***

Stanislav Rakús je jeden z najvýraznejších slovenských prozaikov.

Pravdaže, v literatúre je ťažké nájsť objektívne potvrdenie pre také smelé hodnotenie. Najmä ak vieme, že Rakús vydal počas svojho tridsaťročného prozaického pôsobenia len päť kníh - štyri útle knižky pre dospelých a jednu pre deti. O kvalite jeho tvorby by nám viac mohlo povedať nedávne nové vydanie kompletného Rakúsovo prozaického diela v špeciálnej edícii. Autor sa tak stal jedným z mála spisovateľov, ktorého knihy nevychádzajú v nejakej edícii, ale má edíciu vlastnú.

Na okraji

Okrem toho, že je Stanislav Rakús prozaikom, je aj mimoriadne rozhľadeným a invenčným literárnym teoretikom. Ťažko povedať, či mu to pomáha pri písaní beletrie, určite mu to však dáva schopnosť vidieť svet prózy z istého nadhľadu, všímať si a artikulovať jeho zákonitosti. Jedným z jeho postrehov je aj to, že vo svete kvalitnej prózy sa tie najdôležitejšie, významovo najzaťaženejšie veci odohrávajú skryté na okraji, zatiaľ čo povrchové, často lákavé, no nedôležité sa presúva do centra pozornosti. Je potom na vnímavosti čitateľa, či sa mu to dôležité podarí v knihe objaviť a nanovo si to - sám pre seba - sformulovať. Stanislav Rakús túto zákonitosť kvalitnej prózy nielen vidí, ale ju aj pri písaní svojich próz dodržiava. Od svojich čitateľov preto vyžaduje predovšetkým vnímavosť. Necíti potrebu písať pre všetkých - a o to väčšou odmenou sú jeho texty pre tých, čo sa rozhodnú prijať pravidlá hry. Ako vieme, takých čitateľov nie je veľa, a azda aj preto sa Rakúsova pozícia na slovenskej literárnej scéne až donedávna nápadne podobala opísanej zákonitosti kvalitnej prózy. Aj on bol dôležitým, zaujímavým spisovateľom skrytým na okraji záujmu čitateľskej obce, pričom v jej centre boli iní, občas aj povrchní a nedôležití. V poslednom čase je niečo inak: niežeby sa nejako dramaticky zmenili čitateľské záujmy a preferencie, ale Stanislav Rakús už určite nie je na okraji. A nielen preto, že má vlastnú edíciu.

V centre

Do centra čitateľského záujmu zrejme Rakúsa dostal špecifický, inteligentný humor, ktorý používa vo svojich dvoch porevolučných novelách Temporálne poznámky (prvé vydanie 1993) a Nenapísaný román (prvé vydanie 2004). Dalo by sa uvažovať o tom, že Rakús sa použitím svojského humoru iba marketingovo správne rozhodol vyhovieť požiadavkám doby, v ktorej sa ľudia chcú predovšetkým nezáväzne zabávať. Spontánny smiech, ktorý vyvoláva čítanie scén z týchto časovo, tematicky i významovo prepojených noviel, by takú hypotézu potvrdzoval. Lenže Rakúsov humor nie je nezáväzný, nevyčerpáva sa sám v sebe. Okrem smiechu vyvoláva aj zvedavosť, túžbu pozrieť sa “pod neho”, nájsť to, čo sa za týmto smiechom skrýva. Humor je tu teda tiež len cestou z centra na okraj, od atraktívneho k dôležitému. Rakús v oboch týchto novelách tematizuje obdobie normalizácie, jej zastavený šedivý čas, malosť doby a malosť ľudí, ktorí ju žijú a tvoria. Je to doba absurdných zákazov a príkazov, ale aj doba malých meštiackych strachov, ktoré sa na ľudí žijúcich v tomto svete lepia. Taká látka dáva všetky predpoklady pre sociálnu či dokonca politickú prózu, ale Rakús namiesto toho dokázal zo šedivosti doby vyťažiť neobvyklý humor. Ten humor dobu nezľahčuje a nesentimentalizuje, nie je však ani publicistickou satirou. Ako už bolo naznačené, tento humor je predovšetkým cestou k vážnej, existenciálne ladenej osobnej dráme, ktorá sa odohráva pod všetkou tou zábavnosťou. V tomto zmysle sú novely Temporálne poznámky a Nenapísaný román ešte skrytejším, sofistkovanejším písaním, ako jeho predchádzajúce knihy. Hoci v nich Rakús píše aj o nemožnosti napísať či dopísať román, sám ponúka komplexné, mno-hovrstvové prozaické diela.

Vlastné svety

Práve vydaná kompletná edícia Rakúsových próz je však zaujímavá najmä tým, že mladší aj starší čitatelia dostávajú príležitosť porovnať súčasného Rakúsa s tým zo sedemdesiatych a osemdesiatych rokov. Nové čítanie novely Žobráci (prvé vydanie 1976), zbierky próz Pieseň o studničnej vode (prvé vydanie 1979) a knihy pre deti Mačacia krajina (prvé vydanie 1986), ktorá je integrálnou súčasťou Rakúsovho prozaického diela i edície, umožňuje hľadať to, čo je v Rakúsovej tvorbe konštantné, aj to, čím sú jednotlivé knihy osobité.

Novela Žobráci udivuje aj po rokoch tým, ako sa nepodobá na nič, čo z literatúry poznáme. Ak by sme veľmi chceli, nejaké paralely, samozrejme, nájdeme, našťastie pre túto jedinečnú prózu však nikdy nebudú presné. Vzhľadom na to, že sa odohráva v takmer mýtickom čase a priestore, ktorý zaľudňuje množstvo čudesných postavičiek so svojimi čudesnými príbehmi, by sme mohli hovoriť napríklad o magickom realizme. Lenže je to magický realizmus bez pátosu, ktorý tvorí základ jeho juhoamerického variantu. Keďže v tom mýtickom čase a priestore spoznávame slovenskú dedinu devätnásteho storočia, mohli by sme zasa hovoriť o tradícii slovenskej dedinskej prózy. Lenže Rakús píše prózu modernú, postavenú okrem iného aj na irónii, ktorá je našej tradícii dosť cudzia. Napriek zvláštnej, magickej atmosfére tejto novely práve tu nájdeme zdroje Rakúsovho situačného humoru, ktorý vyplýva z presného pozorovania reality a ľudského správania.

Azda najpodobnejšia je tejto Rakúsovej knihe - iná jeho kniha… A to dokonca kniha pre deti Mačacia krajina. Aj ona si buduje svoj vlastný svet, akurát že v ňom žijú namiesto ľudí mačky. S veľmi ľudskými vlastnosťami. Väčšinou smiešnymi.

V Piesni o studničnej vode nijaký humor ani iróniu nenájdeme. Tu sa nám ľudské tragédie dejú priamo pred očami, nemusíme ich v texte hľadať, v pointách príbehov si nás neúprosne nájdu samy. Najmä titulná novela knihy je zážitkom, na ktorý by sme azda v prirodzenej ľudskej túžbe vidieť svet ako dobré miesto pre život radi zabudli. Keby to šlo.

V každej zo svojich kníh tvorí Rakús zvláštny, osobitý svet. Trochu paradoxne sa mu to darí preto, že dokáže presne vidieť svet, v ktorom žije. A presne o ňom písať. Opravme preto tvrdenie z prvej vety: Stanislav Rakús je jeden z najpresnejších slovenských prozaikov. Zaslúži si svojich vnímavých čitateľov.

Peter Darovec
Pravda, 25.3.2006