***

Zmenil sa váš život v Pukanci po páde komunizmu?

Pravdaže sa zmenil, a to veľmi výrazne, lenže ľudský život nesúvisí s dejinnými a politickými premenami tak priamo a príčinne, ako si namýšľame. Život ide aj svojou nezávislou cestou, sme slobodnejší. Napríklad vek a zdravie. Súc kedysi mladší a zdravší, venoval som sa záhrade, ovocným sadom, vínu, včelám i domácim zvieratám, aj potkanom. Kosil som trávu, rýľoval, kopal zemiaky. Bol som organistom v kostole a pracoval som pre cirkevný zbor. Potom zomrel starý poctivý farár a prišli mudrlanti a špekulanti, cirkevný zbor ide dolu vodou, nuž som sa s ním časom rozišiel. K tomu všetkému sa mi zhoršil zrak a nechal som aj organ, a keby som si dnes chcel ísť zahrať, spupný farár by ma tam azda ani nepustil. Aj organ je v zlom technickom stave, nik sa oň nestará. No a napokon po Novembri sa mi uvoľnila publikačná činnosť, aj cestovať sa trochu dá, takže ostalo menej času na spomenuté aktivity. Začal som viac písať a stretávať sa s ľuďmi, vzrástla korešpondencia, lebo prestala zasahovať, dúfam, tajná polícia. Deti sa stali dospelými. Prišiel vytúžený dôchodok, z ktorého sa nedá žiť, honoráre skoro nijaké, ale to sa vyrovná radosťou zo slobody, oslobodením sa od stupídnosti pracovného času, obedňajších prestávok, dovoleniek a výkazov práce. Takže všetko sa mení, aj keď všetkému nie je na vine komunizmus či jeho ponovembrová transformácia. Skutočnosť je, našťastie, širšia a bohatšia.

Ste jednou z najvýznamnejších postáv slovenského disentu. Čo z vašich vtedajších snov čaká ešte na naplnenie?

Ten disent bol československý, tvorili ho Česi, Moravania, Slováci, Maďari a ďalší. Necítim sa jednou z najvýznamnejších postáv, ale vaše slová rád počujem v čase, keď sa tvrdí, že na Slovensku žiaden disent nebol a “revolúciu” urobili zberači smotany na tribúnach. Ale to je dobré a spravodlivé, lebo aspoň vieme, o čo komu išlo a ide. Nám počas dlhých rokov totality nešlo o politický mocenský boj, ale o zachovanie si osobnej individuálnej integrity intelektu a charakteru v bežnej, dennej normálnej práci, v postojoch i slovách – normálnosť v úchylnom čase. Išlo o vnútornú slobodu a o tú ide vždy, aj dnes. Predstavovali sme si “utopickú” krajinu, kde žijú slušní a kultúrni občania, čo nekradnú a neklamú, ale sa zhovárajú.
Nemusia byť prepychovo bohatí, ale smejú sa a čítajú knihy či chodia do divadla. Takúto krajinu si predstavujem aj teraz a asi ešte dlho budem, ak dožijem. Toto si nevymýšľam teraz, ak raz bude niekto čítať moje texty, všetko toto tam nájde. Všetko sa môže stať. Aj to, že kultúra a etika prestanú byť neznámymi či príliš cudzími slovami.

Ako si spomínate na roky, keď ste v Pukanci predávali knihy? Bolo komu predávať?

Neviem, prečo by práve Pukančania mali čítať knižky, keď ich už pomaly nečítajú ani slovenskí spisovatelia. Keď sa slovo spisovateľ stalo takmer nadávkou. Predávať knihy je krásne a ušľachtilé, ak vás neponižujú dekádové, ročné, mesačné hlásenia o akciách k Mesiacu knihy alebo večného priateľstva, tlačivá o nábore Leninových spisov a politickej literatúry, kádrové posudky. Ročný plán a prémie sú svätým písmom, na to sú kontrolóri, inšpektori, inštruktori, povedzme Hanes alebo nejaký Ružička, čo vás pokorujú, že tu nič nerobíte, švindľujete, nesplnili ste ani kvartálny plán, taký neschopný hlupák. V prázdnom obchode sa hodiny nekonečne vlečú – a tá osamelosť, bezvýchodiskovosť i absurdné situácie, to sa nedá vydržať. A ešte ste rád, že nie ste v base a dostanete prídavky na štyri deti. Žena, bývalá redaktorka, sedí neďaleko v novinovom stánku, kde je aspoň väčší ruch, lebo ľudia kupujú cigarety a obrázkové časopisy, známky a pohľadnice. Ja som aspoň v predajni prečítal a preštudoval, čo som len chcel – od Zákonníka práce a Trestného zákonníka cez časti Leninových spisov po samizdaty z pražskej edície Petlice, ktoré mi posielal Ludvík Vaculík. Ono všetko sa dá vydržať a všetko je na niečo dobré. Veď občas som za pultom napísal aj niekoľko strán miniatúr a fejtónov pre podzemie. Podpultová literatúra: keď som cez výklad videl, že na ceste zastavuje čierna volga levickej štátnej bezpečnosti a v nej sedí “náčelník” Kováč, papier som strčil pod pult a prikryl výkazom o bezpečnosti práce a mesačnej spotrebe elektrického prúdu. Ozaj, ešte som v tom kníhkupectve chytal myši do pasce a sníval o krásnych zákazníčkach, ktoré nechodili.

Ako často ešte hrávate na klavíri, organe?

Klavír považujem len za pomocný nástroj, pretože technika a charakter hry na organe sú celkom iné. Ak som pred rokmi hrával denne, dnes len zriedka, spôsobuje mi to depresie z dôvodov, o ktorých som tu už hovoril. Prebúdza to démonov minulosti napriek tomu, že je známe, ako muzika odháňa čertov. K tomu zlý zrak. Iste, aj slepci sú dobrí muzikanti, no neznesiem pocit, že skladbu, ktorú som pred rokmi ako-tak zvládol, dnes zbabrem, lebo nedovidím na pedál. Ale ktovie, ešte nehádžem píšťalu do žita. Možno sem príde normálny farár, cirkevníci dajú opraviť nástroj, možno sa stretneme všetci v nebi.

V malom drevenom múzeu v africkom Lambaréné stojí zaprášené harmónium Alberta Schweitzera, na ktorom počas tropických nocí hrával Bacha. Podobný nástroj máte vo vašej pracovni a veľmi podobný vzťah k Bachovi máte aj vy. Čím vás Bach fascinuje?

Johann Sebastian Bach ma okrem iného fascinuje aj Schweitzerom, ktorý sa kdesi vyjadril, že Bacha pochopil práve v pralese. Ktosi zase napísal, že jediný Nemec, ktorý pochopil shakespearovskú a dostojevskovskú hĺbku utrpenia ľudského vnútra spisovateľa Martina Luthera, bol Bach. Kruh sa uzaviera.
Áno, Schweitzer sa smeje, napadla mi veta, ktorú vraj mladý Albert neraz dostal ako výčitku pedagógov do žiackej knižky. Okrem veselosti ma na Schweitzerovi očarúva celá jeho práca a spôsob myslenia, no najmä to hlboké pochopenie organu a Bacha, ktorého znovuzrodil a moderne priblížil: jeho podstatnú úctu a radosť z bytia a obrovskú ľudskú normálnosť. Bach nebol nadrogovaný romantik či modernista, “výnimočný” exhibicionista, ktorého kope múza, ale normálny otec rodiny, občan, ktorý “len” vykonáva svoje povolanie cirkevného organistu a učiteľa za neveľký plat. Pracuje systematicky, cieľavedome a stále, v pokore študuje, učí sa, akoby nebol génius, ale včelár, prípadne poctivý drevorubač. V jednoduchých kontúrach zaznamenal, načrtol základnú geometriu hudby, harmónie a kompozície. Nekonečnú ľudskú úzkosť, pochybnosti, strach a bolesť a smrť doplnil o veselosť a dôveru v bytie. Bacha mi priblížil aj Luther, ktorý Bacha čiastočne aj zapríčinil. Obaja sa smejú, píšem im do žiackej knižky.

Aké paralely existujú medzi poriadkom v texte a v notovej osnove?

Notová osnova a noty v nej a všetky značky samy osebe pôsobia esteticky. Sú krásne ako obraz, výtvarné dielo – aj keby sa nehrali. Pritom je to len technická pomôcka, zápis toho, čo sa vlastne zapísať nedá. Aj slovo je taká pomôcka, vyslovené či napísané, teda aj kniha je krásna, aj písmo latinské, grécke, čínske, arabské, aj keď mu nerozumieme. A vôbec: rozumieme slovenskému slovu? Slovo je však aj zvukom a jazyk systémom ako hudba. Je to poriadok v chaose. Zákon. Kompozícia, presnosť, súzvuk. Uzavretý kruh či elipsa. Koherencia, bez ktorej by nemohli vzniknúť vesmírne svety.

Čo je pre vás v texte najdôležitejšie?

Najdôležitejšia je veta ako výpoveď. A to, čo som povedal v predchádzajúcej odpovedi. Teda poriadok uprostred nevyhnutného a blahodarného chaosu. Zatvorený a zároveň otvorený kruh. Koherencia. Dávanie a prijímanie. Energia, gravitácia. Každú vetu by bolo treba napísať ako hudobný takt, z viacerých taktov sa skladá tvar fúgy, tokáty, fantázie, prelúdia, menuetu, árie. Potom sa tam už ľahko nájde aj téma. Je tam aj príbeh a metaforické posolstvo, aj reflexia. Toto všetko napokon možno hľadať i nachádzať v každom slove, ak je poctivé.

Ako by ste sám pomenovali svoj štýl, spôsob písania?

Už som ho pomenoval. Nie síce odborným literárnovedným termínom a zaradením, ale túžbou, predstavou, ktorú cítim a vidím kdesi v diaľke. Ostatok nechám recenzentom, nech si hovoria o zmätenej postmoderne, autobiografickosti, komédii, miešaní žánrov, o bezpríbehovej eseji, paródii, o svojráznosti skladby a magickom realizme. Sú to táraniny, aj keď potrebné pre učebnice a profesorov. Nezaujíma ma žáner, ale, opakujem, veta, ktorá môže, takmer musí byť aj poéziou aj prózou, dokonca románom, keby sa “rozkecala” na päťsto strán. Text je len text: dobrý alebo chladný, nevkusný, prázdny, redukovaný, falošný, bez názoru aj ideálu, neúctivý, chvíľkový a tak ďalej, veď to poznáte, stačí len čítať väčšinu toho, čo vychádza.

Ako často ste v osobnom kontakte s priateľmi?

Tak ako kultúra, autentickosť, etika, srdečnosť a nevyhýbavá otvorenosť a živá ľudská komunikácia pri víne a smiechu, cit a nefaloš, kniha a poštový list s rukopisom, ktoré nie sú v móde, nenosí sa ani bezpragmatické priateľstvo, celoživotné a dlhé kamarátstvo len tak zo sympatie, z porozumenia a náklonnosti, bez účelu. Priateľov ubúda, veď pomaly už aj zomierame. Albín Bagin zomrel dávno, Šimečka starší menej dávno. A choroby nás viac zdržujú doma, takže aj osobných stretnutí ubúda. Strácame osobný a individuálny kontakt. A tak zabudneme aj vlastnú individualitu v mene banality a kolektivizmu, uniformity, aká je znakom militarizmu a sériovej výroby. Našťastie, sú tu ešte ľudia, ktorí odpovedajú na listy, aj keď dobrého býva málo. Aj Ludvík Vaculík občas napíše. Rudo Jurolek, Rút Lichnerová, Ota Filip z Bavorska, Renáta Sako Hoess, Vlado Petrík. To len tak na ukážku, nie sú to všetci. To je dobre.

Ste laureátom Ceny Dominika Tatarku. Zmenil niečo Tatarka vo vašom živote?

Dominika som dlho osobne nepoznal a jeho diela ma až tak nechytali za srdce a rozum. Kedysi (v roku 1968) som v Slovenských pohľadoch recenzoval jeho knihu Proti démonom a cestopis Človek na cestách , vcelku sympaticky. Možno mi podvedome nie celkom chutil jeho románsky orientovaný filozofický katolicizmus (menej zadubený ako slovenský), kým ja som inklinoval skôr k severskému a západnému protestantizmu (menej zadubenému než slovenský), a jeho matersko-ženský kult, ktorý neskôr za totality, keď si už zúfal v osamelosti, prerástol chvíľami do erotických nechutností. I keď som chápal, že ide o transcendenciu a metaforu – a predovšetkým slobodu a vzdor. Výzvu k ľudskej slobode uctievam, takže jeho samizdaty som už čítal s radosťou, ktorá dávala človeku aj odvahu vzdorovať, nepoddať sa. Ba ešte som si ho aj obľúbil ako človeka, keď som ho bol navštíviť niekoľko mesiacov pred smrťou v jeho dome. Bol už temer nevládny a slabý. Ostal mi melancholický pocit súcitu a milosrdenstva, akejsi tragiky, ktorá deprimuje, ale zároveň povznáša a preduchovňuje. Bezmocnosť je silná a, ako hovoria tuším Rusi: kto trpí, ten panuje.

Ako vyzerá písanie a čítanie s chorým zrakom? Čo je pre spisovateľa dôležitejšie ako oči?

Naša civilizácia stojí a padá na slove a písme.
Na písme, teda na zraku – od jaskynných malieb, klinového písma a hieroglyfov až po, žiaľ, komiksy, videá a počítače. Bez zraku by nebola, alebo by vyzerala celkom inak. Náš svet sa skladá zo slov, ony ju tvoria, aj keď možno nesprávne a nepravdivo. Všetko sa deje v mozgu, tam sa to skladá do pochopeného obrazca. Oko je len fyzikálna šošovka, nervy biochemická traktúra, vedenie a prenos. Mozog vidí. Tam sa utvorí pojem a vzťahy k ostatným pojmom, teda gramatika. Vidíme gramatiku. Nevidíme strom, kameň, psa a muchu, ale slová strom, kameň, pes, mucha. Mucha v skutočnosti vyzerá azda celkom inak – možno má pravdu hmat a sluch, ktovie, alebo všetko spolu. Ak vidíme slová, a nie skutočnosť, možno to aj obrátiť: že totiž vidíme slovami a zrak už nie je prvoradý mechanizmus. Najmä spisovateľ vidí cez slová. A ešte k tomu si treba uvedomiť, že slepota, ktorú som po operácii oka niekoľko dní zažil, to nie je krásna čierna farba, zaviazané oči, zhasnuté svetlo alebo noc, ale nevysloviteľná tma, existenciálny stav tela a duše. Aj keď už dnes existujú technické pomôcky, mám pochybnosti. Hoci všetko je možné od legendárneho Homéra po súčasných nevidiacich spisovateľov. Ešte trochu rozoznám písmená od stromov, potom uvidíme, ako sa vraví. Choroba je ľudská, až sa mi chce povedať, že choroba je ľudskosť, dôstojná, bohatá a široká ako jestvovanie. A práve bulvárny povrchný kult zdravia, šťastia, úspechu a zisku, ten zbožňovaný idol nešedivenia a nevráskavosti kože, klaňanie sa “zdravej” výžive, chorobnému poskakovaniu po trávnikoch v smiešnych úboroch, komické pohyby a dvíhanie nezmyselných vecí – to všetko je choré. Akoby sme za svoje zdravie a nezostarnutie, za ne-smrť boli ochotní položiť aj život, ktorému sa zbabelo vyhýbame.

Rozhovor s Ivanom Kadlečíkom viedol Marek Vadas,
Národná obroda 4.3.2000