Autorka pôvodnej slovenskej prózy z Komárna. Absolventka štúdia divadelnej réžie, ktorá do divadla radšej nechodí. Kniha, ktorá ju nezaujme, ostane nedočítaná. Z debutu Kniha o cintoríne, ktorý vydala pod menom Samko Tále, sa práve vypredáva štvrté vydanie. Namiesto spoločenského románu sa rozhodla napísať pravú slovenskú detektívku.  Daniela Kapitáňová-Csütörtökiová.

V textoch, ktoré uverejňujete v SME,  ponúkate svoj pohľad na to, čo sa v spoločnosti deje. Cítite nutkanie povedať, čo si o svete myslíte?
Som rovnaká ako ostatní. Čím je horšie, tým je pocit nutnosti vyjadriť sa intenzívnejší. Čím je lepšie, tým ťažšie sa hľadá téma. Po voľbách som povedala jedinú vetu:  Á, bude o čom písať! Typickým politikárčeniam, čo sa za koľko a komu predalo, nerozumiem, ale morálne problémy spoločnosti v nadväznosti na politiku ma oslovujú.

Ako sa napríklad počúvajú v maďarskom Komárne Slotove vyjadrenia?
O jeho vyjadreniach aj pálení vlajky som sa dozvedela od novinárov, ktorí  mi telefonovali, lebo robili ankety a pýtali sa aj mňa, čo si o tom myslím.

A čo si o tom myslíte?
Nuž,  mám pocit, že v roku 1993 sa ma to dotýkalo viac. Ako režisérka mám pocit, že Slota vie, že sa od neho očakáva úloha maďarobijcu, tak sa tú  úlohu snaží napĺňať. Nový Slota sa snaží hrať starého Slotu. Žánrovo to neberiem ako tragédiu, ale ako frašku. Dúfam, preboha, že ma nepresvedčí  o opaku!

Dosť nepochopiteľne ste slovenská spisovateľka z maďarského Komárna. Vydali ste sa tam?
Narodila som sa tam v slovenskej rodine v malej komunite slovenských prisťahovalcov. Komárno som nevnímala ako maďarské mesto, iba som si bola vedomá nejakého tajomného dôvodu, po ktorom som nepátrala, že sa babkám na ulici hovorí čókolom. Smiala som sa, keď som niekomu povedala svoje bydlisko, a hneď mi začal tvrdiť, že mám maďarský prízvuk. (Dnes je všetko inak, dnes sa volám po manželovi Csütörtökiová.)

Teda Štvrtková. Viete po maďarsky?
Áno.  Hoci má manžel slovenské školy, patrilo sa mi naučiť sa rodnú reč  svojho manžela. Bola by som hlúpa, keby som túto prirodzenú možnosť  naučiť sa jeden cudzí jazyk zadarmo nevyužila. Maďarčina bola mojím prvým cudzím jazykom, ktorý som zvládla. Dnes dokážem čítať maďarskú  literatúru v origináli, režírovala som maďarské divadlo. Vďaka nej som pochopila, že aj za našimi humnami je svet. Každý človek má ten svoj prvý cudzí jazyk, ktorý mu otvorí dvere do sveta. Neverím, že niekto,  kto žiaden cudzí jazyk neovláda, môže pochopiť iné úrovne myslenia.  Ostane vždy len zápecníkom.

Dnes ste vykročili z Komárna a pracujete v Slovenskom rozhlase v Bratislave. Čím vás táto práca oslovila?
Nemám televíziu a momentálne ani internet, tak mám naladené Rádio Devín. Som rada práci v tomto médiu. Televízia aj printové médiá sú veľmi komerčné.  Všetky. Keby len časopisy, ale ako sledujem, aj denníky. Príloha je dnes dominantná. Tie prílohy sú také povinné, že už aj denník je len príloha prílohe. Hlavne, aby sme lifestylovo a wellnesovo vedeli, ktoré  kapučíno si kedy dať! A kto to nevie, ten to nevie!

Svoju prvú knihu - Knihu o cintoríne - ste napísali pod pseudonymom Samko Tále. Prečo ten mužský rod?
Pre Samka Tále som sa rozhodla pre autenticitu - chcela som, aby ten, kto príbeh rozpráva, bol aj autorom. Bolo to veľmi spontánne. Mám dojem, že keby som knihu písala ako žena, infiltrovala by som do nej svoje osobné  problémy, a ja neznášam, keď niekto píše v prvom pláne o sebe. V druhom či treťom pláne píšeme o sebe všetci. Násilné podsúvanie vlastných zážitkov v literatúre nemám rada, ba priam neznášam.

To znamená, že ženskú literatúru, ako boli nazývané korešpondencie či denníky, a dnes ženské romány, neznášate?
Nemám ju rada a ani jej nerozumiem. Vedia ma spomedzi nej pobaviť naozaj len klenoty. Vlastním vydanie jedného originálu červenej knižnice z roku 1921. Smutná irónia však je, že odvtedy sa v tejto literatúre zmenila len synonymita slov. Namiesto „hlesla a klesla” sa dnes napíše „padla do mdlôb”. V tom je, žiaľ, celý rozdiel, duch tejto literatúry ostal nezmenený.  Nech však ženské romány pokojne ľudia čítajú ďalej, keď chcú, ja im len odmietam prisúdiť, že sú nositeľmi posolstva človeka človeku či ženy žene.

Autor a zároveň hlavná postava knihy Samko Tále je mentálne retardovaný. Ľudia, ktorí sa stretli bližšie s takýmito ľuďmi, hovoria o veľkej autenticite. V tom, ako sa potrebuje zaradiť, hľadá autoritu, ktorú reprezentujú všelijaké symboly - od pionierskej šatky cez vážnosť KSČ až po dodržiavanie zákonov, čo sa má a nemá. Mali ste postavu odpozorovanú z reálií?
Na autenticitu som si vôbec nenárokovala. Nekonzultovala som to medicínsky ani psychologicky, takže som si nerobila nárok na správnu diagnózu ani na správne prejavy akejkoľvek diagnózy. V Komárne žije jedna dobrá duša,  jedna osôbka, muž či chlapec, ktorý mi poslúžil vizuálne ako vzor.  Počula som o ňom dve historky a podľa toho, akými reakciami riešil veci,  som si pomohla pri vytváraní schémy myslenia postavy Samka. Ak sa mi to podarilo hodnoverne, je to pre mňa veľká pocta a veľmi ma to teší.

Neostali vám z toho nejaké zlozvyky? Požičiava si dodnes Daniela Kapitáňová niečo od Samka Tále?
Knihu o cintoríne som písala dva roky. Nie síce osem hodín denne, ale dva roky. To je dlhý čas. Odmalička mám veľký problém: keď si niečo prečítam, hneď  začnem písať v štýle daného autora. Som strašná opakovačka! Verzia,  ktorá vyšla, bola šiestou verziou knihy. Začala som ju písať v klasickom rozprávačskom štýle, ale keď som za sebou neskôr text čítala, presne podľa viet som vedela identifikovať, kedy som prečítala ktorého autora a ktoré jeho dielo. Bolo to totiž zapísané v mojom texte. Keď som si to uvedomila, neostávalo mi iné, ako hľadať úplne iný spôsob vyjadrovania,  iný štýl. Nedala som si pokoj, kým som ho nenašla. Od Samka Tále ostal v našej domácnosti zvrat „ohľadom”. Ja by som už na to aj zabudla, ale rodina mi to vždy pripomenie.

Niekto sa v cintorínoch vyžíva, iný  na cintorín nevie ani vstúpiť. Muži neradi riešia smrť a cintoríny, ženy s tým zväčša nemajú problém. Vy ste nazvali svoju knihu Knihou o cintoríne, aký máte vzťah k cintorínom?
Keď  som knihu začala písať, chodievala som na cintorín takmer denne,  nazvime to, že z mnohých dôvodov. Jedným z dôvodov bol fakt, že som sa tam dobre cítila, napriek tomu, že iné dôvody boli ešte priveľmi čerstvé. Chodila som pomedzi náhrobky, sedela na lavičke a pozorovala ľudí, čo prichádzali k hrobom, a vymýšľala som si o nich príbehy. V istom momente som si však z cintorína urobila vlastný mýtus. Všade, kde som prvýkrát prišla, najprv som išla na cintorín. Zistila som, že sa už  hrám na spisovateľku Knihy o cintoríne. A keď som si to uvedomila,  prestala som s tým a chodím len k hrobom svojich blízkych.

Bola to psychoterapia?
Každá  kniha, ktorú napíšem, je istou psychoterapiou. Veľmi mi to pomohlo,  lebo som sa vyzametala z mnohých osobných a spoločenských tém, ktoré ma v istom období trápili. Takto som ich uzavrela a viac sa k nim ako k problémom nevraciam.

Je vašou filozofiou, že smrť je prirodzenou súčasťou života?
Asi nie vedome, ale bytostne pociťujem smrť ako logické pokračovanie života. Je to len ďalšie skupenstvo, cez ktoré prejdeme.

Držíte sa aj v živote hesla Zostane to v rodine, ako ste nazvali svoju druhú knihu? Aká je pre vás hodnota rodiny?
Každý  by mal mať právo - priam ústavné právo - na komunitu, ktorú by nazýval a vnímal ako láskavú rodinu. A nemyslím tým otca, matku, sestru, brata,  klasickú úplnú heterosexuálnu rodinu, ako sa to vníma väčšinovo.

Máte vzťah k menšinám, ako to naznačujú vaše knihy?
Mám zásadný vzťah k menšinám. Zásadný, ktorý možno nazvať vzťahom advokátskym. Ten, kto bol niekedy v živote čo len na chvíľu vystavený  tlaku, aký sa na menšiny všetkého druhu a typu vyvíja, bude mať vždy sklon obhajovať ich.

Máte osobnú skúsenosť?
Som voči tomu citlivá. Špeciálne vnímam menšinu zdravotne hendikepovaných ľudí, ktorí sú vyraďovaní z komunity bez akéhokoľvek vlastného pričinenia sa. Pomáhať takýmto ľuďom je povinnosťou civilizovanej spoločnosti. Čo sa týka mojej osobnej skúsenosti, nepatrím k žiadnej typicky vnímanej menšine, ak neberiem do úvahy tých, čo nikdy nikam nepatria. Nie preto, že by boli takí geniálni, až sú nepochopení, ale preto, že to tak jednoducho je.

Ľudia reprezentujúci menšiny víťazia aj v reality šou. Pozeráte ich?
Nepozerám,  o reality šou nemám prehľad, a preto sa k tomu môžem len ťažko vyjadriť. Ak je faktom, že v nich naozaj menšiny víťazia, tak sa obávam,  že to nie je z dôvodu náhlej akceptácie, ale z dôvodu ich krikľavosti a zvláštnosti pre väčšinovú spoločnosť. Aj do cirkusu sa ľudia chodili pozerať na najtučnejšiu ženu sveta bez toho, aby pochopili tragiku jej života.

Aký máte vzťah k divadlu? Ste skôr divadelná režisérka alebo spisovateľka?
Keď ja sa hanbím nazývať sa spisovateľkou, veď som napísala len dve knižky.

Ale píšete - v SME sa v rubrike Dnes píše vyjadrujete aj k spoločensko-politickým témam.
To je pravda, ale tento druh tvorby by som pomenovala Mozartovými slovami: „To nie je opera, to je len vaudeville.” Chcem a plánujem napísať už len jednu knihu. Poslednú.

A to bude tá opera, po ktorej sa už nechystáte ďalej písať?
Nie. Už budem len sedieť na brehu Dunaja, pozerať sa na vodu a nechám sa obhrýzať komármi.

Budete ešte knihy čítať, keď ich prestanete písať?
Ale áno. Ja mám na knižky stále chuť. Čoraz častejšie však už len na tie,  ktoré poznám. Radšej si dvadsiaty prvýkrát prečítam knihu, čo som čítala dvadsať ráz, ako sa nútiť do knihy, čo ma nebaví, ale má dobré  referencie.

Máte slobodu odložiť nedočítanú knihu?
Ak ma do istého okamihu kniha nezaujme, čo sa dá predpokladať pri približne dvadsiatej strane, pokojne ju nedočítam. Čím som staršia, tým viac a možno aj častejšie to robím. Môžem si to dovoliť, no nie? Práve preto nechodím ani do divadla. Viem, že v divadle sa treba správať v istom zmysle konvenčne. Nemôžem beztrestne rušiť predstavenie, vrtieť sa od nudy a rozptyľovať tým hercov. Je to neúcta. Zväčša však do dvadsiatich minút neviem nohám rozkázať, aby sa nepostavili a neodišli.  Pri nezaujímavom divadle nie je vhodné uplatňovať slobodu ako pri nezaujímavej knihe. Preto radšej do divadla nechodím.

Neostalo vo vás ostalo kus divadelníčky? Veď okrem štúdia ste v komárňanskom divadle aj režírovali.
Mojou celoživotnou filozofiou je nehovoriť druhému, čo si má myslieť a čo má  robiť. Režisér musí všetko vedieť, musí vedieť presvedčiť o svojej koncepcii. Ja rada diskutujem a pri mojom diskutovaní o divadelnej hre by sme sa generálkového týždňa asi ani nedočkali. Ja mám radšej, keď je výsledok mojej práce len v mojich rukách, divadlo je však tímovou prácou a čím lepšia je tímová práca, tým lepší je výsledok. Až na dielo scénografa však na javisku veľmi nerozlíšite, čo je vkladom režiséra, čo hercov, čo okolností. Iste, čo sa divadelnej tvorby týka, mám svoje obľúbené polohy. Páči sa mi moderné divadlo, absurdné divadlo, autorské  absurdné divadlo. Neviem si predstaviť, že by som režírovala Moliéra,  hľadala v ňom významy, ktoré v ňom ešte nikto nenašiel. Nepatrím do divadla. Viem to. Celoživotne ma bude mrzieť, že som na tej škole zabrala miesto niekomu, kto by bol možno dnes tvorivým, vynikajúcim a plodným divadelným režisérom. Na druhej strane som tej škole vďačná, že mi pomohla pri písaní. Naučila ma mať k textu úctu, zvažovať dôležité a schopnosť hľadať, ako povedať, čo povedať chcem.

Mestské divadlo v Brne Knihu o cintoríne zdramatizovalo. Vy ste vyštudovali divadelnú réžiu na DAMU v Prahe, nechceli ste to urobiť sama?
Bola som si to pozrieť. Sama som o tom neuvažovala, ale dostala som ponuku na napísanie filmového scenára a sfilmovanie knihy. Napriek tomu, že som autorkou knihy, ako čitateľka textu mám k nemu úctu. Nevedela by som do hotového diela vstupovať tak, ako to musí urobiť tvorca filmového scenára.

Kniha Zostane to v rodine je detektívka. Kritika sa o detektívkach často vyjadruje ako o pokleslom žánri. Ako sa s tým vyrovnáva autorka detektívok?
Veľmi dobre robí mojej ješitnosti, alebo ak chcete spisovne mojej márnomyseľnosti, keď mi moji čitatelia s radostnou úprimnosťou povedia,  že som ich vrátila do čias, keď čítali detektívky. Aj keď, čo si budeme hovoriť, slovenská klasická detektívka je niekde na úrovni dinosaura.  Iste, mohla som Nech to zostane v rodine otočiť do podoby spoločenského románu, ale detektívky milujem a chcela som si ich vyskúšať.

Detektívky naučili mnohých mladých čítať, dospelých zasa vracajú ku zvyku čítať, ak sú dlhodobo na kvalitnú, ale ťažkú, literatúru unavení. Prečo máte rada detektívku vy?
Ja nazývam detektívku pasians duše. Sú etapy v ľudskom živote, keď  potrebujeme istotu, že veci nezostanú nedopovedané. Dobro, ktoré zvykne víťaziť v rozprávkach, je v detektívke pre dospelého v istej ukončenosti príbehu, rozuzlení. Aj keď sa vraždí, pravda o páchateľovi a jeho motívoch sa vyjasní definitívne. Nezostanú otázniky. Detektívka nie je psychologická literatúra v tom, že má štyridsať rôznych vysvetlení.  Detektívky sú rozprávky, príbehy pre nás dospelých a nemusia byť  krvilačné ako Dobšinského rozprávky pre deti.

Prečo nepíšete krvilačné príbehy?
Lebo tak písať neviem. Ani obrazne a ani doslova. Nemám také medicínske vedomosti, aby som neurobila lapsusy a prežili mi postavy, ktoré by podľa zdravovedy prežiť nemali, a naopak.

Máte k tajomstvám zvláštny vzťah?
Keď  niekde začuchám tajomstvo, nedám pokoj, kým mu neprídem na kĺb.  Zaujímavé je, že svoje tajomstvá strážim ťažko, všetko hneď vykecám. Ani ľudia by mi nemali zverovať vlastné tajomstvá. (Smiech.) V literatúre mám rada tajomno v každom žánri, nielen v detektívke.

Prečo ste napísali Knihu o cintoríne pod pseudonymom? Bol to premyslený marketingový ťah?
O marketingových ťahoch som v roku 2000, keď kniha vyšla, nevedela vôbec nič. Vydavateľ to možno už vtedy vnímal ako istý marketingový ťah, ale nemôžem to za neho s istotou tvrdiť. Z dnešného hľadiska by som to možno tak nazvala, ale ja som sa preň rozhodovala z iných dôvodov. Dôležité  bolo, že som bola relatívne veľmi stará osoba, keď som napísala tento svoj debut. Veľmi som sa bála, že niet veľa času na omyly, že ja som na tie omyly už stará a že táto kniha omylom bude. Že ostane neprijatá,  odmietnutá a nepochopená. Keby to tak bolo, asi by som nenašla odvahu k autorstvu sa priznať. Obávam sa, že takáto je pravda.

Keby ste debutovali v skoršom veku, trúfnete si ľahšie na omyl a priznáte sa k autorstvu?
Keďže som v skoršom veku nedebutovala, neviem to posúdiť. Mám len taký pocit,  že keď má niekto dvadsať, má naozaj čas a právo na omyly. Nič sa nedeje. Napísať hrôzu v dvadsiatke je len hrôzou dvadsiatky. Napísať  hrôzu v štyridsiatke, to už je iné. Definitívne. Znamená to, že ten človek nemá veľa šancí napraviť to. Čo keď v šesťdesiatke napíše ešte väčšiu hrôzu?

Bolo by to hrozné z dôvodu nezrelosti štýlu alebo celej osobnosti autora?
Proste som nemala odvahu ako úplne neznámy človek z Komárna obhajovať knižku,  ktorá porušila možno všetky literárne pravidlá, ktoré sa len dá. Tým, že bola veľmi rýchlo a veľmi dobre prijatá, bolo veľmi ľahké priznať si autorstvo.

Veľmi dobre prijatá bola podľa vás na základe predajnosti alebo reakcií čitateľov?
S vydavateľom sme sa hneď na začiatku dohodli, že po čase Samka Tále odtajníme, lebo vtedy ešte nebolo módou ostávať v anonymite. Odtajnili sme ho nakoniec skôr, ako sme čakali, lebo začali medzi ľudí presakovať  mnohé informácie v podobe domnienok, ako napríklad, že je Kniha o cintoríne posmrtným vydaním posledného diela Václava Pankovčina a podobne… Keď sa začala šíriť pravdivá informácia, že autorom je žena,  nemalo ďalej zmysel tajiť to.

Je to nečestné voči čitateľovi?
Áno,  mala som aj tento pocit. Hlavne sa mi však nechcelo vymýšľať  mystifikácie o autorovi pre vydavateľa, ktorého sa na to pýtali médiá aj čitatelia. Prestávalo to byť vtipné.

Zdá sa vám byť ešte vtipné utajovanie identity Maxima E. Matkina?
Každý  má právo rozhodovať sa, ako chce. Žiaľ, neviem, pred kým je ešte Maxim E. Matkin utajený. Mnoho ľudí jeho identitu pozná, alebo aspoň  predpokladá.

Kata Račková
SME, 24. 8. 2006