Máte radi samotu? Máte radi nostalgickú príchuť melanchólie? Láka vás príjemné prevaľovanie sa myšlienok, kde čas a priestor nehrajú žiadnu úlohu a ste len vy a vaše sny; príbehy dávno skončené, nikdy neuskutočnené alebo niekedy ešte len vzniknúce? Ak vás priťahujú  príbehy, ktoré neoplývajú nezraniteľnými Terminátormi, nezastaviteľnými Indiana Jonesami, vybuchujúcimi mestami a potokmi krvi, potom ste na správnej stope.

Miroslav Antoniak, ŽIARELKA

Autorská poetika si kliesni cestu nenápadne: vytrvalo sa ponúka cez mnohé, mnohé drobné aj závažné pozorovania, najmä vizuálne, akoby jej disciplinovanosť v rovine príbehu dovoľovala prídavky v iných rovinách. Autorka je zberateľka a zberačka, tak ako aj niektoré postavy v jej debute sú zberači a zberatelia: správkyňa plavárne v poviedke Hladina ustálená zbiera úlomky zubov, Lucia v poviedke Miesto pre samotu pachy, vône, vlasy… Monika Kompaníková zbiera obrazy, obrázky, fotografie, znaky, označenia, prídavné mená, prímery. Keďže jej poviedky sledujú odskúšané línie príbehov, môže autorka vpletať tieto poklady zo svojej zbierky do suverénnej reči rozprávača, až rozprávač stratí dych.

Gabriela Magová, SLOVO

Autorkin cit pre zachytenie atmosféry je vynikajúci. Cítite pachy a vône, štruktúru povrchov, uvidíte vlčiu tmu. Aj také dokonalé médium prenosu vzruchov, akým je každodenný obyčajný dotyk, dokáže na niekoľkých riadkoch povýšiť svojím spôsobom na mystérium, na začiatok aj koniec snaženia, na krehkú priepasť medzi predtým a potom.
Čo je na tejto prvotine najdokonalejšie? Nedokonalosť. Absencia akejkoľvek snahy o dokonalosť. Žiadne písanie pre písanie. Iba písanie, ktoré sa pýta na svet.

Tamara Ivaňová, inZINE

Už v prvej próze Miesto pre samotu sa vynára zásadná otázka, ako chápať  vzájomné prepojenie oboch substancií v názve rovnomennej knihy.  Problematika však nestojí na spore, či samota má alebo nemá mať svoje miesto v živote človeka - aj keď sa prvotne táto domnienka zdá byť  opodstatnená, - de facto sa načrtáva preciťovanie stavu, v ktorom absentuje naplnenie konkrétnej potreby. Riešiť primárny predpoklad by bolo totiž nezmyselné, keďže samota v ponímaní dobrovoľnej intimity je existenčnou nevyhnutnosťou. Kompaníkovej samota má teda charakter zakliesnenosti vo vlastnej psychike. Ide o úsilie vykompenzovať si žiadosť po svojskej podobe bytostného uspokojenia.

Peter František Jílek, LET

Podstatnými charakteristikami sú zmyslovosť a emocionálnosť. Autentickosť ženského senzitívneho sveta je badateľná a priam zmyslom dotyku schopná komunikovať s čitateľom. Čítajúc tieto poviedky proste je možné vnímať všetkými zmyslovými orgánmi už či vôňu a pach, či zvuky, tvar alebo aj samotnú štruktúru predmetov: Vie o každom odlomenom kúsočku, o všetkých preliačinách, má spočítané koľko centimetrov kubických dreva zožrali červotoče a koľko centimetrov štvorcových jej zostalo za nechtami. Zadné čelo postele je fľakaté, na okrajoch mastné, ochytané od spotených rúk, čo do nich každú noc zapierajú, tmavohnedý lak je zoškriabaný. Vrypy a škriabance vyzerajú ako chlpy čo tam rastú, kde sa nepatrí. Pozná jeho vôňu, štruktúru, červotočmi vyhryzené bludiská chodieb…

Vladimíra Dorčová, Novi Sad

Všimnime si prvé vety prózy: „Tereza sedí v autobuse vedľa brata a naťahuje krk, aby videla veci, na ktoré brat ukazuje prstom. Stromy, z ktorých v tej rýchlosti dokáže zachytiť len akési fľaky, trochu ďalej pruh nepokosenej trávy a kríkov, pás preoraného poľa a sem-tam hromady o seba opretých kovových alebo drevených konštrukcií, ktoré po prvom snehu rozložia na poli, aby sa na ceste nerobili snehové jazyky” (Biele miesta, s. 5). Zmysel pre detail, dynamická kompozícia vizuálnych obrazov, farbisté a citlivé vykreslenie prostredia, ktoré pred čitateľom beží akoby na filmovom plátne (a tak ľahko sa číta) - v texte Kompaníková zúročuje svoj pozorovací talent a výtvarné videnie sveta, nepopierateľné kvality, ktoré prejavila už vo svojom debute.

Jana Pácalová, NOVÉ SLOLO

Biele miesta našťastie nezívajú prázdnotou. Kompaníkovú opäť zaujímajú bytosti na okraji spoločnosti, opäť zdarne nastoľuje znepokojivú situáciu, no zároveň nezostáva len pri tajomstve. Postupne obnažuje svoje postavy matky, dcéry a syna, ktoré choro i dojemne zomknuté živoria v zatuchnutej diere…

jk, TÝŽDEŇ

Sústreďuje sa zväčša na svet mladých dievčat a žien, ktoré sú poznačené rôznymi citovými traumami, z ktorých zväčša nevedia nájsť východisko a ich príbehy sa končia dezilúziou alebo tragédiou. Generačný pocit je v poviedkach prítomný len v podobe chýbajúceho snívania o veľkej životnej láske, sexu bez tajomstva a obáv, aby ich citovosť nepôsobila na okolie len trápne. Autorka vo svojom debute vybudovala presvedčivý, pôsobivo stvárnený svet rôznych podôb ľudskej samoty. Úspešne si ním razí cestu do súčasnej slovenskej literatúry.

Ireney Baláž, KNIŽNÁ REVUE