***

Text Big Brother and The Holding Company, uverejnený v zborníku finalistov súťaže Poviedka 2001 je iný ako rovnomenný text zaradený do vašej pripravovanej druhej zbierky Oni a my / My a oni. Prečo?

V tejto súťaži som štyri roky neuspel. Napríklad po prvom ročníku som garanta súťaže poprosil, aby sa pozrel, kde som vlastne vypadol. Zistil, že som sa nedostal ani medzi najlepších 128 poviedok. Teraz som jeden z hotových textov upravil do čitateľsky rýchlo a ľahko konzumovateľnej podoby. Porotcovia denne musia mnoho čítať a asi im lezie na nervy, keď sú texty menej komunikatívne. Určite potrebujú, aby bol príbeh priamočiary. Chcel som dosiahnuť, aby po druhej vete pocítili zvedavosť, ako príbeh dopadne a prečítali si ho až do konca.

V poviedke ocenenej jednou zo štyroch hlavných prémií opisujete príbeh dievčatka, ktorého rodičia sa nevedia spamätať zo smrti svojho syna, vidia ho dokonca aj vo vnukovi. Na rozdiel od vašich ostatných textov je trochu viac reálna. Aj preto ste ju zaslali do súťaže?

Možno. Som si istý, že žiadnemu porotcovi nezišlo na um, že som to písal. Viem napríklad, že Vlado Balla čítal moju prvú knihu, ale som si istý, že ani jemu nezišlo na um, že by som to mohol písať ja. Mimochodom, keď už hovoríme o Ballovi, jeden rok vyhral s takou typickou ballovčinou, že to muselo byť každému jasné. To, samozrejme, nevadí, autor sa, nemusí ukrývať pred porotou. Ja som to však chcel urobiť.

Z vašich textov cítiť snahu viac či menej zábavným spôsobom pred niečím vystríhať čitateľov. Je tento zámer na začiatku písania?

Nie. Na začiatku je môj strach pred niečím. Nesnažím sa ani vystríhať čitateľa, ale robím to tak, že keď to napíšem, tak sa toho už o niečo menej bojím. Ako keby som to spoznal. Takže do poviedok dostávam svoje strachy a vystríham pred abstraktnými vecami. No nemyslím si, že by to niekomu pomohlo v konkrétnej životnej situácii.

Problémy v poviedkach nie sú až také abstraktné. Naopak, sú z bežného života, ale zabalili ste ich do iracionálneho prostredia a okolností. Do akej miery je pre vás dôležitý nápad a do akej miery spracovanie témy, teda remeslo?

Píšem veľmi málo. Nie preto, že na to nemám čas, ale preto, že musím mať najskôr silnú tému alebo námet. Moje poviedky musia obsahovať iracionálne prvky, pretože ak by ste z nich iracionálno vyškrtli, tak tam zostanú dve-tri vety úplne banálneho príbehu. Napríklad – muž sa nevie vyrovnať s tým, že sa s ním rozviedla žena.

Ste k sebe kritický?

Keď som si teraz pri príprave druhej zbierky listoval v tej prvej, zistil som, že po čitateľskej skúsenosti, ktorú odvtedy mám, by som to napísal úplne inak. Do viacerých tém by som sa vôbec nepustil, lebo mám pocit, že už to bolo urobené inak a možno, že lepšie. To však neznamená, že sa chcem vracať k starým veciam a prerábať ich do inej podoby.

Ste nadaný spisovateľ?

Určite viem „slohovať“, skladať slová do viet a vety do odsekov. Ale na základnej škole som mal veľké problémy so slohovými prácami a určite som patril k horšej polovici žiakov. Na strednej škole som sa postupne zlepšoval, ale to bolo najmä preto, že ma to čoraz viac bavilo. Možno, že je mnoho ľudí, ktorí keby cítili, že ich baví písať, tak by písali dobre, zatiaľ to neskúsili. V remesle mi pomohlo aj to, že som v minulosti pôsobil niekoľko rokov v reklame. Tam ma naučili, že keď chcem niečo povedať, tak to mám urobiť jasne a nie hovoriť niečo iné.

Mnohé z vašich poviedok boli publikované v časopisoch, zrejme aj preto, že čitateľský dopyt po Rankovovi prevyšuje Rankovovu ponuku textov. Nechali ste si do knihy aj bonus, ktorý doteraz nebol uverejnený?

Sú tam štyri nepublikované poviedky, dve, už uverejnené, sú trochu prerobené, jedna uverejnená je rozšírená asi na trojnásobok a súťažná je štylisticky významne iná. Ten, komu sa páčila alebo nepáčila poviedka v súťaži, si bude môcť pozrieť, ako som to napísal pôvodne, teda nie pre porotu.

Vaše texty sú veľmi zrozumiteľné aj pre širokú populáciu. Nie je vám ľúto, že keby ste písali v známejšom jazyku, už ste mohli byť niekde inde?

Nie som si tým úplne istý. Po anglicky napríklad píše oveľa viac autorov a čitateľov si vlastne roztrhajú medzi sebou. I keď každý autor by chcel, aby boli jeho knihy prekladané. Jednak preto, že má šancu mať viac čitateľov, jednak preto, že má šancu osloviť a zaujať viac čitateľov, jednak je to uznanie a jednak môže byť zaujímavé, ako poviedku alebo román bude vnímať iná kultúra.

Dostali ste ponuky na preklady?

Vo Švédsku vyšiel minizborníček prekladov slovenskej prózy druhej polovice 20. storočia s mojím textom, v časopise Kalligram mi vyšli v maďarskom preklade dve poviedky. Jednu poviedku, ktorá je preložená do nemčiny, som čítal pred rakúskym publikom. Teraz mám aktuálnu ponuku na preklad ďalšej do nemeckého časopisu. Ale či tam naozaj vyjde, to závisí od mnohých okolností, a tak ani nechcem hovoriť názov časopisu.

Je to preto, že je tak málo prekladateľov zo slovenčiny?

Môže to byť tým, ale myslím si, že čítanie prekladovej literatúry je na Západe módnou vecou, ktorá sa viaže na aktuálnu politicko-spoločenskú situáciu. Nechcem byť zlý, ale bosnianski autori boli istý čas veľmi sexi, práve preto, že pochádzali z Bosny. Teraz tipujem, že zase budú albánski alebo kosovskí autori sexi, najmä takí, ktorí budú kritizovať svojich rodákov.

Sylvia Pálková Pravda 15. 5. 2001