O nostalgii nomádov

(Recenzia knihy Buchty švabachom od Zusky Kepplovej)

Knižku Zusky Kepplovej Buchty švabachom tvoria dva texty: Môžeš sa nebáť a Trianon - Delta. A obe rozprávajú príbeh novodobých nomádov. Kepplovej “ľudia na cestách” nie sú očarení pútnici, ktorí sa objavovali v slovenskej próze medzivojnového obdobia. A nepodobajú sa ani mladým mužom, snažiacim sa dospieť cestou k zmúdreniu a spoznaniu života, ktorých poznáme z literatúry rokov šesťdesiatych.

Viac ako správou o cestách je táto kniha skôr správou o sebahľadaní. Akousi súčasnou verziou iniciačnej prózy, v ktorej však nedospejeme k uspokojivému zavŕšeniu. Próza Buchty švabachom tak zaujímavým spôsobom komunikuje s prózami jej generačných vrstovníčok, ako sú Bellevue Ivany Dobrakovovej alebo Zlodeji a svedkovia Svetlany Žuchovej či Dandy Michaely Rosovej.

Už žiadne sny

Kepplovej hrdinovia sú mladí ľudia, pre ktorých je “pocit zo slobody”, ako aj prekračovanie hraníc, tých v priestore, ale aj vo vzťahoch, prirodzenou súčasťou ich životov. Napriek tomu ich dovádza k pocitom bezradnosti a nepokoja. Opúšťajú svoje domovy a blízkych, aby našli, keď už nie lepší, tak určite iný život. K svetu svojich rodičov sa nestavajú antagonisticky, skôr láskavo a občas blahosklonne. Pripomínajú si ho balíkmi z domu s horalkami a fidorkami, ktoré im posielajú mamy, snami o starých rodičoch, alebo aj tými buchtami z kostrbato pôsobiaceho titulu knižky. Vrátiť sa však už predsa len nedokážu.

Hoci sa chcú vyhnúť stereotypu, ktorý spoznali doma, vytvárajú si v novom prostredí vlastný, rovnako frustrujúci a ochudobňujúci. Sú v ustavičnom pohybe, od zamestnania k zamestnaniu, od štipendia k štipendiu, cez Londýn, Paríž, Andalúziu, Krakov, Helsinki, až Budapešť a rumunskú Deltu. Cudzinu, európske metropoly Kepplová približuje - najmä v časti Môžeš sa nebáť - v podobe nevľúdnych, deziluzívne podaných kulís, ktoré v bedekroch nenájdeme.

Títo nomádi z rôznych kútov sveta počas svojho neprestajného, až neurotického pohybu síce pociťujú nostalgiu, no tá nie je viazaná na konkrétne miesto, ale na isté duševné rozpoloženie. Ich sny sú prosté a uzemnené a neskôr už žiadne. Chcú získať to, čo bolo doma pre nich samozrejmosťou, vytvoriť si niekde inde “novú každodennosť”. Popri tom sa pretĺkajú po hromadných nocľahárňach, jedia nekvalitné jedlo, strácajú intímny priestor a napriek množstvu známych a stálej elektronickej komunikácii cez skype či e-mail prichádzajú aj o plnohodnotný vzťah k druhým. Ich vzťahy sa obmedzujú na letmé známosti, účelové stretnutia, poznamenané nedôverou, prípadne nezáujmom. Domáci ich nikdy za vlastných neprijmú a voči prisťahovalcom sa vymedzujú. Žijú život v polarite medzi “oni a my”. Komunikujú medzi sebou jazykom, ktorý im zostáva cudzí.

Keď sa rozkukajú a oťukajú

Kepplovej hrdinovia sú individualisti, ktorí už vlastne s tými druhými naplno byť nevedia. Strácajú domov, nie ten reálny, kde vyrastali, chodili do školy a prežívali prvé lásky, ale domov ako pocit zabývanosti a životného naplnenia. Budia sa v noci s pocitom úzkosti, žijú medzi mnohými svetmi, ich inštinkty sú nespoľahlivé a každé ráno si musia pripomenúť, kým sú: “Už nevedela, ako sa správajú dobrí ľudia a ako zlí, jej intuícia tu nefungovala a teraz tam stála a kukala, kukala a nezostávalo jej iné, než dúfať, že sa rozkuká, lebo všetci doma vraveli, že bude lepšie, až sa rozkuká a oťuká.”

Životy týchto postáv prebiehajú v nekončiacom provizóriu, ženie ich nutkavý pocit “byť na ceste”. Tá však už dávno stratila svoj cieľ. Jediné, k čomu dokážu Kepplovej hrdinovia dospieť, je kompromis, alebo, v lepšom prípade, “provizórny happyend”, ktorý môže byť kedykoľvek spochybnený, možno práve nutkavou túžbou ísť ďalej, je jedno kam.

Princíp nomádstva sa prenáša aj na kompozíciu celej knihy. Autorka necháva decentne prelínať sa a miestami nechronologicky sa dopĺňať jednotlivé príbehy. Hrdinovia jedného rozprávania sa nenápadne zjavia a svoje príbehy dopovedia v inom, takže obe prózy môžeme čítať ako jemne prepojený celok.

Kým v prvej časti Kepplová skladá roztekavú, mnohohlasnú mozaiku z príbehov jednotlivých postáv, v druhej sa koncentruje na milostný vzťah rozprávačky a jej milenky. Pokúša sa tu svoje rozprávanie zjednotiť, tak ako si protagonistka chce zjednotiť svoj svet prostredníctvom lásky, ktorú zažíva. Rovnako mení nevľúdne, fádne a ubíjajúce londýnske a parížske byty a ulice, nedostatočný životný priestor za exoticky pôsobiacu Budapešť, a najmä rumunskú deltu.

Ľahko, ale nie povrchne

Práve tu nachádza autorka metaforu pre životy svojich postáv. Trianonom pomenúva neustále životné kompromisy a Delta sa stane symbolom aspoň chvíľkového pocitu pokoja a životného naplnenia rozprávačky. Juliana, protagonistka tohto príbehu, je azda jedinou z Kepplovej postáv, ktorá chce nájsť naplnenie svojho života v tom druhom, aj jej je však dopriaty v delte Dunaja iba “provizórny” a chvíľkový happyend: “Bolo nám dobre. O nič lepšie. Aj to bolo dosť.” Nie je to preto, lebo sa musí báť reakcií okolia, skôr z akejsi neschopnosti aktérov tohto vzťahu vystúpiť zo svojich ulít.

Hroziacu sentimentálnosť a pátos, ktoré by z témy vyplývali, autorka úspešne odvracia. Smútok a clivota jej rozprávania majú skôr pôvod v drobných detailoch. Napokon aj jej postavy sú natoľko pragmatické, že si ho držia v sebe, aby im v ich pohybe svetom nebránil. Kepplová dokáže vo svojom písaní udržať určitú ľahkosť, ktorá sa však ani na chvíľu nemení na povrchnosť.

Hovoriť o Kepplovej knihe ako generačnej výpovedi bude možno prepiate, no je zrejmé, že sa jej vydarenému a sugestívnemu debutu podarilo podať správu o každodennej a kúzla zbavenej podobe života v ére globalizácie. V nej sa nenápadne ukazuje, že prekračovanie hraníc a sloboda daná vonkajšími okolnosťami nie sú samospasiteľné. Môžu priniesť rovnakú prázdnotu a frustráciu ako stagnácia a že pokoj a naplnenie zrejme prichádzajú väčšinou z nášho vnútra.

Ivana Taranenková
21. septembra 2011
Pravda, rubrika Kniha týžňa

? Objednať knihu…