***

Príbehy z naftalínu. Prečo ste nepoužili nostalgický kvet - levanduľu?

Levanduľa nie je celkom môj žáner. Naftalín je proti moľom razantnejší a viaceré poviedky „odpočívali“ priam štyridsať rokov. Ešte aj papier, na ktorom boli napísané, je zažltnutý. Nikdy by z nich nebola kniha, nebyť šťastnej náhody, ktorá vzbudila záujem vydavateľa Kaliho Kertésza.

Kniha obsahuje aj samostatnú - graficky odlíšenú časť Eastern.

Táto „nepovinná príloha“ je vlastne moja mladosť. Časť vecí vznikla, keď sme roku 1964 organizovali westernové číslo Mladej tvorby. Popri paródiách sme na adresy členov Zväzu československých spisovateľov rozoslali anketovú otázku - Čo súdite o kovbojkach? Odpovedali nám vtedy osobnosti ako Matuška, Seifert, Tatarka, Hrabal a ďalší. Vysvitlo, že zaznávaný žáner, o ktorom sa opovržlivo hovorilo, že kazí mládež a zapácha úpadkovou buržoáznou pseudokultúrou, uznáva celý Zväz československých spisovateľov. Ani jediná odpoveď nebola negatívna.

Prečo vás fascinuje „poklesnutá literatúra“?

Termín poklesnutá literatúra by sa mal spájať s nedostatkom talentu, nie so žánrom. Tie najlepšie veci z westernov alebo detektívok sú plnokrvné literárne útvary. Napĺňajú základnú cnosť literatúry - rozprávajú príbeh a sú pôsobivou sondou do spoločnosti. Navyše western je svojím spôsobom historický román. Písali ich významní spisovatelia vrátane Faulknera. Povedzme taký James Fenimore Cooper mal najvyššie literárne ambície - v pôvodných vydaniach svojich kníh uvádzal dokonca každú kapitolu podľa dobovej romantickej maniery mottom Shelleyho, Byrona a iných špičiek vtedajšej poézie. Detektívka pri riešení zločinu podáva svedectvo o spoločnosti, o jej sociálnych vrstvách aj o psychike ľudí. Podľa klasického bonmotu Sherlock Holmes reprezentuje viktoriánske Anglicko lepšie ako samotná kráľovná Viktória. Dobrá detektívka nie je krížovka na jednorazové lúštenie. Má kvality, pre ktoré ju s pôžitkom možno čítať i viackrát a vychutnávať autorovo rozprávačské umenie a originálne videnie ako pri ktorejkoľvek inej náročnej knihe. Nehovoriac o tom, že pre nás sklerotikov je aj niekoľkokrát čítaná detektívka vždy plná prekvapení.

Podobná literatúra sa hemží poklesnutými ženami. Aj tie vás lákajú?

To sú štandardné schematické postavy. „Kurva so zlatým srdcom“ je v tomto žánri priam literárnovedným termínom. Je to rekvizita, ktorá sa vyskytuje tak v kovbojkach ako aj v detektívkach. Kedy-tedy sa však menia na trojrozmerné a plnokrvné ľudské bytosti - podľa intenzity autorovho talentu.

Napriek tomu, že vás v jednom kuse odvolávali a vyhadzovali takmer zovšadiaľ, nezatrpkli ste. K irónii ste sa dopracovali cez tieto skúsenosti?

Deti majú závideniahodnú schopnosť vytesniť zo svojho života nepríjemné zážitky. Učil som sa od nich. S batohom starostlivo zozbieraných krívd a neprávostí sa nedá normálne žiť. Nehovorím, že človek má zabúdať - som za výrazné rozlíšenie frontov. Sú ľudia, s ktorými nechcem mať nič spoločné, ale irónia je sebazáchovný pud. Už ako malý, tučný, nešportujúci chlapček som zistil, že bude lepšie, ak si budem robiť žarty zo seba sám, než aby som čakal na oveľa krutejšie žarty iných. A čosi som vari zdedil aj po otcovi, ktorý bol v každodennom živote vyznávačom suchého humoru a irónie.

Riaditeľ divadla, dramaturg, baník, literát, novinár, obchodná referentka, námestník ministra kultúry, teoretik humoru, prekladateľ... V ktorom povolaní ste sa najviac realizovali?

Klamal by som, keby som povedal, že ako sústružník v Starej Turej… Najbližší mi je humor - takže aj uvažovanie o karikatúre, ale rovnako dobrodružná literatúra a iné „poklesnuté“ žánre. Mojím celoživotným osudom sú knihy, omamná vôňa tlačiarenskej černe a nekonečné more príbehov.

A divadlo? V roku 1969 ste boli riaditeľom slávneho Divadla na korze, potom dramaturgom…

Za divadelníka som sa nikdy nepovažoval. Som ctiteľa občasný kritik divadla a priateľ hercov. Aj keď som pracoval v divadle, bol som predovšetkým literát. V Divadle na korze som sa síce výborne cítil, bol to jeden z najkrajších rokov môjho života, ale ako literárny kritik som bol presvedčený, že divadelná hra je konečný, kodifikovaný a nemeniteľný text. Keď som videl, ako s ňou režiséri narábajú -ako do nej režú, kadečo prehadzujú a menia, považoval som to za znesvätenie tvorivej práce, priam za tancovanie po mŕtvolách. O tom, že sa mýlim, ma presvedčil až skvelý výsledok. Môj prínos v divadle bol skôr literárno-redaktorský. Zostavoval som bulletiny, a kým to len šlo, držal som chrbát, aby chlapci mohli realizovať svoje predstavy.

Máte množstvo pseudonymov. Niekedy ste si ich aj zrátali?

To nie. Okrem dvoch stálych Miroslav Kôstka, Peter Horňák som často mal aj jednorazové. Iba raz som povedzme použil pseudonym Gedeon Zajko, okresný vykupovač vajec, a práve ten sa dostal do Slovníka slovenských spisovateľov.

Prečo si myslíte, že všetko podstatné sa dá povedať piatimi vetami, ako vo vašej knižke O stručnosti?

Neviem, či sa dá všetko podstatné zhrnúť do piatich viet, ale je prekvapujúce, čo všetko sa piatimi vetami povedať dá. Poznám málo duchaplných textov, ktoré sú dlhé. Udržať správny oblúk rozprávania a napätie medzi komickým, tragickým a každodenne banálnym je veľké majstrovstvo. Zbytočné slová sú nebezpečný vírus, ktorý človeku požiera myšlienky a znehybňuje mozog.