Mama má Emu, Lucia má Jarku

Jozef Kuric

V čase veľkých novovekých zámorských objavov bola loď na celé mesiace rozkolísanou, no napriek tomu jedinou pevnou plochou pod nohami námorníkov. Museli to na rozbúrenom mori jednoducho ustáť, zvyknúť si na morskú chorobu, odolávať búrkam a morským víchrom. Často vzdorovali hladu, smädu, tropickému slnku, ale aj strachu, a to nielen zo smrti, ale aj z nenávratna. Napriek tomu bolo jediným cieľom moreplavcov všetkými silami doraziť k neznámym pevninám, objaviť nové svety, aby sa potom mohli vrátiť do svojich domovských prístavov, kde by opäť načerpali sily a užili si obdiv a slávu.

Životný osud hlavnej hrdinky Kompaníkovej Piatej lode sa podobá týmto novovekým zámorským výpravám. Jej život je ako sled mnohých objaviteľských ciest, ktoré križujú mapu jej života z rozkolísaného detstva k pevným brehom dospelosti. Jej detstvo je ako plachetnica ošľahaná rodinnými búrkami, vzdorujúca vetru a vlnobitiu nelásky, ktorej aj domovský prístav je často nehostinnejší, ako všetky tie neznáme kontinenty a územia z čias koloniálneho „dobýjania raja”.

Dospievajúce dievča prežíva svoj život v rodinnom ženskom trojuholníku, ktorý tvorí ona (Jarka), jej matka Lucia a stará mama Irena. Netvoria však generačný trojuholník, v ktorom príslušník staršej generácie prirodzene odovzdáva múdrosť, starostlivosť a skúsenosti svojim potomkom, ktorí sa potom odvďačujú úctou a láskou. Ich vzťahy sú len akýmsi výmenným obchodom bez citov, službou za úsmev a plnenie záväzkov len preto, aby nevznikali problémy. V tejto atypickej ženskej rodine jednoducho neexistuje „žiadna hlboká náklonnosť, súznenie, pochopenie. Ani len tušenie intimity, blízkosti”.

Jarkina matka sa pri výchove dcéry zmôže len na dve zásadné „múdrosti” do života: po prvé: nerobiť problémy a po druhé: riadiť sa radšej náhodou, ako slobodnou voľbou rozumu. Jarka si tak podľa týchto (ne)výchovných rád mohla robiť všetko čo len chcela, a s prípadnými problémami neotravovať matku. Už počas detstva sa tak naučila nikoho nezaťažovať vlastnými starosťami, radšej každodenne opúšťa citovo chladný domovský prístav, aby doplávala k záhradnému domčeku medzi vinohradmi, kde nachádza akúsi paralelnú dimenziu voči svojmu reálnemu životu. Pozemok so záhradnou chatkou je „dedičstvom” po starom otcovi - emigrantovi. Je pre ňu zeleným kráľovstvom, zvrchovaným územím, kde vládla len ona sama. Niečo ako azylové miesto ponúkajúce „dovtedy nepoznanú poetiku a pokoj. Naozajstný pokoj, zvonku aj zvnútra. Hlboký nádych a výdych. S každým nádychom sila, s každým výdychom očistenie. Ticho. Vône”.

S týmto miestom je však spojená aj druhá životná rada jej matky Lucie. Neniesť osobnú zodpovednosť za malé a žiaľ ani za veľké rozhodnutia, ponechávať tak skôr všetko na náhodu a znamenia. Detstvo a aj dospievanie hlavnej hrdinky je tak jednou veľkou hrou na náhodu, v ktorej o postupnosti krokov rozhoduje napríklad vzdialený štekot psa, lietajúci papierik v povetrí, zahodená cigareta, alebo po chodníku kotúľajúca sa plechovka. Práve bezvýznamný kovový obal nápoja rozhodne aj o tom, že si Jarka v domčeku, ktorý „vyzeral ako parníček stratený v mori trávy” vytvorí alternatívnu rodinu. S infantilným entuziazmom sa vžíva sa do úlohy náhradnej matky unesených dvojčiat a malého utečenca zo sídliska. Preberá rolu matky - ochrankyne, ktorá je vlastne projekciou jej osobných vnútorných túžob po starostlivej a milujúcej matke.

Monika Kompaníková vo svojom románe preukázala naozaj nadpriemerný rozprávačský talent, za ktorým však nezaostáva ani jej nápaditý cit pre opisy prostredia a schopnosť navodzovať autentickú atmosféru. Práve kvôli týmto prednostiam a aj samotnému príbehu, môže táto kniha ašpirovať na hodnotenie „zásadný slovenský román” vhodný pre “literárnu strednú vrstvu”, po ktorej sa prednedávnom volalo aj v internetových diskusiách. Zároveň si dovolím tvrdiť, že Piata loď je moderný sociálno-kritický román, akých je v modernej slovenskej literatúre stále veľmi málo.

Napísal Jozef Kuric Uverejnené 4.12.2011 v internetovom časopise sieťovka.sk

Objednať knihu v internetovom kníhkupectve…