***

Vaša knižnica je legendárna, nebojím sa povedať kultová. Známe sú tiež vaše výroky, že poriadok sa v nej dá urobiť iba plameňometom, či prirovnanie milovníka kníh k milovníkovi piva. Pre tých, čo toto prirovnanie nepoznajú: bibliofil sa žiadnej knihy nedokáže zriecť, pivár mechúr vyprázdniť musí a má pokoj. Vlado Rostoka mi pred pár rokmi rozprával, že sa už pripravuje takzvaná „posledná kniha“. Bude to normálna kniha do ruky, na nerozoznanie od akejkoľvek inej knihy. Listovanie v nej bude rovnako príjemné ako v bežnej knihe, až na to, že jej stránky budú elektronické. Množstvo bodov v precíznej typografickej kvalite zobrazí text akejkoľvek knihy. Ďalšie knihy si do nej budete môcť nahrať z rôznych zdrojov, od čipu až po stiahnutie z internetu. Nedávno mi povedal, že ešte stále je to idea, asi je naozaj ťažké takúto knihu urobiť. Vzhľadom na to, že mi to hovoril veľký obdivovateľ kníh, ktorý aj mnohé knihy pre naše obdivovanie vytvoril, som zvedavý na vašu reakciu na takúto knihu. Viete si predstaviť, že by ste mali naozaj iba jednu knihu a v nej všetky knihy, aj tie, ktoré teraz nemáte a navyše všetky veľmi ľahko dostupné?

Stať sa vďaka jedinej knihe majiteľom všetkých na svete? Bez celoživotného zháňania po antikvariátoch, bez namáhavého hľadania a hrabania sa v padajúcich hŕbach doma? Nie na studenom monitore, ale pohodlne v kresle listovať v ktoromkoľvek diele, ktoré mi zíde na um? A keď si k tomu predstavím náš odrazu po desaťročiach opäť priestranný byt… Lenže aký by bol život bez bolestnej, priam mileneckej túžby po niektorom vysnívanom diele či bez slastného pocitu víťazstva, keď nečakane získate knihu, ktorú ste roky márne naháňali ako pestrofarebného motýľa? Každá rozkoš je odmenou za to, čo jej obetujeme. Okrem toho kniha je rovnako výrazná individualita ako človek: každá na omak iná, inak vonia tlačiarenskou čerňou či knihárskym lepom, priťahuje alebo odpudzuje výtvarnou podobou, typom písma. Obávam sa, že univerzálna kniha by sa stala akýmisi gigantickými kasárňami, v ktorých by sa všetko to tajomné stratilo.

Váš nezabudnuteľný doslov v Čiernom mustangovi od Karla Maya pozitívne poznačil mnohých mojich vrstovníkov. Končil tým, že May učí čítať. Viem, že naučil čítať aj vás. Ja som ho začal čítať cez letné prázdniny u dedka v horárni. Nebola tam elektrina, večery pri ohni s hučiacim potokom za chrbtom a s pohľadom na mesiac nad jelšovým lesíkom mali atmosféru jeho kníh. Myslíte si však, že May písal pre deti?

Naopak, nepochybujem o tom, že Karl May od prvých textov, ktoré mu prinášali úľavu (a neskoršie i honoráre) vo väzení, sa považoval za „seriózneho“ veľkého spisovateľa. Celkom iste už na začiatku kariéry, ako anonymný autor nekonečne sa vlečúcich kolportážnych románov (dnes by to boli perfektné telenovely), ktoré publikoval pod rozličnými pseudonymami – povedzme ako Capitain Ramon Diaz de la Escosura. O tom, že svojimi dielami chcel oslovovať predovšetkým dospelých čitateľov svedčí aj fakt, že vyslovene mládeži adresoval len osem románov. Od kníh „pre dospelých“ sa líšia povedzme i tým, že May v nich nevyužíva rozprávanie v prvej osobe, ktorým sa usiluje (mimochodom, celkom úspešne) sugerovať, že ide o jeho autentické dobrodružstvá a hrdinské skutky. Pokiaľ v „mládežníckych“ príbehoch vystupuje Old Shatterhand či Kara ben Nemsi, tak vždy len ako románová postava, o ktorej referuje v tretej osobe; mladého čitateľa nikdy „nezavádza“, že ide o jeho alter ego.

Keď sa v zrelom veku začal považovať za básnika a filozofa, svoje dobrodružstvami prekypujúce cestopisné romány spätne interpretoval ako metaforické príbehy, plné symbolov. Človek sa nad týmto úsilím preniknúť na Parnas len s pochopením usmeje. Lenže postupne začal „básnické obrazy“ a filozofovanie priamo komponovať do nových kníh a jeho hrdinovia namiesto majstrovského výstrelu či úderu päsťou čoraz väčšmi meditujú. Jediné šťastie, že si jeho klasické dobrodružné cykly z Divokého západu či Orientu včas prisvojila mládež – tak ako povedzme pôvodne dospelým určené Gulliverove cesty či Robinsona.

Známe sú vaše pseudonymy, istý čas boli známejšie ako vy. Ak sa dá, skúste urobiť rekapituláciu. Tajíte ešte nejaký?

Nepopieram svoju slabosť pre mystifikácie, no moje pseudonymy vznikli predovšetkým ako existenčná nevyhnutnosť; pod nimi som občas mohol vystupovať aspoň ako virtuálny autor. V rokoch plných nástrah a nášľapných mín si to však vyžadovalo prísnu konšpiráciu. Ani redakcia, ktorá mi pod vymysleným menom bola ochotná príspevok publikovať, nesmela vedieť, že nejde o reálneho človeka. Ako milovník detektívnych a špionážnych románov som si v núdzi vypracoval dôveryhodne pôsobiacu techniku dvojitého pseudonymu: pod jedným vymysleným menom, sugerujúcim, že ide o bežného spoluobčana, som požiadal, aby text uverejnili akože pod pseudonymom (čiže ďalším vymysleným menom). Na tento trik však človek musel získať reálnu adresu a kohosi, kto na nej býval či na ňu mal prístup a zásielky pre neprítomého „podnájomníka“ preberal; prípadne spriateleného poštára, ktorý vám za tringelt bez zbytočného vypytovania rovno do rúk doručil prípadnú poštu vrátane občasných honorárov. Najmä možnosť preberať honoráre si bolo treba riadne zabezpečiť, pretože vrátený honorár okrem finančnej škody beznádejne rozmetal starostlivo vybudovaný vzdušný zámok a vyvolal podozrenie redakcie. Za svoj najväčší úspech v tomto smere považujem, že redakcia Roháča mi v krutom roku 1953 v čase môjho „zrastania s robotníckou triedou“ v Starej Turej len na základe príspevkov ako údajnému Miroslavovi Kostkovi ponúkla miesto redaktora.

Pseudonym Miroslav Kostka (pre humoresky) a Peter Horňák (pre kritiky) som už vlani oficiálne priznal na zadnej strane väzby knihy Príbehy z naftalínu. Bolo ich pravdaže oveľa viac; nechcem ich zatajiť, iba sa na ne už nepamätám. Najmä na rozličné jednorazové (z nich Gedeón Zajko, okresný vykupovač vajec sa napodiv dostal i do slovníkov literatúry). Povedzme roku 1958 som v Kultúrnom živote pod značkou R.I. uverejňoval cyklus ironických fejtónov a skoro o tridsať rokov ako Pavol Miškovič malú monografiu o Dušanovi Polakovičovi.

V knihách Jána Kalinu sa možno dozvedieť o mnohých jeho i úsmevných peripetiách s krycími menami. Dokonca jeho pravé meno je pozabudnuté, i Kalina je pseudonym. Ako sa vymyslí taký pseudonym? Ja som si len tak skúsil vymyslieť pre seba nejaký pseudonym a prvý mi napadol Hrušovský, tak som to hneď nechal. Primitívna asociácia jablko – hruška. Ako ste vymysleli Kostku?

Miroslav Kostka vznikol ako charitatívna akcia mojich dvoch kamarátov z detstva, ktorí už, žiaľ, nie sú medzi nami: Miro Polák mi ochotne daroval krstné meno a mimoriadne talentovaný karikaturista Igor Kostka priezvisko. Ozajstný Peter Horňák bol švagrov strýko a Pavol Miškovič dávny priateľ z gymnázia. (V modernej terminológii obaja poslední boli skôr „pokrývači“ ako pseudonymy.) Samozrejme ma najmä v mladosti lákala i možnosť publikovať pod menami rozličných literárnych postáv, no skôr, než som ich stihol použiť, namiesto mystifikačnej hry som musel hľadať seriózne znejúce mená „zo života“.

Médiá dnes ponúkajú lákavú potravu, ktorá by mala podľa ich prieskumov chutiť a najlepšie by bolo, keby sme boli na nej až drogovo závislí. Droga síce nemusí vždy chutiť, ale závislosť už urobí svoje. Ja som bol kedysi vybraný spolu s dedkom (v horárni ktorého som čítal Karla Maya) do reprezentatívnej vzorky ľudí, ktorí hodnotili televízny program. Každý týždeň sme dostali televízny program s hárkami na vypĺňanie našej spokojnosti s programami, ktoré sme pozerali. Dedko, ktorý dovtedy ignoroval Televízne noviny, ich začal pozerať a nútil aj mňa, čo si o nás pomyslia, ak ich nebudeme pozerať a zodpovedne ich aj zhodnotil. Maximálnu možnú nespokojnosť vyjadril raz s prenosom hokejového zápasu. Prehrali sme s Rusmi. Aký vplyv môžu mať dnes peoplemetre, čítal som už aj píplmetre, teda po našom ľudomerače na úroveň tvorby?

Menej vznešený fonetický píplmeter mi v malých slovenských pomeroch znie výstižnejšie. Je to výborný vynález, ktorý tvorcom umožňuje zistiť, ako ich výtvory prijíma adresát. (Škoda, že nič podobné nemožno namontovať na knihy.) Horšia vec, že sa nepoužíva len na výskum, ale podľa jeho výsledkov sa usilujeme ulahodiť konzumentovi (naozaj s mentalitou konzumenta zo supermarketu). Keď sa pozrieme, do akých priepastí smeruje jeho vkus (a s ním poslušne i programy televízií) obávam sa, že píplmetre sú nebezpečnejšie ako plastická trhavina v rukách teroristov. Náročnejšie programy jednoducho nemajú šancu. No ak sa v strachu o sledovanosť (a príjmy z reklamy) zriekneme možnosti nenápadne, no systemetiaky esteticky kultivovať a vychovávať divákov, čoskoro zistíme, o čo nás všetkých svojím vzťahom k umeniu prevyšoval praveký lovec z jaskýň v Altamire.

Ako grafický upravovateľ by som sa vás rád spýtal, či si myslíte že iná grafická úprava, typ písma, formát knihy, druh papiera, obálka či väzba môžu zmeniť vnímanie obsahu?

Myslím, že všetky tieto momenty rozhodujúco ovplyvňujú vnímanie knihy a náš vzťah k nej. Ak je štýl telom literárneho diela, grafická úprava je jeho odevom. A ak šaty naozaj nerobia človeka, ako tvrdí príslovie, návšteva hoci samotného Einsteina v špinavých a smradľavých handrách by otrávila i jeho najfanatickejšieho ctiteľa. Grafický dizajn je samostatná umelecká disciplína a knihu obohacuje o ďalší rozmer; zároveň pomáha dielu dostať sa čo najhladšie do vedomia čitateľa. Preto by v nijakom prípade nemala programovo bojovať s jeho čitateľnosťou. V tomto smere obzvlášť milujem výrazný typ grafikov, ktorí za originálne považujú len totálne znečitateľnenie textu a programovo zalamujú hlava-nehlava – pokiaľ možno čierne písmená na tmavosivý či sýto farebný podklad.

Ako karikaturista by som sa vás rád spýtal, čo si myslíte o perspektívach karikatúry v treťom tisícročí?

Logika by predpokladala, že karikatúra (a vôbec celé umenie) bude prekvitať. Ľudská psychika sa rozvíja, objavuje nové dimenzie a paradoxy, ktoré poskytujú neošúchané priestory pre absurditu a svojské videnie súvislostí. Pre prívržencov „karikatúry bojujúcej“ doba navyše prináša nové problémy a neresti, s ktorými by kresliari mali zvádzať oslnivú corridu tvarov a originálnych výpadov… Žiaľ, realita smeruje proti všetkým očakávaniam kamsi opačne. Len si pozrite katalógy rozličných medzinárodných súťaží, ktoré by mali prinášať to najlepšie: koľko otrepaných nápadov a odfláknutých kresieb! Vytráca sa nielen umelecká bravúra, ale i solídne ovládanie remesla. Márne sa pýtam prečo. Že by humor naozaj potreboval ako inšpiráciu krivdy a utrpenie a v idyle degeneruje? Ale veď k idyle máme ešte sakramentsky ďaleko…

O stručnosti je názov vašej prvotiny vydanej pod vlastným menom. Minulý rok vyšli Príbehy z naftalínu, nepriame pokračovanie Netypických príbehov Miroslava Kostku z roku 1963. Nedávno vyšla vaša kniha Svet pre dvoch o Lasicovi a Satinskom. Uverejnili ste množstvo výstižných textov o karikaturistoch, z ktorých pripravujete knižné vydanie. Aké máte ďalšie plány? Máte ešte niečo na sklade v naftalíne?

Z naftalínu som vylovil svoje štúdie o karikatúre a profily jej tvorcov a zostavil som z nich neveľmi hrubú knihu, ktorá by teoreticky mohla vyjsť na budúci rok. Rád by som však vydal i reprezentačnú antológiu asi tridsiatich slovenských karikaturistov, o ktorej už roky snívam, kde by nad textom dominovali ukážky z ich tvorby. A ak najvyšší editor s hrubou čiernou ceruzou dovolí a môj vydavateľ nestratí trpezlivosť, pokúsim sa postupne pripraviť monotematické súbory textov o detektívkach, o humore, o westernoch a iných dobrodružných žánroch. Opovážlivo by som si rád ešte trochu zapytlačil aj v revíre beletrie – ale o tom hádam najbližšie, aby som to nezakríkol.

Mal by som ešte veľa otázok, ale na záver aspoň túto. Vlastne to ani nie je otázka. Fotografiu k tomuto rozhovoru urobila Naďa Földváriová.

To najpodstatnejšie sa zmestí do jedinej vety: poznáme sa štyridsaťšesť rokov, z toho štyridsaťpäť sme spolu. Vyžaruje z nej čosi, čo ju robí miláčikom detí a domácich zvierat a rozhodne je mojím lepším ja. Kým ja sa rozlievam do šírky, ona preniká do hĺbky. Jej vlani vydaný kraskovsky útly výber hudobnovedných štúdií a kritík Dialóg s časom sa koncentruje na analýzy, vyslovené básnicky precíznym jazykom.
Je mojím prvým čitateľom, oslobodzuje moje myšlienky od krasorečnenia, obetavo do mňa investuje talent i dlhoročné skúsenosti vydavateľského redaktora. A ak som postupne stratil dávny záujem o fotografovanie, ona si v posledných rokoch z fotoaparátu len tak pre sebe urobila súkromný zápisník o striedaní ročných období, premenách nášho okolia a veľmi výstižne a s citom i o našich najbližších.

Skrátka, prinajmenšom raz v živote som mal šťastie.