Piata loď (recenzia)

Alexander Halvoník

Tretia kniha Moniky Kompaníkovej (1979), román Piata loď, nie je len o deťoch, hoci jej aktérmi sú naozaj deti, dokonca batoľatá. Je však rovnako o láske, smrti a iných podstatných veciach človeka, napríklad o rodine, ktorej suverenitu nahlodali generácie 20. storočia snami o novom poriadku sveta, totálnom oslobodení triedy či jednotlivca. Preto je Kompaníkovej román o babke, ktorá sa nechce dať volať babkou, o matke, ktorej sa protiví byť matkou, o dcére, ktorú deficit materinskosti zaženie do takej existenciálnej úzkosti, že je schopná hazardovať s osudom nepoškvrnených ľudských bytostí. Jeho postavy musia prekonať všetky normy, aby sa dostali k sebe, a výpovedi o nesmiernej opustenosti každého, kto zanedbal prirodzenú kultúru vzťahov, bez ohľadu na to, či je obeťou alebo strojcom. V takomto nasvietení je Kompaníkovej próza neopakovateľnou autenticitou, najmä keď do jej výbavy prirátame presné štylizácie, konkrétne videnie a neskutočnú jemnosť cítenia problematiky civilizácie, ktorú treba ochraňovať aj písaním, o hĺbkach a výškach jej ctižiadostí. Na prípadnú otázku, prečo sa autorka brodí po temných svetoch temných existencií, existuje zrejme jediná odpoveď: pretože jej písanie o deťoch je písaním o svete, ktorý im je od začiatku cudzí, pretože jej písanie o dospelých a ich prekliatiach je písaním, ktorému nechýba detská nevinnosť, lebo bez nej aj písanie stráca zmysel.

Kompaníkovej román, založený na striedmom striedaní časových rovín a na jedinom rozprávačovi v prvej osobe, vnímame od začiatku do konca ako drámu. Jeho rozprávačským jadrom je príbeh dvanásťročnej Jarky, dcéry bez otca, s matkou traumatizovanou svojím predčasným materstvom a ambicióznou babkou traumatizovanou politickou emigráciou manžela. Príbeh ako vyšitý podľa zvykoslovia slovenskej prózy druhej polovice minulého storočia je tu však len sémantickým rámcom drámy, ktorá sa odohráva v samom rozprávaní. O jeho oslabenej úlohe svedčí viacero nedokončených motívov, ktoré by iné autorky s radosťou dokončili, ba urobili by z nich prvotný nástroj dramatickosti.

Dramatickosť Kompaníkovej románu však spočíva v niečom inom: v takmer strojovom zvecňovaní pocitov opustenej hrdinky, v presnom zhmotňovaní snov i životnej skúsenosti dievčaťa vrhnutého do pekla najbezvýchodiskovejšej ľudskej samoty na bratislavskom proletárskom sídlisku, vo vnímaní sveta hrdinky snívajúcej o piatej lodi smerujúcej niekam mimo priestoru zdevastovaného inými ľudskými samotami a pochovaným kocúrikom, a napriek tomu tráviacej svoje najplnšie chvíle v samote zanedbanej záhrady medzi vinicami, zdedenej po ľahtikárskom dedovi. A práve táto najzmysluplnejšia záhrada sa stane najdramatickejšou zápletkou rozprávania, keď sa nedospelá hrdinka pokúsi zaľudniť jej básnický potenciál skutočnou človečinou a prinesie do nej pármesačné ľudské mláďatá, opustené matkou na železničnej stanici, z ktorej práve odchádzal vlak, a ona musela naň z neznámych dôvodov neodkladne nastúpiť. A nielen to: prinesie do nej aj neduživého prváka utekajúceho z domova pred prehnanou rodičovskou láskou, vyháňajúcou chlapca do rovnako neznesiteľnej samoty. Odvrhnutí a rebeli zrazu v opustenej záhrade naplnia jej osamotený život, porodia zvláštnu krásu s prazvláštnymi prísadami. Pocity a neradostné spomienky nedospelého dievčaťa tu napĺňajú príbeh, a nie naopak. S neomylnou presnosťou zachytené, s neomylnou istotou zvecnené do konkrétnych viet, neomylne hotových, ale zároveň čakajúcich na svoje pokračovanie: napätie a gradácia. Vecný pátos rozprávania premenený na neúprosný epický tok. To sa v tejto próze naozaj stalo a je to malý zázrak. Čo sa v tejto pasáži vyslovilo o deťoch a ich sémantike pre život, sa v takejto rýdzosti nepodarilo vari v nijakej slovenskej próze. Kompaníkovú väčšmi zaujíma detská koncepcia východiska z ľudskej samoty než nejaká príbehová katarzia. Podľa nej je šťastie možné a všetky tie zlyhané existencie sa v porovnaní s mravným, ale hlavne estetickým vypätím rozprávačky splývajúcej s hlavnou hrdinkou zdajú malicherné a najmä odpustiteľné. Nejde však o nijaký generálny pardon, ide o náznak východiska, o načrtnutie svojskej koncepcie filozofovania i o zmysluplný pokus o obrodenie literatúry.

Alexander Halvoník
Knižná revue 2010/26

Objednajte si knihu v internetovvom kníhkupectve…