Kornel Földvári

Vražda ako žáner

Keď teoretici z času na čas vyratúvajú predchodcov detektívky - od Oidipových odpovedí na hádanky, ktoré mu kládla Sfinga, cez ostrovtipné Šalamúnove rozsudky po pikareskné a zbojnícke romány či až po americké šestákové zošity o slávnych zálesákoch, predkoch osamelých stopárov v betónovej džungli, v zozname všetkých týchto muzeálnych žánrov mi rozhodne jeden chýba: stredoveká dišputa medzi dušou a telom. Znie to možno zvláštne, ale pozrime sa bližšie, čo je vlastne podstatou detektívky. Nie vari iskrenie medzi „telom”, hrubou matériou (odpudivou fyzickou podobou zločinu), a „dušou”, intelektom (bez ohľadu na to, či je chladne analytický, alebo poletuje na krídlach intuície), ktorý sa usiluje vystopovať nehmotné pramienky zložitej motivácie neznámeho páchateľa a vyloviť ho tak z anonymity?
Motív súboja „duše” a „tela” môžeme v detektívke sledovať i priamo v peripetiách pátrania. Z tohto kontrastu vzniká základná schéma detektívky: na jednej strane prípad rieši obmedzený policajt; nemusí byť doslova hlúpy, hoci práve to je v tomto žánri obľúbená finta. (Nezastupuje v skutočnosti „hlúposť” občas nevyhnutné mimikry mužov zákona, ich akt sebazáchovy? Vieme predsa, ako ani nie tak dávno priamo pred očami verejnosti dopadli múdri policajti pri pátraní po únoscoch prezidentovho syna.)
Nech je to už tak či onak, erárnou cestou zozbierané prízemné fakty policajta pri dedukovaní zväzujú. A do prípadu sa mu silou-mocou derie nekonvenčný súkromný detektív, plný fantastických úvah a hypotéz. Nemusí to byť hneď legendárny Sherlock Holmes, ale, povedzme, z mladších neznesiteľný snob Philo Vance alebo exaltovaný Ellery Queen, či hoci aj pevne v paradoxy božej vôle veriaci otec Brown. Pravda, Chestertonov skromný kňaz je špeciálny prípad. Jeho viera, totožná s autorovým presvedčením o životných absurditách, kde pravda je vždy najneuveriteľnejšia a najnedôveryhodnejšia, ho občas dovedie k riešeniam naozaj bizarným. Jeho páchateľ je zvyčajne naoko slušný a dobre vychovaný. Ozajstných zloduchov (najmä ak sú navyše rúhaví pochybovači a neznabohovia) treba obrátiť a nie usvedčiť.
No ak sa nad neúctou k policajtom a preferovaním pátračov na vlastnú päsť zamyslíme, zistíme, že má oveľa hlbšie korene, než je autorská svojvôľa. Je akýmsi prvým poistným ventilom, ktorý detektívka čitateľovi ponúka, svojráznou formuláciou odvekého polemického vzťahu obyčajného človeka k vrchnosti a k jej inštitúciám. Poskytuje zadosťučinenie a malý súkromný triumf odbojnému indivíduu vo vzťahu k mašinérii. Kdesi v kútiku ktoréhosi mozgového závitu máme všetci od nepamäti zakódovanú nechuť k autoritám. Nachádzame ju, povedzme, v našich rozprávkach, ale aj v staroegyptských textoch, kde si obratný zlodej získava nefalšované sympatie tým, ako si vie poradiť so všetkými nástrahami strážcov poriadku, súdneho aparátu, ba i kráľovského majestátu.

Nedá sa nič robiť, kým sú medzi ochrancami zákona čitatelia detektívok, musia sa s touto literárnou manierou zmieriť a nebrať ju osobne. Taký šťúply, namyslený belgický génius Hercule Poirot Agathy Christie jednoducho potrebuje pozadie, na ktorom by vyniklo iskrenie jeho „malých sivých buniek” - a nemusí to byť akurát habkanie oficiálneho policajného vyšetrovania. Geniálne tento problém vyriešil Sherlock Holmes, keď sa so svojím famulusom dr. Watsonom nasťahoval rovno do spoločného bytu, aby ho mohol poúčať od raňajok do večere. (1)

Každý detektív - najmä ak ho nezväzujú striktné predpisy a paragrafy - je tak trochu stvoriteľ. Buduje si hypotézami malé svety, zaľudňuje ich zúčastnenými, podozrivými aj svedkami a usiluje sa čo najdôveryhodnejšie zrekonštruovať, čo sa v okamihu zločinu odohralo. Keď mu ďalšie poznatky tento svet rozmetajú, neúnavne sníva v upravených kulisách o nových akciách, iba čo kedy-tedy podľa okolností presadí jednotlivé postavy. Občas sa stane, že v riešení zločinu súperí niekoľko detektívov; človek má potom pocit, že každý z nich analyzuje celkom iný prípad. Zo známych faktov a indícií si vyberá podľa vlastného spôsobu myslenia i predstáv, kombinuje ich a dosadí si neraz odlišného favorita do úlohy páchateľa. S trochou zveličenia by sa nad týmito orgiami subjektivizmu dalo v štýle tradičnej hádanky spýtať, čo bolo skôr: zločin či detektív?

Kabinetnou ukážkou humornej relativity je úsmevný hold Colina Dextera Sherlockovi Holmesovi v poviedke Prípad zmenenej identity. Na základe analýzy rovnakých faktov slávny detektív jednoznačne určí páchateľa, kým jeho geniálny brat Mycroft vyfabuluje celkom iný príbeh, pochopiteľne aj s iným rozuzlením. A tradičný outsider doktor Watson ich skvelé dedukcie prebije prízemnou realitou z každodennej praxe. Záhadný fantóm je celkom konkrétny (a pravdaže nevinný) človek, ktorého nedávno ošetril v nemocnici…

Vyšetrovacou hypotézou detektív teda stavia vzdušný zámok; nakoniec sa v styku so skutočnosťou rozplynie, alebo sa ukáže, že má základy z konkrétnych a nespochybniteľných faktov, ktoré pospájal obdivuhodne fungujúci mozog. Kvalitu detektívky preveruje dotyk s realitou, dôveryhodnosť príbehu a jeho hrdinov.
V úvahách o detektívke sa nám spor „duša” versus „telo” vynára aj po tretí raz. Ibaže „telo” má tentoraz nadmernú veľkosť. Tým obludným Goliášom je celá spoločnosť, do ktorej prenikajú sondy Dávida - osamelého pátrača. Nejeden skalný ctiteľ akčných detektívnych príbehov, pri ktorých sú hrdinovia klasickej „drsnej školy” hotoví baránkovia, nepochybne znechutene namietne, prečo by tento žáner mal robiť nudnú sociologickú nádenníčinu, keď je na ňu oveľa lepšie uspôsobená bežná literatúra. To je však nedorozumenie: detektívka má v tomto smere úlohu, v ktorej je nezastupiteľná. Svet v nej vnímame z jedinečného zorného uhla, jedného z vôbec najstarších, ktorý sme si podvedome priniesli od dávnych táborových ohňov a z tmavých jaskýň. Je to pohľad zo strmej hrany medzi životom a smrťou, kde ide o holú, nijakými frázami a ideológiou nezahalenú existenciu. O strach a vzdor. A ešte možno o zločin a trest. Pod týmto zorným uhlom sa kadečo zdanlivo dôležité odrazu javí malicherné a zanedbateľné. Ostávajú len základné pravdy, obnažená ľudská túžba prežiť. Reakcie páchateľa i okolia ostrým bodovým svetlom lovia z temnoty stratené raje i dobre utajené peklá.

Predovšetkým pre toto neľútostné zrkadlo a nie iba z ohľadu na literárny vkus s nedôverou berieme do rúk rozličné detektívne príbehy (o ktorých nakoniec vysvitne, že vôbec nie sú detektívne), kde sa fantazíruje o podzemných chodbách, všemohúcich tajných spoločnostiach (ťažko pochopiť, že sa i v reálnom živote nájdu hlupáci, ktorí sa údajne chvejú hrôzou pred tajuplnou mocou slobodomurárov), krvavých sektách. Vystupujú v nich identické dvojčatá, úlisní exotickí domorodí sluhovia či neprekonateľní majstri v prestrojovaní... (2)2 Ale to je naozaj periféria žánru, kde nedostatok talentu nedovolí autorovi uvedomiť si, že umenie detektívky nie je v hromadení jarmočných efektov, ale v schopnosti vytvoriť napätie a sugestívnu tajomnú atmosféru z každodennej reality pri zachovaní rovnakých pravidiel, aké platia pre celú literatúru.

Pretože detektívka - a treba to povedať nahlas - je naozaj predovšetkým literatúra. S plnou vážnosťou a ctižiadosťou vyrovnať sa detektivkárskym profíkom sa jej venoval nejeden slávny spisovateľ; spomeňme aspoň Grahama Greena či Williama Faulknera. A naopak hammettovský či chandlerovský štýl dokázateľne ovplyvnil modernú americkú literatúru. Aj preto je scestné považovať detektívny príbeh len za akýsi druh krížovky, ktorú po vylúštení tajničky môžeme rovno zahodiť. Je to literatúra ako každá iná, čiže dobrá alebo zlá. A tá dobrá nás priťahuje už spôsobom, akým nám pátranie po páchateľovi vyrozpráva, originálnymi postrehmi či úsečným vtipom, ktorý do dialógov i do stavby charakterov vkladá, psychologicky precíznymi metamorfózami hrdinov či majstrovským gradovaním deja. A veru neraz aj sugestívnym zobrazením prostredia a tým i doby či atmosféry. Pôžitok z bravúrne skonštruovaného zločinu a jeho postupného odhaľovania sa násobí literárnymi kvalitami príbehu. Pravdu povediac, máločo pomôže človeku tak sa upokojiť ako útek na pokojný anglický vidiek slečny Marplovej; vôbec mu pritom neprekáža, že kdesi medzi ružovými kriakmi číha patologický vrah. Svojím spôsobom sem patrí ako had do raja a pôžitok z autorkinho rozprávania vôbec neznižuje fakt, že na rozdiel od účinkujúcich jeho skrývanú tvár už poznáme.
Predpokladám, že nielen mnou ako mladým odchovancom gentlemanského Sherlocka Holmesa otriasol prvý dotyk s obrazom americkej spoločnosti, načrtnutým pevnou rukou „drsnej školy”, kde sa odhalenie páchateľa vôbec nemusí kryť s tradičným happyendom a víťazstvom spravodlivosti. Istý čas mi trvalo, kým som to strávil, a ďalší, kým som pochopil, že z toho plynie ponaučenie nielen pre Ameriku. Rovnako prípady poručíka Kramera a čierneho seržanta Zondiho v románoch Juhoafričana McClura mi definitívne objasnili obludnosť apartheidu, čo sa predtým nepodarilo viacerým knihám autorov zvučných mien. McClure to urobil bez jedinej obviňujúcej repliky priamo v akcii, len nekomentovaným zobrazením reálií každodenného života, vykreslením vzťahu oboch partnerov, ktorí ani v duchu nemôžu priznať, že vôbec partnermi sú. A bolo by príslovečným nosením dreva do lesa spomenúť do tretice sugestívny „kriminálny cestopis” Roberta van Gulika zo starej Číny, ľudsky trojrozmerného sudcu Ti, jeho spoločníkov a pátracie metódy. Jeho romány majú magickú iskru, aká sa v literatúre zablysne len kedy-tedy za generáciu.
A keď už hovoríme o literatúre: najhrozivejšieho detektíva priviedol na svet Dostojevskij v Zločine a treste. Jeho vyšetrujúci sudca Porfirij Petrovič je absolútne korektný a slušný pán, no svojou nehybnosťou mrazí. Vie presne, kto zavraždil starú úžerníčku, nepohne však ani prstom, nepovie jediné slovo. Dokonca pripustí, aby zatkli nevinného. Len čaká, kým za neho všetku prácu nevykoná sám páchateľ, jeho svedomie. Ale to sme už na samom vrcholku Parnasu - podobný pátrací princíp v nížinách a bahne života by detektívku (a Raskoľnikovova dráma detektívkou rozhodne nie je, pretože okrem vlastnej duše niet po čom pátrať) bezpečne zahubil, utopil by ju v meditáciách a pochybnostiach.
Ak totiž detektív začne namiesto dedukovania nápadne filozofovať - pozor na vec! Filozofia sa na neho lepí ako sirup, znehybňuje ho, znemožňuje mu elementárne reakcie, až nakoniec nie je v stave ani len včas vytiahnuť búchačku. A to je, ako iste uznáte, koniec. To všetko len preto, že egoistický autor naňho hodil vlastné problémy a komplexy, prípadne chce na staré kolená ukázať, že ani on nie je len nejaký výrobca krvákov, ale plnokrvný „seriózny” spisovateľ, ktorému nie je cudzí myšlienkový labyrint moderného človeka. Švédska dvojica Sjöwallová-Wählöö nakoniec tak zmiatla svojho komisára Martina Becka (a ešte mu aj nadelila rodinné problémy a žalúdočné vredy), že celkom vážne začína uvažovať, či má zatknúť páchateľa alebo nie ...

Veľmi výrazne to postihlo Simenonovho komisára Maigreta, ktorý síce nikdy nebol príliš rýchly a bystrý, bolo to však v poriadku, kým na príčine rozšafnej pomalosti boli rozličné pivá, kalvadosy a pernody, sýte a gurmánske jedlá. (Ako už človek môže byť rýchly s plným žalúdkom?) V tom čase nás z knihy vždy až mučivo plasticky ovanuli čarovné vône francúzskej ľudovej kuchyne. Kilá, ktoré som vtedy pri čítaní nabral, nie a nie zmiznúť. Nepomáha ani to, že z Maigretových „mysliteľských” posledných románov mi vyslovene zviera žalúdok. Asi ako keď sa mi ako chalanovi Karl May, resp. jeho akčný hrdina v prvej osobe z knihy Divokým Kurdistanem v knihe V propastech Stínů bez výstrahy zmenil na premúdrelého Deda Vševeda.

Ibaže človek číta detektívky presne pre opak: pre pohyb, akciu, vzrušenie. Nemusí to byť akurát „drsná škola”, vrchovato ich prináša hoci aj najkabinetnejší príbeh Sherlocka Holmesa. Krkolomné naháňačky, streľba a karatistické údery nie sú totiž podmienkou. Detektív má právo meditovať, dokonca byť smutný a nešťastný, plný bolesti a tušenia prehry, no ani zahnaný do kúta nesmie rezignovať. Hybnými pákami napätia a aktivity sú tu dobrodružstvá ducha, radosť z myslenia, víťazstvo zdravého rozumu. Hlavnou zbraňou v rozhodujúcich zrážkach nie je magnum či samopal, ale perfektne fungujúca logika. Detektívka je oslobodzujúcou rozprávkou pre dospelých, v ktorej má šancu každý Popolvár, pokiaľ mu nebezpečné čary a zázraky, šarkany i očarujúce princezné nezabránia uvažovať.

Poznámky:

(1) Na dôveryhodne vymyslenej žiarlivosti dr. Watsona založil švajčiarsky enfant terrible Urs Widmer výbornú parodickú komédiu Dlhá noc detektívov. Primadonským Holmesom surovo odstrkovaný dr. Watson sa pri posedení najslávnejších románových detektívov usiluje dokázať, že je rovnako dobrý ako Sherlock Holmes - a keď ho nikto nepočúva, nakoniec neváha ani vraždiť, len aby demonštroval, že ho neodhalí ani výkvet svetového detektívstva, pretože suverénne zametie a sfalšuje stopy… Svojou vzburou pomstil všetkých vysmievaných „prihrávačov” geniálnych detektívov.

(2) V tomto smere ma pred rokmi nečakaným realistickým detailom potešil zošit z brakového cyklu americkej proveniencie z konca storočia o neprekonateľnom detektívovi Nickovi Carterovi. Nepolapiteľný muž mnohých tvárí sa v prestrojení za Číňana vybral do zločineckého brloha, zaplietol sa tam do pästného súboja a do pása sa vyzliekol. Podozrievavý súper mu prstom, namočeným do terpentínu, prešiel po žltých rebrách a bolo po inkognite. V tomto type literatúry sa čosi podobné zvyčajne nestáva.