***

Lev v lese

Richard Pupala

Bukový les na konci apríla, nový a úhľadný ako práve rozbalený dar. Trsy trávy nedávno vyhúkli zo zeme a čiastočne prekryli vrstvu zotleného lístia, ktorou sa nohy brodili koncom jesene. Vzduch je svieži a vonia, a je to možné? – zdá sa, že slabo cinká. Ale budú to skôr kanady mladého lesného inžiniera (majú uvoľnenú pracku), kráčajúceho cestou, ktorú v terasovitom teréne vyhĺbili kolesá áut lesnej správy. Mohol sa vybrať skratkou. Nikto nepozná v lese toľko skratiek, ale načo sa náhliť? Vychutnáva krásu okolo seba, blažený lénny pán, hrdý na niečo, čo mu nepatrí, a ani nemusí, pretože stačí, že to má rád a že to dôverne pozná. Bol to jeho les, čo ho ako magnet pritiahol po skončení školy domov.
Pred niekoľkými týždňami by už o piatej všetko zaliala tma. Dnes sa súmrak iba zakráda a les žiari sýtimi farbami: klenba stromov sa ešte celkom neuzavrela, rašiace listy sa chvejú vo vetre a prepúšťajú viac lúčov, ako ňou preniknú o týždeň. Škvrny svetla vytvárajú efekt presúvajúcich sa častí priestoru; zdá sa, že les je v pohybe. Vzdialený rev motorovej píly, ktorý inžiniera spoľahlivo vedie, naňho náhle uprostred vtáčích zvukov nepôsobí zďaleka tak rušivo, ako nečakaný, nezreteľný pocit, že nie je sám. Ale ten pocit je preč skôr, než si ho stihne poriadne uvedomiť – odplašilo ho vŕzganie kmeňa.
Pomedzi stromy sa rozhliada štvorročný chlapec. Bol tu dnes ráno. Kým trhal pre mamičku fialové kvety, Michal sa mu skryl. Videl, ako zmizol za stromom. Aj tak sa za ním rozbehol, lebo dostal strach. Michal sa zasmial a pod nos mu otrčil vlastnú kyticu; teraz sedí za stolom a prezerá si výkres mladšieho brata. Uchechtne sa:
„Levy žijú v Afrike.“
Malý ho nevníma. Sústredene vyfarbuje levici zadnú labu. Pastelku béžovej farby drží tuho, až sa zdá, že ju zlomí.
„Žijú v džungli, nie v lese,“ pokračuje Michal. „Keby žili v našom lese, za chvíľu by ulovili všetky zvieratá a nemali by čo žrať.“
Je ťažké kresliť stromy. Naučil sa to len nedávno: hranol kmeňa, z ktorého ako metla vyrastajú konáre a chumáč zelene, podobný dymu z komína. A medzi dva hrubé stromy párik levov. Samca s hustou hrivou má hotového, levici chýba ešte kúsok.
„Musíš im nakresliť palmu.“
Michal priklepne výkres dvoma prstami, aby si ho k sebe pritiahol a predviedol, ako sa kreslí palma, ale na pokreslenú plochu pleskne dlaň; očami narazí na nekompromisne tvrdý pohľad spod zachmúreného obočia.
Kult veľkých mačiek má Michal za sebou. Vzdal sa ich, veľkoryso a s pohŕdaním, keď sa o ne začal zaujímať jeho brat; teraz je nimi posadnutý. Čudný, čudný mladší brat. Keď sa do niečoho ponorí, je to iné, ako keď sa hrajú ostatní malí chlapci. Akoby to ani nebola hra. Stáva sa, že pri tom zabudne na svet, prestane prijímať signály. Aby sa vrátil späť, mamička ním zatrasie a naliehavo sa mu prihovára.
V istom období, bolo to už veľmi veľmi dávno, mal z neho Michal strach. Raz sa prebudil uprostred horúcej letnej noci, vytrhnutý zo sna: malý sedel na svojej posteli, bez pohnutia, nočná silueta. Hoci mu nevidel do tváre, vedel, že hľadí na neho. A nemohol z neho odtrhnúť zrak. Nemohol sa obrátiť na druhú stranu, aby zo seba ten pohľad striasol, a ani nič povedať. Oči zavrel, až keď sa nad bratom roztočila tmavá machuľa – ale to sa asi len zdalo jeho unaveným očiam. Neskôr si vypočul, ako o bratovi hovorí mamička kamarátke, so smiechom, ktorý ho od nočnej mory čiastočne oslobodil. Keď bol bábätko, hovorila mamička, niekoľko dní, možno dva týždne ho vôbec nevidela spať; akoby spal iba vtedy, keď zaspali aj oni, rodičia. O tom, že sa s ním bojí zostávať v noci, by im Michal nepovedal; nepovedal by to nikomu na svete; a sám sa k tomu postupne prestal vracať. Asi pred rokom si ho vzal ocko bokom a prezradil mu, že brat prekonal akési záchvaty, nepovedal aké. Spôsob, akým mu to oznámil, niečím pripomínal vstupenku do sveta dospelých; lenže jednorázovú a ako sa ukázalo, nebola ani celkom zadarmo - nesmie brata biť, musí ho ochraňovať a dávať naňho na každom kroku pozor. Aby to celé nejako vyrovnal, vždy keď sa naskytne vhodná príležitosť, aspoň ho zlostí, ako dnes v lese.
Ešte raz ťukne do papiera, veľmi rýchlo, sotva sa ho dotkne. Pastelka sa na okamih prestane mihať, ale malý nevzhliadne, kreslí ďalej. Michal sa vráti k svojmu výkresu. Aby posadil do kabíny šoféra; pretože kamiony sú stokrát lepšie ako levy.
Malý pre každý prípad zaťažil výkres predlaktím. O levoch vie svoje. Encyklopédia zvierat, ledva ju unesie, je na úvodných stranách pod indexom L celá ochytaná, ako často v nej listuje. S ockom pozerá filmy o Afrike. Korisť lovia levice, pri chôdzi sa im ladne vlnia lopatky. Samce radšej zívajú v tieni. A pozor – chlpatý koniec chvosta sa volá kystka. Nikto nevie o levoch toľko, ako on. Nikto im tak nerozumie. A levy ho poslúchajú. Majú ohromné laby, ktorými ho objímajú, vrčia, ale neublížia mu.
Mladý inžinier sa obzrie: čosi na samom okraji zorného poľa sa pohlo, čosi vykĺzlo zo svetelnej škvrny pri hrubom kmeni stromu; a stuhne, pretože ani nie dvadsať metrov od neho, prikrčená v záplave fialových kvetov zemolezu, striehne statná levica. Z pootvorenej tlamy prúdi hlboké vrčanie; je to viac vybrácia, rozkmitávajúca okolie, než zvuk. Niekoľko plavných skokov a inžinier sa ocitne v bezprostrednej blízkosti zvieraťa – vrčanie mu spútalo srdce, prestalo biť. Levica sa vymrští, prednými labami spočinie inžinierovi na hrudi a pleciach. Na kamih ho ovládne neopísateľný, snový pocit, takmer slasť... a zrúti sa pod ťarchou ohromného tela.
Precitne na čosi vlhké, teplé a drapľavé, čo mu prechádza po tvári. Po chvíli otvorí oči. Levica naňho skúmavo hľadí zo vzdialenosti asi dvoch metrov: žlté zrenice, vyplazený jazyk, akoby veselou grimasou odhalené špičky tesákov. Inžinier sa opatrne pozviecha zo zeme. Pospiatky spraví niekoľko krokov. Levica sa pohne, ale zachováva odstup; a zachová ho, aj keď sa muž pred ňou zvrtne a ozlomkrk sa pustí dolu svahom.
Neobzerá sa, aby zistil, či má zviera v pätách. Má ho v patách! Všetky sily sústredí do jediného odrazu nôh, rukami sa zachytí hrubej vetvy nízko rozkonáreného stromu, ktorý mu prišiel do cesty a vyšvihne sa nad zem. Lezie; každý sval v tele sa podieľa na úteku do bezpečia. Letmý pohľad späť: levica sa prednými labami opiera o kmeň a sleduje ho (prekvapená?) Chvost, švihajúci zo strany na stranu je ako iné zviera, nezávislé na jej existencii. Inžinier sa pre istotu vyštverá o pár metrov vyššie. Nohami sa zaprie do konárov v korune, kde ho už hojdá vlastná ťarcha. Oddychuje. Trasie sa a dychčí.
Ešte chvíľu počká, kým stíchne píla, naplní pľúca vzduchom a začne volať o pomoc; týmto spôsobom ešte hlasivky nepoužil. Keď zmĺkne, píla opäť reve – jasné, že ho nikto nepočul. Skúša to znova a znova, až kým mu z hrdla nezačne vychádzať zúfalo zbytočný chrapot.
Pozrie dolu pomedzi chumáče zelene. Levica akoby tam nikdy nebola. Vtáci stíchli. Nie však motorová píla; hlas, ktorý sa inžinierovi triešti v hlave, počuje aj malý chlapec; okrem ozveny mužovho kriku nevníma nič iné. Sedí na gauči s pohľadom upretým do roztvorenej knihy. Z úst mu po lesklom plátku pery odkvapne slina. Dopadne na zažltnutú stránku. Kniha, ktorú mu pred chvíľou priniesol brat s pocitom prevahy raz tak starého človeka, patrila kedysi dávno ockovi. Starý africký cestopis nemá fotografie, dopĺňajú ho kreslené obrázky. Na jednom z nich cerí zuby lev-ľudožrút. Takú beštiu ešte nevidel. Rozširuje jeho poznatky o levoch a berie mu dych.
Do izby sa vráti Michal s pohárom malinovky. V okamihu, ako úder dverí do steny pretrhne niť predstavivosti a malý vzhliadne a olizne si peru, v lese (pozor na pracku!) spadne mladý lesný inžinier zo stromu.
Predovšetkým veľké prekvapenie: teraz-teraz sedel v korune a odrazu je na zemi. Chce vstať,  ale telo mu skrúti strašná bolesť – podľa všetkého zlomená noha. Rozhliadne sa: les je pokojný, tma hustne pomedzi kmene. Až na drozda, šramotiaceho v kríku pri ceste, sa nič nehýbe. Pílu nepočuť. Kde sú všetci? Ľavú nohu má bosú, kanada leží pri kmeni. Na predlaktiach ho štípu odreniny. Dlaňou si prejde po tvári; odtiahne ju zamazanú od krvi. Zmocní sa ho panika a svaly odpovedia triaškou.
A náhle sa všetko zastaví. Z kríka vyletí drozd. Vzápätí sa spoza neho oddelí čosi temné a pohne sa dopredu – niečo také vidí inžinier prvý krát. Je to karikatúra leva, ohavne rozšľabený tvor s vpadnutými bokmi a riedkou hrivou. Pohybuje sa pomaly, so sklonenou hlavou, akoby sa mužovi zaliečavo prihováral. Dva kroky dopredu, jeden späť. Tanec leva-ľudožrúta má pevne stanovenú os. Jeden jej koniec spočíva v šialenom pohľade, druhý na hrdle s poskakujúcim ohryzkom.