***

Váš životopis je zaujímavý – novinár, literárny kritik, redaktor, spisovateľ, organista. Začnime však s novinárstvom. Písali ste novinárske články?

Keď si tak spomínam,  novinárom som vlastne nikdy nebol, aj keď som niekoľko rokov pracoval v denníku Pravda v Košiciach. Stále ma ťahalo k literatúre, teda k tomu, čo presahuje chvíľu a každodennosť. V Pravde som sa viac orientoval na technickú stránku veci a naučil som sa, ako sa robia noviny. To sa mi aj zišlo, keď som sa roku 1968 stal šéfredaktorom Matičného čítania v Martine.

Vyštudovali ste slovenský  jazyk a literatúru – dobrý predpoklad pre spisovateľské pero. Kedy sa vo vás začal prebúdzať spisovateľ? Najprv to bol asi literárny kritik…

Áno, začal som ako literárny kritik. Zlé jazyky hovoria, že literárnym kritikom sa stane neúspešný spisovateľ, ktorý poúča a kritizuje iných, ako majú písať. Urobil som to naopak, vyplynulo mi to celkom prirodzene z okolností. Recenzie a úvahy o literatúre mi časom začali prerastať do textov s prvkami a kódmi prózy a poézie,  najmä po okupácii vojskami Varšavskej zmluvy, keď ma režim zbavil možnosti oficiálne publikovať.

Pôvod, teda narodenie sa v rodine evanjelického farára je tiež zaujímavé pre vojvodinské slovenské auditórium – tu je viacej evanjelikov ako katolíkov. Ale nechcem robiť rozdiely medzi ľuďmi. Zaujíma ma ten organ vo vašom živote…

Syn luteránskeho farára má kľúč od kostola rovno pod nosom a dospievajúci chlapec je zvedavý na všetko, čo je v zákulisí, teda chrámová povala, veža, zvony, sakristia. Aj organ. Začal som to na ňom skúšať a fascinácia tým tajomným nástrojom ma neopustila dodnes. Ako stredoškolák a vysokoškolák som už hrával na službách Božích. Je len prirodzené, že organ a s ním Johann Sebastian Bach vnikli do môjho písania ako jedna z ústredných tém.

V období normalizácie ste boli “zakázaným” spisovateľom, dokonca vás prepustili z práce. Aké to bolo obdobie pre vás?

Niekoľko rokov som bol bez oficiálneho zamestnania, manželka bola zamestnaná a ja som bol doma pri deťoch.  Nebolo to ľahké, ale mladosť znesie a vydrží všeličo.

Písal som “do šuflíka”, sám pre seba, ale texty sa predsa len dostali ku kamarátom v Prahe,  kde vychádzali ako zakázané “samizdaty”. V roku 1977 sme sa presťahovali s rodinou z mesta na vidiek, do Pukanca, kde som sa zamestnal v kníhkupectve a popri tom som organoval v kostole.

Aké témy vás kedysi zaujímali, teda o čom ste písali a čo vás teraz ohromuje, pokiaľ ide o spisovateľa vo vás?

Poviem to pateticky, teda tak, ako sa dnes nepatrí. Zaujímali ma vtedy i teraz otázky bytia, existencie. Pokus rozlíšiť a oddeliť dobro od zla, lož od pravdy. Počúvam teda radu Zbigniewa Herberta: “opakuj veľké slová, opakuj ich zaťato.” Som presvedčený, že literatúra nie je prostriedkom ani cieľom zábavy, ale hľadania Pravdy, aj za cenu, že Pravda možno nejestvuje, rovnako ako krása a dobro. Ale opäť Herbert: “opakuj staré zaklínadlá ľudstva, rozprávky a legendy, lebo tak dosiahneš dobro, ktoré nedosiahneš.”

Vaša bibliografia je pestrá – literárne kritiky, eseje, fejtóny, epištolárna literatúra, próza a poézia… V čom ste “doma”, teda kedy sa cítite najlepšie a kedy sa cítite, že ste sa realizovali,  myslím teraz na písanie?

Už nerešpektujem učebnicové delenie literatúry na prózu, poéziu, esej a podobne. Píšem texty, tkanivá utkané zo všetkých zložiek a vrstiev reality. Podriaďujem sa len vnútorným zákonom textu, ktorý konkrétne a práve tvorím, jeho koherencii, výpovednej hodnote, kompozícii a schopnostiam jazyka ako hudobného nástroja.

Motívy viery a protestantizmu, domova,  blízkeho vzťahu k prírode a k všetkému živému a neživému, ale aj motív hudby a hľadania a upnutosti na tradíciu a národné korene – to je príznačné pre vaše dielo.

Áno, tu stojím, inak nemôžem, hovorím si s Martinom Lutherom. Píšem len o tom, čo poznám, žijem a cítim, inak by moje texty zneli falošne.

Koľko publikácií je teda už za vami? Strašne veľa…

Mohol by som to spočítať  presne, ale poviem radšej, že tucet, lebo to starobylé slovo sa mi páči, akoby bolo magické. Okrem toho viaceré moje knižky sú variovaním, akoby opakovaním,  návratmi k tým istým a rovnakým témam, takže možno všetky publikácie sú len jednou jedinou knihou, ktorá sa nedá dokončiť, je otvorená.

Pokiaľ ide o ocenenia, čo ony pre vás znamenajú? Vy ste nositeľom Ceny Dominika Tatarku za knihu Hlavolamy (1995), Ceny ministra kultúry Slovenskej republiky za rok 2002,  Rad Ľutovíta Štúra II. Triedy (2003).

Ocenenia subjektívne a pre kvalitu tvorby neznamenajú nič. Dôležité a rozhodujúce je, aby autor písal podľa najlepšieho vedomia a svedomia, teda poctivo. Autorovo svedomie je samo sebe kritikom i kritériom. Ocenenie môže byť len čiastočným potvrdením zvonku,  objektívne. Ceny a pocty sú hojivou mastičkou na tvorcove neistoty, skepsu a pochybnosti.

Vlani ste oslávili sedemdesiatku. Pri tej príležitosti vám vyšla bibliofília, tuším, náklad 70? Ešte stále však píšete… Dokonca máte aj svoju webovú stránku.

Usilujem sa neprestať písať. Kým píšem, hoci neveľa, mám pocit, že ešte žijem.

Vždy som zvedavá, nakoľko spisovatelia zo Slovenska poznajú slovenskú vojvodinskú literatúru…

Čo sa mňa subjektívne týka,  hanbím sa, že viem takmer len o Michalovi Harpáňovi a Víťazoslavovi Hroncovi.  Objektívne mám dojem, že naša informovanosť nie je taká, aká by mohla a mala byť. Ale konzumnú a komerčnú spoločnosť nezaujímajú už ani spisovatelia, ktorí  žili a žijú na Slovensku, hoci v susednom dome. Vládne apatia, strata pamäti,  naháňačka za majetkom a ziskom. Je to hanba. Pojem, ktorý už nepoznajú ani mnohí  naši spisovatelia.

Vladimíra Dorčová