Václav Pankovčín

Lináres

(Feria de San Augustin)

V Linárese ho roku 1924 nechali olašskí cigáni, keď prechádzali dolinou. Na krku mal zavesenú tabuľku s textom v dvoch jazykoch: volá sa Paolo Fabíni, narodil sa pred dvoma rokmi 28. augusta na sviatok svätého Augustína. Na tomto svete nikoho nemá.
Bol september, noc bola teplá a od severozápadu povieval vlhký vzduch. Traja chlapi ležali okolo ohňa, jeden z nich si ukrajoval z práve upečenej slaniny s cibuľou. Opodiaľ sa pásli kone. Chlap dojedol, zapálil si cigaretu a povedal ostatným, že sa ešte ide pozrieť na kone.
„Akoby niečo zavetrili,” povedal. „Sú nepokojné.”
„Možno vlk.”
Chlap obišiel stádo osemnástich koní, občas sa pristavil a vytriešťal oči do tmy osvetľovanej len svitom hviezd.
Nevidel nič.
A kone boli nepokojné.
„Nepáči sa mi to,” povedal, keď sa vrátil k ohňu. „Kone sa plašia, ale nič som nevidel.”
Starší chlap, prezývaný Károľ, sa zababušil do konskej deky. „Budeš strážiť. My si teraz pospíme,” povedal. „Keby niečo, zobudíš nás.”
O chvíľu už obaja pravidelne oddychovali. Na chlapa na stráži tiež išli driemoty, a tak vstal a šiel sa prejsť. Kone zmätene pobehovali, fŕkali a hrabali kopytami. Ešte raz obišiel stádo: nevidel nič. Zapálil si. Potľapkal mladého žrebca Hadžiho a kráčal naspäť k ohňu. Ľahol si na chrbát. Hľadel do hviezd. Z jednej strany mu tvár opaľovalo sálavé teplo ohňa, z druhej strany chladil vlhký vánok. Zazdalo sa mu, že so sebou prináša sotva počuteľný zvuk. Akoby veľmi vzdialené hlasy miešajúce sa s dupotom kopýt, štrngotaním postrojov a zvonením zvoncov.
Strhol sa. Zľakol sa, že zaspáva a zvuk je len mikrosen. Keby zaspal, dedo Károľ by mu to neprepáčil. Medzi chlapmi sa tradovalo, že dedo už neraz dolámal karaguľu na pleciach spáča, čo mal strážiť kone. Radšej vstal, aby sa natiahol. Potom si sadol a načúval vzdialeným zvukom. Nebolo pochýb, že sa približujú.
Znova si zapálil.
Dedo Károľ sa posadil. Tiež načúval.
„Už idú!” povedal po chvíli. „Sedemdesiatdva rokov budem mať, ale ten zvuk rozoznám na desať kilometrov! Ide jeseň. Vracajú sa zo severu, z Ukrajiny a z Poľska. Každý rok tadiaľ prechádzajú. Idú na juh, tam prezimujú, a potom poputujú bohviekadiaľ. Možno aj celý svet obídu, aby sa tou istou cestou - cez Lináreskú dolinu vrátili na juh. Sú ako sťahovavé vtáky. Odkedy som na svete, vždy to tak bolo a vždy to tak aj bude…”
„Kradnú kone?”
„Kradnú. Môjmu dedovi ukradli kobylu a dvoch hačúrov. Odvtedy sa stal dedinským vartášom. Kvôli koňom vraj aj zabijú, vravievali starí ľudia. A keď zomieral môj otec, dal mi do rúk tento bodák,” povedal Károľ a vytiahol z puzdra dlhý nôž. Čepeľ sa zablysla v žiare ohňa. „Otec ním jedného poznačil na celý život.”
„Čo nespíte?” zahučal tretí chlap, ktorý sa práve zobudil.
„Nešomri, ale utekaj zahnať kone bližšie k ohňu!” prikázal dedo. „A dobre im pozväzuj nohy. Cigáni idú.”
„Prečo sa pobili?” nadviazal na Károľovo rozprávanie prvý chlap.
„Prečo… Môj otec strážil kone. Bol ešte mladý, asi v tvojom veku. Chlap uťahaný z roboty na poli - zaspal. Sám bol na Staškovej lúke, keď prišli olašskí cigáni. Kone rozohnali, len jedného - otcovho žrebca - si zobral Habakuk.”
„Habakuk? Počul som to meno. Je pravda, čo sa o ňom hovorí?”
„To neviem, ale viem, že bol starý, už keď som ho prvýkrát videl. Vtedy sa otec - pravdepodobne po strašlivej bitke od svojho otca, lebo takého žrebca nemal nikto v širokom okolí - ráno za kočovníkmi vybral. Pešo, pravdaže. Dostihol ich až pri Michalovciach. Pýtal hačúra naspäť. Habakuk - už vtedy bol vodcom celého rodu - povedal, že nie. Hodinu a pol sa bili na nože, a nikto nevyhral. Obaja naraz odpadli od vyčerpania. Otec sa prebral prvý. Videl Habakuka ležať vedľa seba, okolo cigánsky vresk a hrozby päsťami. Habakuk, o ktorom už vtedy všetci vraveli, že je vyvolený, aby žil večne, bol zaliaty krvou. Otec sa v prvej chvíli zľakol, že ho zabil: nezabil ho, len mu čepeľou rozrezal tvár od ucha po bradu. Keď sa Habakuk prebral, vymenili si s otcom nože a Habakuk koňa vrátil. Povedal, že dokedy bude blúdiť po svete, tento nôž ochráni Lináresanov od krádeží koní, pretože ho pozná každý olašský cigán.”
„Čo keď už zomrel?”
„Vajda, ako je Habakuk, nezomiera. Už roky o ňom kolujú legendy. Ľudia vravia, že je starší ako Matuzalem, vraj je otcom národa, a stále plodí ďalšie a ďalšie deti. Žien už mal na tisíce, a spáva dokonca s vlastnými dcérami a vnučkami, a niekedy o tom ani nevie… Ale vieš ako: ľudia navymýšľajú: koľkokrát ho chytili žandári a koľkokrát ušiel, koľko koní pokradol a tak. Pozná ho každý koniar v Poľsku, na Ukrajine i v Maďarsku… Taký človek nezomiera.”
Tretí chlap sa už vrátil.
„Sú blízko,” povedal.
„Už sú tu,” upresnil Károľ a zdvihol sa zo zeme, v jednej ruke bakuľa.
Z tmy sa vynoril vysoký chudý chlap zahalený v deke. V jednej ruke dlhá hrubá na konci zakrivená palica, ktorú pomaly zdvihol, akoby sa chcel brániť.
„Dajbože, gazdo!” pozdravil a ostal stáť tak, aby mu nebolo vidieť do tváre.
„V Linárese sa kone nekradnú!” povedal rozhodne Károľ.
„Ale ani pocestných nevítate prívetivo. Váš Boh povedal: Išiel som okolo a prichýlili ste ma.”
„Náš Boh tiež povedal: Nepokradneš. Ide o to, kto je ten pocestný, či nemá zlé úmysly, keď mu nevidieť do tváre.”
Chlap postúpil o krok dopredu. Tvár mal starú a zošúverenú a cez celé ľavé líce sa tiahla hlboká jazva.
„Habakukovi ľudia Lináresanom kone nekradnú už osemdesiat rokov. Môžeme sa utáboriť na tejto lúke? Unavení sme po ďalekej a namáhavej ceste.”
Károľ prikývol a Habakuk čosi zakričal do tmy. Strhla sa vrava a krik a na lúku začali jeden po druhom so škripotom a štrngotaním reťazí prichádzať vozy pokryté plachtou, za nimi ženy a deti a stádo koní.
Habakuk si prisadol k ohňu, rukou zobral z pahreby žeravý uhlík a pripálil si fajku.
„Zdržíte sa v Linárese?” spýtal sa Károľ.
Habakuk pokrútil hlavou a ukázal na oblohu.
„Zima príde skoro, bude dlhá a tuhá, a ja a moji ľudia máme pred sebou ešte ďalekú cestu. No, nech vám pomáha Pánboh!” povedal a na svoj vek svižne vstal a vykročil k táboru.
Odtiahli skoro nadránom tak nečujne, že tretí chlap, čo teraz strážil kone opretý chrbtom o strom, nič nezbadal ani nepočul.

Pokračovanie zajtra.