĺzol. Keby som sa zošmykol až do rieky, mohol som sa aj utopiť, vravel. Husa nakoniec nevydržala jeho pokusy o priblíženie a vytiahla ho za ramená, von z tej šlamastiky. Bolo po sexe. Šereda si ani len nezatrtkal a aj tak je husár. Bol v nej, hoci len na chvílu, tak je husár.

„Počuj, Oliver, ty s ňou chceš vážne chodiť? Veď ju mal každý z našej partie?“ Pýtam sa Šeredu.

„No a?“ Odpovedá.

Laco Remeň sa narodil v roku 1963 v Nitre, kde doteraz žije a pracuje. Vystriedal množstvo zamestnaní, pracoval ako strojný zámočník, dispečer výroby s strojárenskom podniku, inštruktor okresného výboru SZM, izolatér plynového potrubia, pomocný robotník na stavbách, pomocník pri kamenárskych prácach na cintorínoch, distribútor alkoholických nápojov a malinoviek do pohostinstiev, predavač textilu, živnostník so stánkovým predajom textilu, obchodník s inzertným priestorom pre katalóg firiem, manažér aukčnej siene, vedúci predaja inzercie v okresných novinách, manažér reklamnej agentúry, manažér a lektor počítačových kurzov, manažér internetovej reklamnej agentúry, reklamný textár webových stránok.

V mladosti publikoval krátke prózy v študentských časopisoch. K písaniu sa vrátil po dvadsiatich piatich rokoch. Hneď prvá poviedka, ktorú poslal do literárnej súťaže bola ocenená prémiou a zverejnená v zborníku Poviedka 2008. Laco má rád živý jazyk. Píše a texty na internetovom blogu uverejňuje v Západnej slovenčine. Pre potreby iných médií dodatočne prevádza text do štátneho jazyka. V dialógoch často používa Nitrančinu.

Text s názvom Husári je úryvok z pripravovaného románu s pracovným názvom „Túžba, alebo dva roky zo života Roba Danka a jeho priatelov za éry rozvinutého socializmu, dnes nazývaného komunizmom“.