92 / 105 ‹ First < 90 91 92 93 94 > Last ›
“Chcela by som len naviesť ľudí, aby sa pozreli z iného uhla a našli niečo hodnotné aj v tom zdanlivo nezaujímavom. Myslím, že ľudia strácajú citlivosť, veľa krásnych vecí im uniká, lebo na každom kroku sa im pred oči tlačia bilbordy, reklamy, všetko je nahlas, všetkého je príliš veľa.”
“Nechcem filozofovať a hodnotiť, hovoriť, že toto je pekné alebo dobré a toto zvrátené. Keď píšem, príbeh vidím pred sebou ako film a tak nejako ho chcem aj podať. “
“Každý je tak trochu voyeur, nie? No pravdaže, pozerám sa rada do cudzích bytov, napríklad keď idem večer električkou, ale nemusia to byť práve spálne. Zaujímavé veci sa dejú aj v kuchyni alebo v komore. Ale ja mám radšej prázdne byty, ja si radšej predstavujem.”
“Nerozhodujem sa, akým štýlom budem písať. Píšem tak, ako viem. Je to vo mne, taká som. Človek si nedokáže niečo iba tak vymyslieť. Všetko má svoje korene v hlave, v minulosti… Len to tam nájsť!”
“Každý potrebuje mať ohlas na to, čo robí. Keď už má raz človek pečiatku, že jeho písanie stojí za niečo, píše ďalej. A tak sa mi postupne nazbieralo niekoľko krátkych próz.”
“Musím sa priznať, že moja večná inšpirácia, to je štvrtá cenová skupina, osobné vlaky… Ľudia, ktorých v tej chvíli ani nenapadne, že by ich veta mohla v niekom vyvolať úsmev. Z toho vznikol aj spôsob vyjadrovania, ktorý som použila v Knihe o cintoríne.”
Jedenásty ročník literárnej súťaže Poviedka už pozná víťaza. Spomedzi 615 poviedok sa porote najviac páčil text Richarda Pupalu Zo školy a domov.
“Som rovnaká ako ostatní. Čím je horšie, tým je pocit nutnosti vyjadriť sa intenzívnejší. Čím je lepšie, tým ťažšie sa hľadá téma. Po voľbách som povedala jedinú vetu: Á, bude o čom písať!”
“Ak sa vám podarí opísať pocit na dvadsiatich riadkoch, začínate pochybovať, či je vlastne potrebné opisovať ho na dvesto stranách… neviem, ako si s tým dokážu poradiť ostatní, mňa to dosť trápi.”
“Od začiatku som musela navádzať stopy, ktoré som v závere chcela použiť ako detektívove dôkazy usvedčujúce vraha. Tragédia nastala, keď som si uvedomila, že som nejakú vec zabudla napísať, hoci som bola presvedčená, že som ju tam napísala.”