Príbehy o ľudskej samote
Príbehy o ľudskej samote
Ladislav Čúzy
O čom sú príbehy Ballových próz? Stále o tom istom, ako často tvrdia literárni kritici? Azda predsa len nie. Ballove príbehy sú dejovo rôznorodé, zväčša evokujú realitu vnímanú rozprávačom ako niečo ťažko pochopiteľné, čomu sa postavy pokúšajú rozumieť, ale akosi sa im nedarí. Alebo naopak. Čomu veľmi dobre rozumejú.
Výsledok poznávania je však skeptický. Zostáva len samota, pocit bezútešnosti zo života jednotlivca, ale čo je ešte horšie, nielen jednotlivca, ale aj vzťahov, najmä vzťahov medzi mužom a ženou. Ballove postavy nenachádzajú harmonizujúce východisko z permanentnej osamelosti, ale predsa len hľadajú individuálne cesty k prežitiu.
Aj najnovšia Ballova knižka, zbierka krátkych próz (žánrovo veľmi ťažko definovateľných - od príbehových a meditatívnych momentiek až ku klasickým poviedkam) De la Cruz má takýto charakter.
Balla si svojou relatívne už rozsiahlou prozaickou tvorbou vytvoril svoj individuálny rukopis, oprostený od akýchkoľvek štylistických kučierok, zdanlivo blízky realizmu, ale bez využitia realistického detailu, intelektuálny vo svojej myšlienkovej koncepcii, ale aj s využívaním kultúrnych alúzií z rozličných kontextov. Alúzie však využíva neraz veľmi odťažito, azda len ako symbol niečoho kultúrne konvenčného, čo prežíva vo vedomí človeka rôznych generácií. Pre Ballov autorský prístup je príznačné občasné využívanie irónie a grotesknosti. Už pri prvom čítaní recenzovaných próz je zrejmé, že deziluzívnemu autorskému postoju je možné veriť, možno však čitateľa prekvapí akýsi chlad, ktorý vanie z jeho próz. Akoby intelektuálne hodnotenie neustále víťazilo nad pocitovosťou konkrétneho človeka.
Podobný chlad vanie aj z tematizovania telesnosti, ktorá je existenčne dominantnou vlastnosťou bytia mnohých postáv. Balla však svoj postoj k tematizovaniu erotických a sexuálnych motívov nemení. Tak ako vo svojich predchádzajúcich knižkách aj teraz predstavuje úplne vyprázdnený variant sexuality, ktorý v medziľudských vzťahoch neplní funkciu intímnej komunikácie, ale vlastne len prehlbuje pocity individuálnej vyprázdnenosti a osamotenia.
Modelovou prózou zbierky je podľa mňa hneď úvodná próza Pred rozchodom. Je to dejovo oslabená pocitová próza, v ktorej Balla prostredníctvom tematizácie pocitov mladej vydatej ženy naznačuje vyprázdnenie manželského vzťahu. Je to skutočne próza náznaku, v ktorej Balla pomocou iracionálneho motívu naznačuje pocit tušeného odcudzenia, z ktorého však vlastne takmer niet úniku. Mladá žena, ktorej manžel je na služobnej ceste, v osamotení zisťuje, že sa v byte objavilo niečo, čo nevie definovať, akýsi polohmotný tvar meniaci svoju podobu, ktorý symbolicky naznačuje existujúce odcudzenie. Po prvotnom zdesení a po konfrontácií s pocitmi priateľky a spomienkami na vzťahy iných ľudí zisťuje, že nejde o nijaký mimoriadny fakt, ale o bežnú situáciu charakterizujúcu ochladnutie manželskej harmónie tak príznačný pre každú dobu. Samota Ballových postáv je absolútna, Balla vôbec neuvažuje, čo ju spôsobuje, príčiny tohto pocitu sú pre čitateľa neznáme. Jednoducho je to tak a keď niet konkrétnych príčin, tak niet ani konkrétneho východiska.
„Ballove prózy zámerne zdôrazňujú nezlučiteľný protiklad ženského a mužského subjektu, bez perspektívy vzájomnej harmonizácie.“ (Krčméryová, 2003).
Ballove postavy hľadajú zmysel života, odmietajú akékoľvek akceptovanie konvenčných hodnôt prostredníctvom náboženstva, prípadne akceptovaním iných etických noriem. Východiska však niet, každý človek ide vlastnou cestou, a teda zostáva vždy sám.
Pointou myšlienkového oblúku Ballových príbehov je azda próza De la Cruz, vysúvajúca do popredia motív kríža ako symbolu utrpenia a motív Krížovej cesty ako symbolu ľudského osudu.
Ballove prózy napriek vážnosti témy, ktorá sa čitateľovi pri čítaní vnucuje, sú predsa len v prvom rade čítaním. Čítajú sa dobre, sú pocitovo i dejovo (ak sú vôbec dejové) uzavreté, ich „posolstvo“ je však implicitne zašifrované. Nech sa čitateľ potrápi a dešifruje si ich azda aj inak, ako boli myslené. Predsa si však myslím, že sú komunikatívnejšie ako prózy jeho predchádzajúcich kníh.
Pre súčasnú prózu písanú najmä mladými autormi a autormi dnes už strednej generácie, ku ktorým patrí aj Balla (1967), je typické, že neveria v obrodnú silu textu. Jednoducho písanie je taktiež formou svojrázneho exhibicionizmu, ktorý prijíma určitá skupina (asi neveľká) ľudí, ktorým hovoríme kultivovaný čitateľ. Títo autori už nechcú meniť svet ani podávať „objektívne svedectvo“ o dianí v ňom. Azda len chcú podať určitú pocitovú správu. Robia to, aj keď sa k tomu neraz nepriznávajú. Individuálny autorský subjekt je v Ballových textoch priamo len zriedkavo tematizovaný, ale jeho texty o týchto postojoch všeličo hovoria. Balla ako keby sa zatajoval menením rozprávačskej optiky, ale zároveň touto štylistickou stratégiou dynamizuje charakter svojich próz.
Tentoraz sa v spomenutej próze De la Cruz priamo vyjadruje, síce marginálne, aj k pozícii dnešného spisovateľa, ktorého charakterizuje rola šaša.
Ako sa zdá, Balla zostal Ballom, jeho prózy neprinášajú pohladenie duši sentimentálneho čitateľa, sú naďalej provokujúce, hoci svojho čitateľa už asi predsa len veľmi neprekvapia. Je to však naďalej kultivované písanie pre náročného čitateľa.