Niežeby tie predchádzajúce boli slabé: Jana Beňová najprv napísala tri zbierky básní, ktoré boli zaujímavé – teda vystúpili zo slovenského veršotepeckého priemeru a zaujali – kritiku aj (zopár) čitateľov. Potom v roku 2000 vyšla v jednorazovej edícii krátko žijúceho vydavateľstva Park jej kniha Parker (Ľúbostný román), a to už bola vyhľadávaná chuťovka – a nielen vďaka veľmi peknej grafickej úprave. Kto ju však chcel nájsť, musel naozaj dobre hľadať – kniha sa predávala len v dvoch slovenských kníhkupectvách. Predposledným Beňovej opusom bola tradične bagalovsky nenápadná knižka Dvanásť poviedok a Ján Med. Vtedy už bolo (všetkým, ktorí knižku čítali) jasné, že Jana je talentovaná spisovateľka s citom pre slová a obrazy, s mimoriadne pozorným okom a so schopnosťou poskladať príbeh, ktorý má nielen hlavu a pätu, ale aj tajomstvo, krásu a vtip.
Keď preto v jednom z minuloročných vydaní Romboidu vyšiel rozsiahlejší kus z Janinej novej knihy, jej vydania sme sa mnohí nevedeli dočkať. Dočkali sme sa a hneď sme sa aj potešili: Kali Kertész Bagala začal konečne vydávať knižky zaujímavé nielen zvnútra, ale aj zvonku. Plán odprevádzania má neobyčajnú, atraktívnu obálku s plagátom, zobrazujúcim bratislavskú, petržalsko-staromestskú topografiu knihy so zakódovaným odkazom v druhom pláne. Autor vizuálneho konceptu Palo Bálik a ilustrátorka Jana Némethová si zaslúžia uznanie: veľmi dobrú knihu obohatili o nezanedbateľnú „pridanú hodnotu“.
Obálka neklame. Plán odprevádzania je skutočne kniha o jednom konkrétnom meste („Bratislava. Mesto, ktoré ťa núti, aby si sa na niečo vrhol, tak ako sa vrhá ono na teba.“), jednom sídlisku („Petržalku môžem naozaj každému len odporúčať.“) a dvoch pomerne mladých ľuďoch („Elza s Ianom patrili k bratislavským desperádom. Nepracovali v reklamnej agentúre a nesnažili sa našetriť na lepší byt a auto.“). Je to kniha-labyrint. Veľmi atraktívny, a preto nebezpečný labyrint, ktorý náhodného čitateľa vťahuje do svojich zložitých útrob. Každou stranou, každou vetou vnikáme hlbšie do Elzinho sveta, jej komplikovaného, viac-menej milostného vzťahu s Ianom, obávame sa o ňu, keď sa nechá poblázniť čudným Kalistom Tanzim, chodíme s ňou do Café Hyena a zoznamujeme sa s Elfmanom a Rebekou, kráčame, hľadáme, pochodujeme. Až takmer na samom konci získa odprevádzanie aj ten tušený význam, ktorého sme sa od začiatku obávali. Ako keby všetky predchádzajúce kapitoly boli úvodom k tej, ktorá má rovnaký názov ako celá kniha. Ako keby túlačky po Bratislave a malé drámy s nimi súvisiace, boli prípravou na to, čo prišlo po nich.
„Chlapec zakresľuje do mapy mesta plán odprevádzania. Večer ide do kina s dievčaťom. Na mape hľadá najdlhšiu trasu: kino – dom dievčaťa. Najväčšiu okľuku. Príšerný cikcak. Divný labyrint. Keď začala Mama zomierať, syn Ian si vybral rovnaký spôsob odprevádzania.“
Jana Beňová strieda v knihe všetky možné štýly, rozprávačov, uhly pohľadu, prozaické opisy sa menia na poéziu, ľahkosť sa miesi s existenciálnymi smútkami. Komplikovanosť formy však vôbec nebráni čitateľnosti príbehu. Naopak: Plán odprevádzania možno pokojne „rozbiť“ na jednotlivé kapitoly, možno až na odseky či vety a stále to je vzrušujúce čítanie.
To všetko je v súčasnej slovenskej literatúre neobvyklé: moderná, inteligentne napísaná, no zďaleka nielen intelektuálne zaujímavá próza a jej autorka, ktorá má čo a vie ako to povedať. Aj preto je vydanie Plánu odprevádzania literárnou udalosťou.


.týždeň, 23.6.2008
Juraj Kušnierik