Václav Pankovčín

Lináres

(Feria de San Augustin)

Habakuk si prisadol k ohňu, rukou zobral z pahreby žeravý uhlík a pripálil si fajku.
„Zdržíte sa v Linárese?” spýtal sa Károľ.
Habakuk pokrútil hlavou a ukázal na oblohu.
„Zima príde skoro, bude dlhá a tuhá, a ja a moji ľudia máme pred sebou ešte ďalekú cestu. No, nech vám pomáha Pánboh!” povedal a na svoj vek svižne vstal a vykročil k táboru.
Odtiahli skoro nadránom tak nečujne, že tretí chlap, čo teraz strážil kone opretý chrbtom o strom, nič nezbadal ani nepočul.
Ale keď sa ráno vracali do dediny, Károľ našiel v kríkoch plačúceho chlapca s tabuľkou „volá sa Paolo Fabíni, narodil sa pred dvoma rokmi 28. augusta na sviatok svätého Augustína. Na tomto svete nikoho nemá”. Prichýlil ho do svojho domu a začal pátrať po človeku, čo dieťa nechal napospas osudu. Vždy na jeseň netrpezlivo vyčkával príchod Habakukových cigánov: či sa medzi nimi neobjavil niekto, kto by o chlapcovi s tabuľkou na krku niečo vedel. Pýtal sa Habakuka i jeho žien, ale Paolo Fabíni akoby spadol z neba. Až raz, po mnohých rokoch, sa medzi kočovníkmi objavila žena, o ktorej všetci cigáni vraveli, že je pomätená: na krku mala uviazanú rovnakú šatku, v akej bol pred rokmi zabalený chlapec. A vtedy - keď sa na tú ženu Károľ vypytoval - si jedna bezzubá starena neustále žviakajúca tabak spomenula, že raz pred rokmi s nimi šla kus cesty aj táto pomätená s dieťaťom, ale chlapca si zobralo nebo, lebo sa o neho nevedela postarať, a keď sa chlapec stratil, zmizla aj bláznivá. Cigáni ju našli až teraz na úbočí ukrajinskej Gorgany a žena sa k nim hneď pridala, akoby si spomenula, že kedysi s Habakukovými ľuďmi prešla z Talianska cez celú Európu až do Lináresa.
Károľ sa slabomyseľnej žene niekoľkokrát prihovoril, aj jej ukázal chlapca, ale keď videl, že nereaguje, len si stále vyšparáva nechty, hoci ich má čisté, mávol rukou a povedal si, že ho už len nejako vychová. Ak nie on, tak niekto z rodiny.
Paolo Fabíni bol u Károľovcov do osemnástich rokov, potom šiel s chlapmi za robotou do Južnej Ameriky. Nepochodil najlepšie, ale keď sa po vojne vrátil, mal aspoň toľko peňazí, že postavil v Linárese dom a oženil sa s Paulínou Jurčišinovou. Porodila mu dvoch synov, ktorí, keď dospievali, veľmi sa čudovali, že majú talianské mená.

*

Prvý ho zbadal bláznivý Moťo.
Sedem rokov predtým, čo mŕtvi ožívali, vstávali z hrobov a v dlhom sprievode s mohutným hurhajom, pískaním a trúbením tiahli cez Lináres, sa bláznivý Moťo hral s lopatkou a vedierkom v blate pred nákupným strediskom. Keď ho uvidel prichádzať, vyskočil zo zeme, odhodil kýblik a prudko sa rozbehol k obchodu, pritom nepríčetne jačal. Moťo sa ho veľmi bál. Keď bol neposlušný, mama mu hovorila:
„Počkaj, keď príde, zoberie ťa so sebou!”
Pred dverami obchodu zastal s rukou na kľučke a hlavu otočil smerom, odkiaľ chlap prichádzal. Díval sa na neho, ako pomaly kráča hore mestečkom: bakuľa v ruke, na nohách čižmiská, oblečený v hrubom tmavom kabáte, na hlave čierny klobúk. Zarastený, mohutnú sivú bradu mal okolo úst zažltnutú od tabakového dymu.
Takého veľkého chlapa ešte Moťo v živote nevidel. Meral aspoň päť metrov.
Znova začal hulákať, otvoril s lomozom dvere, vletel dnu, mával rukami, reval a skákal ako postrelené zviera.
„Moťo, čo sa ti stalo? Ublížil ti niekto?” pýtali sa ženy v obchode.
Moťo si jednou rukou ťahal mastné čierne vlasy a druhou ukazoval na cestu.
Ženy vybehli von a jedna z nich sa pomaly prežehnala a povedala:
„Nech nás Panenka Mária chráni od všetkého zlého.” Bola to Chaľa Úrina - a tentokrát veľmi dobre vedela, prečo tak hovorí.
Cez Lináres kráčal Janko Bábel, tulák a žobrák, človek, ktorý nosil ľuďom nešťastie.
Správa o nevítanom hosťovi sa po Linárese rozšírila za niekoľko minút. Ženy zaháňali domov deti, zamykali dvere, zaťahovali záclony na oknách, a len spoza nich štrbinkami sledovali pomalé kroky nechceného návštevníka.
Niekoľko chlapov pobralo kosy a sekery a šli Janka Bábela privítať. Prehradili mu cestu pred poštou.
Janko Bábel kráčal dedinou zamyslený. Vôbec nebol taký veľký, ako ho od strachu videl Moťo, aj keď meral určite takmer dva metre. Koženú kapsu mal na pravom pleci a pravou rukou sa opieral o hrubú bakuľu: bola podobná tej, akou Károľ, bývalý družstevný vartáš, zaháňal býky.
Janko Bábel sa odjakživa túlal po svete, žobral, a ak nežobral, kradol. V lete prespával pod mostami a po stodolách, v zime si našiel na lúke či v lese opustenú búdu, kde sa dalo zakúriť. Za vlády komunistov presedel takmer každú zimu v base za príživníctvo a drobné krádeže, ale v poslednom čase mu policajti dali pokoj: bol pre nich už len neškodným bláznom, ktorý nikde nevydrží dlhšie ako tri dni. Bol už aj na Ukrajine, pochodil ju takmer celú, a celé východné Poľsko. Sám o sebe hovoril, že je najslobodnejší človek na svete: vždy má čo jesť, vždy má kde bývať, robí len to, čo sám chce, chodí, kade sa mu zachce, a keď sa mu nechce, tak nejde nikam. Považoval sa za veľkého proroka, ktorý varuje svet pred hrôzostrašným nebezpečenstvom: predpovedal katastrofu, akú Zem ešte nezažila, búrky, povodne, požiare, zemetrasenia, hladomor, choroby a strašlivé vojny a nabádal ľudí, aby konali dobré skutky, postili sa a modlili a dávali peniaze na milodary, lebo len tak môžu odvrátiť zlo, ktoré ich čaká.
Niektorým bol na smiech, iní ho aj vypočuli, ale jeho proroctvám neprikladali dôležitosť, a našlo sa aj zopár takých, čo mu uverili a šírili jeho hrôzostrašné vízie ďalej, často v pozmenenej, prifarbenej podobe. Ale najviac bolo tých, čo ho priam nenávideli, a keď sa objavil v dedine, hnali ho kameňmi a vidlami rýchlo preč.
Nevyháňali jeho, plašili von z dediny nešťastie, ktoré za ním chodilo ako tieň. Kde sa usadil on, tam sa usadilo aj ono a vyčíňalo ešte dlho po tom, čo Janko Bábel odišiel.
Janko Bábel bol však presvedčený, že nešťastie nenosí, ale na ľudí samo sadá za ich hriešne skutky a neveru v Boha, ale ľudia vedeli svoje. Legendy o nešťastí, ktoré rozosieva po svete, sa šírili ako blesk, často skomolené, a už v čase, keď taká legenda prekročila chotár tej-ktorej dediny, narástla do obludných rozmerov. Často vykresľovala Janka Bábela ako s diablom spriahnutého bosoráka, ktorý pod pokrievkou slov o láske k blížnemu chce ľuďom len uškodiť.
Janko Bábel vedel, že ho mnohí ľudia nemajú radi, no napriek tomu sa nevzdával svojej večnej misie v dobrom úmysle prispieť ku spaseniu sveta a k odvráteniu strašnej pohromy.
„Je to antikrist v ľudskej podobe, zloduch, zrodený zo zmiešanej krvi,” vravieval o ňom Jančo Popovec, považovaný Lináresanmi za svätého muža. V Linárese ho veľmi neradi videli. Keď tu bol naposledy - pred desiatimi rokmi na sviatok Nanebovzatia Panny Márie 15. augusta - mestečko takmer vyhorelo.

Pokračovanie zajtra…