Poviedky Pavla Rankova

Kniha Poviedky obsahuje tri poviedkové zbierky Pavla Rankova, a pre túto chvíľu sumarizuje jeho tvorbu v tomto žánri. Nájdeme tu debut S odstupom času (1995) a diela My a oni/Oni a my (2001), V tesnej blízkosti (2004). Po posledne menovanom titule sa autor prezentoval dvomi úspešnými románmi Stalo sa prvého septembra (alebo inokedy) (2008) a Matky (2011) – zaň si 19. júna prevzal Cenu cien za rok 2011 vyhlasovanú časopisom RAK. Vzhľadom na tieto skutočnosti dostávame v knižke možnosť kompletne sa vrátiť k poviedkovému Rankovovi a prečítať si ho v našom literárnom kontexte nanovo. Pre zážitkových čitateľov takisto nie je cesta zarúbaná – pokojne si ju môžu zobrať na dovolenku bez toho, že by ich trápila odborná reflexia. Je to aj preto, že napriek problémovej a filozofickej rovine, prózy disponujú dostatočnou mierou dejovosti, ktorá dynamikou napredovania udalostí pôsobí prirodzene. Táto prirodzenosť zasa spätne otvára vo vnímaní priestor na interpretáciu problémovej a filozofickej roviny, takže je len na našej voľbe, ako dlho si tento výkladový kruh budeme vychutnávať a kedy vystúpime. Rankov je čitateľsky ústretový pre svoje tradičné chápanie dejovosti ako opory textového rozvíjania, no zároveň dokáže tento nerušený reliéf lámať profilovaním postáv. Tu kdesi Rankov začína byť komplikovanejší: modelovanie postáv rozprávačom sa zameriava na psychológiu jednotlivca vystavenú osudovému konfliktu s realitou, fungujúcim spoločenstvom či poriadkom života, s pravidlami, so systémom i s vlastnou rolou. Aby sa konflikt zvýraznil, Rankov volí adekvátne tematické kulisy evokujúce zväčša prísne určené prostredie… Zaujímavo na základe tohto vyznieva úplne posledná poviedka Drosophila populi, kde postavy zastupujú ľudstvo (ako druh) konfrontujúce sa s muškou vínnou (ako druhom); nevystupuje tu jednotlivec, ale dve odlišné „civilizácie”, no princíp konfliktu sa zachováva. Postava sa zakaždým dostáva do situácie, keď je dokonale sama v telesnej či duševnej izolácii, neraz v nedorozumení, neistote fikcie či hyperreality. Keď naráža svojou inakosťou do toho, čo pri čítaní vnímame ako normálne, vzniká katastrofa, paradox, absurdita. Tak sa každá poviedka skončí riešením popierajúcim logiku očakávania, vybočením, náznakom, nedopovedaním – Tomáš Horváth v doslove píše o poetike pointy. Neraz, zväčša keď je rozprávač priamy, záverečné riešenie dekonštruuje nadhodený príbeh ukazujúc, že prečítané bolo až do posledného momentu súborom falošných stôp (napríklad poviedky Tunel, Tieň, Korešpondencia, Scenár, Hydina, Krádež, My a oni/Oni a my a i.). Stratégia zámerného zavádzania čitateľa je hravou finesou postmoderny. Manipulatívnosť rozprávania však nie je odhalená v rozprávaní na úrovni sujetu, odhaľuje ju až čitateľ – práve v takejto chvíli akoby sa pozrel autorovi priamo do očí: v tejto perspektíve sú Rankovove poviedky o tesnej blízkosti samého autora s čitateľom, no v súvislosti s tým, ako neraz čitateľa nachytá, sú aj o tesnej vzdialenosti. Podobné napätia a iné interpretačné zákutia vás čakajú v 45 poviedkových kúskoch knihy.

Radoslav Matejov
Knižná revue, 13/2013