Václav Pankovčín

Lináres

(Feria de San Augustin)

Ľudia vychádzali z kostola - z rannej omše, keď ktosi zbadal, že na nižnom konci horí stodola. Bol horúci augustový deň, nepršalo už dva týždne a fúkal silný južný vietor. Kým ľudia dobehli k požiaru, horeli už tri domy a oheň vzápätí preskočil na ďalšie dva. Deti vrešťali, ženy lamentovali. Každý, kto mohol, pustil sa do hasenia. Jedni polievali domy v susedstve, ďalší hasili požiar, iní zachraňovali, čo sa ešte dalo. Janko Bábel stál na ceste, ruky zdvihnuté k nebesám a čosi vykrikoval, ale pre hluk požiaru ho nebolo počuť. Po polhodine, keď dorazili dobrovoľní hasiči, už horelo sedem domov. Požiar nielenže neprestával, ale zdalo sa, že sa oheň rozhorel ešte viac.
Vtedy Chaľa Úrina povedala:
„Tu ľudská sila nepomôže. Tu pomôže už len svätená voda. Rýchlo treba zavolať farára.”
Farár už bol starší: na hlave mu svietili biele vlasy, chodil ťažko a pomaly. Kým prišiel, požiar zachvátil deväť domov a vietor nebezpečne nakláňal jazyky plameňov na strechy ďalších. Prišiel aj kostolník Janko Vožňák, Poliak, ktorého otec kedysi dávno prišiel robiť do Lináresa meliorizáciu a už tu zostal. Kostolník bol starší chlap s mohutnými mozoľnatými rukami, na hlave plešinka, ktorú si prikrýval rádiovkou.
„Janku, ideme,” povedal farár.
Plamene medzi dvoma domami (boli od seba len vzdialené len dva metre) už-už preskakovali.
„Tade neprejdeme,” povedal kostolník. „Zhoríme.”
Farár mu vytrhol z rúk nádobu so svätenou vodou a sám vošiel do uličky plnej dymu a ohňa.
A oheň zhasol.
Nepreskočil na Karbuľovu dreváreň, a ustal aj v ostatných domoch.
Zatiahla sa obloha a prestal fúkať vietor.
Rozpršalo sa.
Uprostred cesty kľačal Janko Bábel a vystieral ruky k nebu.
Janko Popovec zodvihol zo zeme kameň a prudko ho hodil do Janka Bábela. Kameň duto dopadol na hlavu tuláka a odrazil sa. Pramienok mastných vlasov sa sfarbil dobordova.
„To on, antikrist,” ukazoval Jančo Popovec na nešťastníka, „na nás privolal toto nešťastie. Vyžeňte ho z Lináresa, nech sa sem už nevracia!”
A ľudia pobrali zo zeme kamene, hádzali ich za utekajúcim žobrákom a farár márne volal a prosil, nech ho nechajú na pokoji, lebo chudáčisko za nič nemôže.
Kňaza nepočúvol nikto. Rozzúrený dav na čele s Jankom Popovcom prezývaným Svätý a s Pavlom Farahúnom, správcom Lináreskeho cintorína, bežal za Bábelom ďaleko za dedinu, až kým neprekročil hranice chotára.
Dlhé roky sa potom žobrák na svojich potulkách Lináresu vyhýbal. Ak mal tadiaľ cestu, mestečko s tisícdeväťstodeväťdesiatimi obyvateľmi radšej obišiel. Postál na kopci Barhlová, pomodlil sa za všetkých jeho obyvateľov a pobral sa ďalej. Po niekoľkých krokoch sa však otočil a pohrozil päsťou so slovami: „Trest Boží, trest Boží!”

***

Teraz kráčal hlavnou ulicou smerom k chlapom, čo mu s kosami a vidlami pri pošte prehradili cestu. Už vedel, že ho nepustia, že sa bude musieť otočiť a vrátiť sa naspäť tam, odkiaľ prišiel. Od chlapov ho delilo už len niekoľko metrov. Spomalil, poobzeral sa na jednu i na druhú stranu a zašiel na kraj cesty. Tu si sadol na lavičku pred veľkým štokovým domom Imra Mahudu, prezývaného Macák, vytiahol ruženec a začal sa modliť.
Chlapi stáli na ulici; nikto sa ani nepohol.
Otvorili sa dvere. Vyšiel Macák, v ruke guľovnica.
„Boha tvojho!” zahrešil a vystrelil do vzduchu. „Zmizni odtiaľ, ty…” Nedopovedal, lebo Janko Bábel sa náhlivo zdvihol z lavičky, čosi zahundral a rýchlym tempom, stále sa obzerajúc, vykročil smerom, odkiaľ prišiel. Pred nákupným strediskom ešte raz zastal a pohrozil chlapom päsťou.
„Trest Boží!” kričal. „Kajajte sa, lebo koniec Lináresa sa blíži!”
Lináresania sa smiali, potľapkávali Macáka po zavalitých pleciach a chválili ho, ako vyplašil Bábela z obce, a potom všetci spolu šli do krčmy k Vajčovcovi zapiť vyhraný boj bez zápasu.
Vajčovec si po páde komunistov otvoril priamo v dome predajňu mäsa a na zadnom dvore hostinec. So susedom Macákom nevychádzal najlepšie: opití chlapi chodili močiť a vracať na Macákov pozemok: Macák zato po nociach polieval vodou stenu Vajčovcovho domu. Robil to trpezlivo už niekoľko mesiacov a múr sa pomaly začínal rozkladať. Ale dnes bol výnimočný deň. Macák bol hrdina: zabudol na susedské spory a spil sa v krčme U Vajčovca do nemoty.
„Ja by som sa na tvojom mieste veľmi netešil,” povedal Janko Popovec, keď Macák objednával chlapom piatu rundu. „Janko Bábel nosí so sebou nešťastie. Sedel na tvojej lavičke, a vieš, že kam si sadne on…”
„Srať na nešťastie. Ja, Macák, poverám neverím, odkedy ma Chaľa Úrina prvýkrát zariekala, keď som mal päť rokov. Vtedy som jej povracal sukňu, anciáša jeho!”

***

Sedem rokov predtým, čo mäsiar Vajčovec po nociach zbieral mŕtve telá vtákov, žaby a potkany, aby z nich varil huspeninu a polievku a vyrábal klobásy a salámy, prišli po dlhých desaťročiach do Lináresa olašskí cigáni.
Ľudia už dávno zabudli na Habakuka i na celý jeho rod; mladí ho nepoznali a starým vyšumeli tváre kočovníkov z pamäti.
Paolo Fabíni sedel v ten májový deň na múriku pred bránkou do dvora. Napchával si fajku tabakom, keď vietor doniesol slabý, ale neopakovateľný zvuk vozov prikrytých plachtami, pokrikovanie pohoničov a frkot koní. Zvuk k nemu doliehal z veľkej diaľky, a hneď zas zmizol a dedo si pomyslel, že ho pozdravila smrť: bol už starý a hocikedy mával záblesky halucinácií.
Pripálil si fajku. Zamával vodičovi popoludňajšieho autobusu idúceho do mesta a chvíľu ho sledoval, kým sa nestratil v zákrute uprostred dediny.
Bafkal so zatvorenými očami a teplý vietor s vôňou kvitnúcich orgovánov, jabloní, sliviek a čerešní mu rozfukoval dlhé sivé vlasy. Teraz si bol istý, že znova začul ten istý hurhaj, s akým prichádzajú do Lináresa len komedianti a kočovní cigáni.
A kočovníci prišli. Vošli do Lináresa zo severnej strany, smerom od Marakéša a Papházy. Na čele kolóny kráčal starý zvráskavený muž s hlbokou jazvou od ucha k brade. Bol vysoký takmer dva metre a vychudnutý. Cez plecia mal prehodenú sivú deku, v pravej ruke držal dlhú hrubú, na konci skrútenú bakuľu: hojdala sa na nej vypreparovaná hlava jastraba. Z úst mu visela vyhasnutá fajka. Modré oči starca si nič a nikoho nevšímali: hľadeli ďaleko dopredu, až kamsi nad obzor.

Pokračovanie zajtra…