97 / 105 ‹ First < 95 96 97 98 99 > Last ›
“Každý je tak trochu voyeur, nie? No pravdaže, pozerám sa rada do cudzích bytov, napríklad keď idem večer električkou, ale nemusia to byť práve spálne. Zaujímavé veci sa dejú aj v kuchyni alebo v komore. Ale ja mám radšej prázdne byty, ja si radšej predstavujem.”
“Chcela by som len naviesť ľudí, aby sa pozreli z iného uhla a našli niečo hodnotné aj v tom zdanlivo nezaujímavom. Myslím, že ľudia strácajú citlivosť, veľa krásnych vecí im uniká, lebo na každom kroku sa im pred oči tlačia bilbordy, reklamy, všetko je nahlas, všetkého je príliš veľa.”
“Nechcem filozofovať a hodnotiť, hovoriť, že toto je pekné alebo dobré a toto zvrátené. Keď píšem, príbeh vidím pred sebou ako film a tak nejako ho chcem aj podať. “
“Spoločnosť je organizmus. A k tomu, aby ten organizmus mohol žiť ľudsky prijateľným spôsobom, potrebuje nielen stravu, oči a uši, ale tiež rozum a srdce - to sa však často nedoceňuje.”
“Ženieme sa stále za niečím, aj tak je to všetko na… aj keď dosiahneme cieľ, zistíme, že na živote sa nič nezmenilo. Mojím veľkým snom bolo napísať túto knižku, vzdať ňou hold svojim starým rodičom.”
“Moja najväčšia obsesia je, keď zvieratá rozprávajú a konajú ako ľudia. Ako v mojej obľúbenej knižke Piráti od Jaroslava Vodrážku. Vystupuje tam cap Kanafas, ktorý je veľký hrdina, ďalej papagáj a ľadový medveď. Aj v knižke Majster a Margarétka od Bulgakova je veľkolepá postava Kocúra Kňoura.”
“Keď som zbieral materiál, prenasledoval som starkých s diktafónom – bola to prvá veľká technika v redakcii Smena – viackrát som išiel k nim na dedinu. Nahral som desiatky kaziet, potom som ich prepisoval na starom písacom stroji, rukopis som strihal a fragmenty dával dokopy, aby to vytvorilo ucelenú dejovú líniu.”
“Asi som zacyklený ako príroda, som letný typ: najviac toho napíšem na chalupe počas letných prázdnin. Už som kdesi povedal, že ak sa chce spisovateľ v malej jazykovej oblasti, akou Slovensko, žiaľ, je, uživiť len písaním, musí byť pekelne pracovitý.”
“Mám s hrdinami “generácie ju” mnoho spoločného - neberiem drogy, mám recesisticko-sentimentálny vzťah k seriálom typu Štyria v tanku a pes, každý problém vo Windowse rieši moja 18-ročná dcéra, neobliekam sa podľa trendov, ale podľa počasia - skrátka, samé nezaujímavé vlastnosti, vďaka ktorým našu generáciu nazývam Neviditeľná generácia.”
“Kniha je dobrá v tom, že ma prežije. „Javiskové podoby“ sú dočasné. Kniha je aj trochu iné médium. Ste s ňou v tichu, v samote. Otvoríte ju kdekoľvek, kedy chcete a koľkokrát chcete. V divadle ste súčasťou kolektívneho zážitku.”