Cesty tam, cesty späť a niečo medzitým

Chodí mi veľa pohľadníc. Mám to rada. Mám rada svojich kamarátov, ktorí sa rozhodli iba nehovoriť, ale reálne zdvihnúť zadok a odísť. Preč. Kedysi som o tom hovorila aj ja. Možno o tom budem ešte chvíľu hovoriť a raz to možno aj urobím. Tak navždy.

Útla knižočka Zusky Kepplovej Buchty švabachom je takou leteckou poštou, alebo metrovou. Od slova metro, nie meter. Že v druhej ruke máte chuť držať veľkú Starbucks a užívať si pocit slobody, ktorý vám dáva svet a vy si môžete vyberať. Kým sa vám nezačne tak obyčajne cnieť. Za mamou, bývalým, horalkami…

„Dnes môžete cestovať, chodiť do dobrých škôl, spoznávať ľudí a hovoriť s nimi cudzou rečou… Chceli sme sa zapojiť, zúčastňovať sa na svete. Naberať ho veľkou lyžicou. Nechať si na ňom vylámať zuby.”

Aj o tom sú poviedky z európskych metropol, z privátov, internátov, barov, parkov, čo chutia slobodou, ale aj strachom či opustenosťou. Hrdinovia sú príslušníci „utekacej generácie”, ktorí sa snažia nájsť si, niekoľko tisíc kilometrov od domova, a hoci to bude znieť maximálne učebnicovo - miesto v živote, ale kto dnes nechce?

Niekde na polceste, kde starý domov už nie je domovom, a miesto, kde sa práve ocitli, ním ešte nemôže byť. Provizórium.

A tu stretávajú čudákov, ale priateľstvá navekyvekov, frajerky, čo berú ukázať domov, alebo milencov, po ktorých zostáva len poznámka v karte o pohlavnej chorobe… Všeličo sa stáva.

„Veľký kápo v Komárne bol veľké bábo v Londýne. Doma mal ruky ponorené v motore škodoviek v otcovom servise, v ústach lyžicu pnú gulášu z maminej reštaurácie, vo vačkoch jaternice a koláče od babky, strihala ho Martina, kamoši ho búchali po pleciach, podávali si brčko a štrngali krígľami.”

Sú osobnými výpoveďami ľudí, ktorí riešia vzťahy, priateľstvá, sex a peniaze presne ako všetci, a predsa sú tieto príbehy čímsi iné, trochu multikultúrne a niekedy ako mestá, v ktorých sa ocitli, úplne nepriateľské, bezcitné.
O ťažkých začiatkoch a ešte ťažších koncoch a ľuďoch, ktorí nám nikdy nikde a za žiadnych okolností neprestanú chýbať. Ale sú aj svedectvami o malých či veľkých radostiach a víťazstvách, ktoré len majú inú príchuť, keďže sa človek v dvadsiatke rozhodol ísť vyhrávať a prehrávať nikam inam. Preč. Kde by mohlo byť lepšie.

„V Malom veľkom meste som sa stala tou babou, čo necháva svojho ex s novou frajerkou v byte, ktorý zariadila pre neho a seba.”

Zuska Kepplová nás vystihla. Aj možnosti, ktoré máme, a je ich toľko, že niekedy ani nevieme, ktoré sú pre nás, a pritom sme stále tí istí. Či budeme umývať poháre v parížskom bare, alebo budeme kosiť záhradku a nadávať na systém kdesi v Hornej Dolnej. Chvíľami máte pocit, že rozprávanie stojí ako vlak niekde medzi stanicami hrdinov, a čakáte, čo bude, občas majú veci spád ako vo vzťahu dvoch hetero kamošiek v Budapešti, ktoré spolu prežijú lesbický románik už len preto, že v Budapešti by bolo hriechom čosi také neprežiť. Je to predsa také romantické mesto…

„Večer prišla ku mne. Zjedla, čo som navarila, nakŕmila ma krémešom, pili sme tokaj a milovali sa. V posteli som ju poprosila, aby mi urobila cucflek, a ona mi ich urobila po celom tele niekoľko, no nebola som spokojná.”

Nečakajte veľké príbehy a patetické ódy na domov, tých sa nedočkáte. Ani srdcervúce konce. Možno preto mi bola táto knižka sympatická, aj jej postavy, ktorých by ste si v dave možno vôbec nevšimli práve preto, že sú nám tak podobní, lebo sú to príbehy o našich známych, o nás. Príbehy prežiteľné a prežité.

Alena Sabuchová
i-lemon.sk, 7. septembra 2011

? Objednať knihu…