Oh, Baby Baby Balla Balla
Oh, Baby Baby Balla Balla
Pavel Vilikovský
Tak znel hĺbavý refrén starodávnej pesničky, ktorú si už ani ja, veterán, poriadne nepamätám. No nemýľte sa, tento stĺpček (podľa tvaru a umiestnenia na stránke skôr koberček či rohožka) sa nebude zaoberať populárnou hudbou - lenže keby už nadpis naznačoval, že reč bude o literatúre, tak by si oň väčšina čitateľov ani nohy neotrela. Nebude teda o literatúre, ale o knihách, a vlastne iba o jednej.
Jedna kniha, a ešte taká šikovná do ruky a ilustrovaná, sa dá zniesť, nie? Najmä, keď pochádza z produkcie vydavateľstva Kolomana Kertésza Bagalu, ktoré sa po hojne medializovanej pauze našťastie opäť prebudilo k životu, a to veľmi čulo: v krátkom čase po sebe vydalo román Stanislava Rakúsa, prózu Jany Beňovej i Ballovu zbierku poviedok Cudzí. Práve o nej tu chcem utrúsiť pár slov. Takže, ako vidíte, nadpis predsa len celkom nezavádza.
Keď Franz Kafka predčítal priateľom zo svojich próz, vraj sa pritom smial. Znie to nepravdepodobne, ale tvrdili to vierohodní svedkovia.
Balla - mal som možnosť sledovať ho na Festivale knihy v Prahe i na „krste” spomínanej knižky - sa pri čítaní svojich próz nesmeje, zato sa však smejú jeho poslucháči, čo je ešte lepšie. No a čitateľ, ktorý má na vychutnávanie textu viac času, sa asi bude smiať tým výdatnejšie.
Nie, netvrdím, že Ballove texty (niektoré kratučké, jedno- či dvojstránkové) sú humoristické, to by mi aj tak nik, kto pozná jeho doterajšie knižky, neuveril. Zostáva verný svojim „ťažkým” témam, nadnesene povedané základným otázkam bytia, ale dáva im akýsi biliardový „štuch” či „falš”, takže sa uberajú celkom nečakaným smerom. Som v pokušení povedať, že napriek všetkým hororom, mrzačeniam a vraždám ide často o klauniády, lebo ako ináč reagovať na cirkus zvaný svet, ak nie klaunskou grimasou? Ballov humor, miestami krutý či čierny, je skrytý a nijako nezľahčuje váhu nadol sa valiaceho kameňa, ale ponúka Sizyfovi chvíľku oslobodzujúceho odstupu.
Možno nie som celkom spoľahlivý posudzovateľ - ja aj Musilovho Muža bez vlastností považujem za vynikajúci humoristický román - no pri čítaní Cudzieho (Cudzích?) som neupadal do depresií, naopak, dobre som sa zabával, hoci nie celkom tak ako na Drišľakovinách. Jedno je však isté: kto by sa Ballu bál, robil by chybu. Veď už aj v tej dávnej pesničke sa spievalo: Oh, Baby Baby Balla Balla…