{jcomments on}

Keď sa začiatkom osemdesiatych rokov minulého storočia začal z New Yorku do sveta šíriť hip-hop, mnohí hovorili o autentickej „poézii ulice”. Optimisti dokonca očakávali, že nahnevaní chlapci s mikrofónom v ruke a dídžejom za sebou sú tí skutoční noví básnici, ktorí knihy poézie posielajú do starého papiera. Išlo skôr o zbožné prianie než realitu. Hip-hop je skvelý, deklamácia textov do samplov a bítov býva často nesmierne zaujímavá, vzrušujúca a miestami aj poetická. No takmer vždy ide o umenie okamihu, ktoré fixovaním na papier stráca kúzlo. Beneho texty sú však onou dôležitou výnimkou, ktorá potvrdzuje pravidlo. Jeho dvojzbierka Slovenčina pre samoukov / Spam poetry je totiž naplnená skutočnou poéziou. Bene - či už rapujúci alebo píšuci - sa zďaleka vyhýba hip-hopovým klišé. Jeho texty o nenaplnených láskach, nezmyselných životoch a barových nadávačoch sú plné neošúchaných obrazov, presných rýmov a prekvapivých point skoro v každom verši. Je to poézia (áno: poézia!) priama, ostrá a presná. Sype sa ako neúprosný bít z mašinky dídžeja, ignoruje povrch, mieri rovno do hĺbok. Sú to verše nášho sveta, nášho mesta, našich životov. Je to poézia existenciálna a čistá. Nie romantický pokus očariť múzy, nie intelektuálna hra so slovami. Napísal a povedal som to už viackrát, no znovu musím konštatovať, že Bene je básnik. Naozajstný, výborný.

Juraj Kušnierik
Týždeň 30/2011, 25.7.2011

? Objednať knihu…