Jedným z nich bol Kapitán, ktorý zjedol žabu a mucholapku polepenú muchami. Druhý bol Kmotor Hákoš, ktorý býval v kotolni kultúrneho domu. Ten mal rozvešané vrecká s mliekom na všetkých stenách miestnosti. Bolo ich tridsať alebo tridsaťjeden, podľa toho, aký bol mesiac, a keď sa ráno zobudil, zakaždým vypil to najkyslejšie. Tretí bol bláznivý Moťo, tridsaťpäťročný chlap, ktorý ostal dieťaťom. Keď bol malý, spadol na hlavu a prestal sa mentálne vyvíjať. Otca nemal, aspoň sa o ňom nevedelo. Žil len s matkou, ktorú ľudia hocikedy našli ležať spitú v priekope pri ceste, v parku na lavičke, alebo uprostred vlastného dvora.
Bláznivý Moťo sa od rána do večera potuloval po mestečku, hral sa s deťmi na školskom ihrisku a cez vyučovanie so škôlkarmi na detskom ihrisku alebo v pieskovisku. Stále chodil s vedierkom a lopatkou. Bol neškodný, ale ak mu niekto vzal jeho vedierko a lopatku, vedel sa rozčúliť do nepríčetnosti.
Aj keď si jeho matka - Verona Celuchová - veľmi rada vypila, jediné tajomstvo, ktoré sa z jej úst nikdy nikto nedozvedel, bol pôvod Moťovho otca. Sama pre seba si povedala, že takto to bude lepšie.
Moťovým otcom bol totiž Habakuk, večný muž.
Nehovorila o tom už len preto, aby Habakuka ešte viac nezosmiešnila pred celým Lináresom. Ľudia dobre vedeli o dvoch jeho synoch, ktorí boli pomätení. Nechcela, aby vedeli aj o treťom: mysleli by si, že Habakuk plodí len duševne zaostalé deti, aj keď príčinou Moťovej zaostalosti bol pád na hlavu.
Toto si celý život vyčítala. Chlapec mal dva roky. Bol neobyčajne vrtký a veselý, niekedy ho ani nestačila ustriehnuť. Raz sa bláznila spolu s ním. Tancovali po izbe. Potom ho vyložila na stôl. Suseda zvonku na ňu čosi zakričala. Otočila hlavu, keď sa jej chlapec vytrhol. Videla, ako padá dozadu, no zachytiť ho ponad stôl sa jej nepodarilo. Spadol na tvrdú zem, narazil si hlavu. Najskôr si myslela, že je mŕtvy, ale prebral sa. Už nikdy nebol taký ako do dvoch rokov.
Chceli jej ho zobrať a dať do ústavu, aj tak urobili, ale Verone chlapec chýbal. Podpísala reverz a vzala si ho naspäť.

Ilustrácia k románu Václava Pankovčína (c) Michal Czinege

Nikdy ju netrápilo, čo si o nej ľudia myslia pre to, že sa prespala. Vtedy už mala tridsaťjeden rokov, a nikto o ňu nemal záujem. Nebola pekná, ani nijako zvlášť rozumná. Mala len jedného človeka na svete: vlastného brata, ktorého prešiel vlak. Keď prišli do Lináresa olašskí cigáni, potajomky sa vybrala za Habakukom, aby sa mu vysťažovala. Vedela, že je to svetaskúsený a múdry človek a môže jej dať múdre rady. V kútiku duše dúfala, že by možno bolo pre ňu lepšie odísť na potulky s cigánmi, ako byť sama v Linárese. Habakuk ju vypočul, ale poradil jej len jedno:
„Ak má človek také nestále korene ako nebeský vták, má sa túlať svetom. Ale ak človek vyrastie z koreňov v pevnej zemi, nech ich pod sebou nepretína, lebo na potulkách nikdy šťastný nebude.”
A potom k tomu došlo. Nie on naliehal, ale ona. Vedela, že už nikdy v živote nespozná nijakého chlapa: zrazu to chcela, a Habakuk sa nevzpieral. Mala pocit, že tento cigánsky Matuzalem sa zrazu zmenil na tridsaťročného chlapa, a na tento svoj jediný zážitok musela myslieť ešte dlhé roky.
Viac ako to, že sa prespala a ľudia na ňu poukazovali prstom, ju trápilo, že neustriehla chlapca na stole. Kvôli tomu sa dala na pijatiku, najprv potajomky, potom aj verejne, a nakoniec jej už bolo všetko jedno.
Aj v čase, keď sa nad Lináresom sťahovali mrákavy, ležala spitá do nemoty v kuríne a vykrikovala zo sna nesúvislé vety.
Moťo zatiaľ pri rieke chytal do vedierka rybičky, ale žiadnu nechytil. Rieka bola plná detí, voda bola teplá a priezračná. Všetci boli takí zaujatí hrou, že si ani nevšimli, kedy sa zošerilo a rozfúkal sa horúci vlhký vietor.
Prvý si to uvedomil bláznivý Moťo.
„Už sa stmieva. Musíme ísť domov!”
Deti sa mu smiali:
„Moťo, Moťo, si ty ale trdlo, veď len pred chvíľou sme boli na obede!”
„Ja musím ísť domov. Mama by sa hnevala, možno by ma aj bila.”
„Tak si choď!” povedali a viac mu nevenovali pozornosť.
Moťo sa tackavo pobral chodníčkom cez húštinu popri rieke. Kráčal ani nie päť minút, keď ho pod stromom zaujalo klbko zvíjajúcich sa čiernych hadov. Moťo ešte hada nevidel. Čupol si ku klbku a pozoroval, ako sa hladké telá navzájom prepletajú. Potom vzal do ruky palicu a začal ňou štúrať do kĺbka. Hady zasipeli a pohyb sa zrýchlil. Moťo trošku ustúpil, ale ostal čupieť a naďalej palicou pichal do klbka.
Vtom sa jeden had oddelil. Hrozivo zasipel a zavibroval rozdvojeným jazýčkom. Hľadel Moťovi priamo do očí, a Moťo zrazu nemal silu vstať a utiecť.
Had vyrazil oproti nemu a v zlomku sekundy ho uštipol priamo do tváre. Moťo zvrešťal, a hady sa odplazili. Odhodil vedierko, chytil si rukou tvár a utekal domov. Celou cestou kričal: bolelo to viac, ako keď ho kedysi poštípali včely.
Mamu našiel spať v kuríne. Triasol ňou a kričal, aby sa zobudila, ale mama len odvrkla, nech jej dá svätý pokoj.

Uverejňujeme 39. časť románu Václava Pankovčína Lináres, ktorý vychádza v denníku Pravda na pokračovanie (júl-august 2010)