Samko Tále je totiž tiež mentálne trochu zaspatý, alebo azda skôr škuľavý, čo sa najokatejšie, a treba povedať, že s neodolateľným pôvabom prejavuje na jeho svojráznej štylistike a gramatike. V skutočnosti je,  pravdaže, gramatika i štylistika iba odrazom osobitého spôsobu uvažovania, jedinečných a nie vždy jednoduchých myšlienkových operácií, a práve ony sú – aspoň pre mňa – najkomickejším i najmrazivejším prvkom tejto prózy. Azda vďaka tomu štylistické odtlačky Samkových prstov,  ktoré dôsledne zdobia či špinia všetkých 148 stránok textu, nepôsobia únavne a retardujúco, ani keď už stratia peľ novosti, ktorý by sa iste nestihol ošúchať na priestore poviedky či kratšej novely. Je obdivuhodné, ako sa autor Samko s rozprávačom Samkom pri zobrazovaní  vnútorného sveta hrdinu Samka ani raz nepošmyknú, ani raz nevydajú  falošný tón, ale chváliť ich za to nebudeme, lebo pri ich trojjedinosti to hádam ani ináč nemôže byť.

Veľmi inteligencia a zdravá života správa

Postavy outsiderov, čudákov či rázovitých figúrok z okraja spoločnosti nie sú už dávnejšie v slovenskej próze zvláštnosťou –  väčšinou vystupujú ako objekty spisovateľovho sociálneho a humánneho cítenia, oné povestné diamanty skryté pod nánosom hliny. Samko Tále, na prvý pohľad priam predurčený na úlohu rázovitej okrajovej figúrky obce (konkrétne malého mesta Komárna), sa však spomedzi nich vymyká, a nielen preto, že je pracovitý, humorný, má „veľmi inteligenciu“, „zdravú  života správu“ a veľa ďalších dobrých vlastností. Samko je predovšetkým vážený, teda sám sa necíti svetom odtisnutý či zavrhnutý, hoci ako nám všetkým, aj jemu sa obracia raz tou usmiatejšou a raz nevrlejšou tvárou.  On si však vie so svetom rady, vie si ho roztriediť a usporiadať, ako to nedokážeme ani mnohí duševne zdanlivo disponovanejší – jedným slovom,  vie, čo a ako a čo. Základná Samkova poučka, podstata jeho modu operandi znie: „Lebo ja som taký ako všetci ostatní, a aj si ma preto všetci ostatní vážia, že som taký ako všetci ostatní.“ Strašné – nie pre Samka, ale pre nás ostatných – je, že má pravdu.  Duševnými i povahovými vlastnosťami sa možno nevýznamne odlišujeme, ale životnú stratégiu, stratégiu prežitia máme úplne rovnakú.

Kniha o cintoríne je kniha čarovne komická a kto chce, môže ju bezo zvyšku ako takú prečítať. Môže sa kochať bohatstvom výborne vymyslených či odpozorovaných psychologických detailov (knihy mien, ktoré si Samko vedie, alebo jeho opatrné našľapovanie okolo močariska pohlavnosti), výstižnými a svojskými postrehmi i charakteristikami postáv, a vôbec pestrým hmýrením malého mesta. (Príbehy, ktoré Samko k jednotlivým ľudkom pripája,  vytvárajú akúsi švejkovskú orálnu históriu našich čias.) Zábavnosť prózy má však aj svoju odvrátenú tvár. Tak ako malé deti, ktoré sa ešte nenaučili šikovne maskovať svoje pravé motívy a ciele, a preto sú pri páchaní svinstiev milo priehľadné, aj Samko svojou infantilitou spriezračňuje a obnažuje našu vlastnú znetvorenosť. Po chvíli čítania zistíme, že jeho banálne mýty sú len nepatrne skreslenými karikatúrami našich vlastných mýtov, jeho skratkovitá, solipsistická logika je odrazom našej logiky, ktorou si operatívne zjednodušujeme svet, jeho istota, že každý, kto robí, čo sa mu nepáči, „bude povedaný“ (zväčša sa o to sám postará) a „popoťahovaný“ (o to sa už postarajú „Tí hore“),  vyjadruje aj našu potrebu istoty a poriadku, a ani spôsob, ako ju uspokojujeme, nie je veľmi odlišný. Preto sa Samko – a s ním celý národ –  nakoniec cítil v ustálenom, meravom svete komunizmu doma. Vedeli sme sa s ním aranžovať; Samko bez osobitej námahy, a my ostatní za cenu donekonečna predlžovanej infantility.

Náš Plechový bubienok

Kniha o cintoríne je,  pravdaže, aj o všeličom inom, mne sa však žiadalo upozorniť na ten paradox (ak je to vôbec paradox), že kniha o nezrelosti národa je zároveň dôkazom o dozrievaní, ba zrelosti slovenskej prózy. Je to – i vďaka svojsky zvolenému rozprávačovi – akýsi náš domáci Plechový bubienok: v kvapke komárňanskej vody sa odráža celý Dunaj dejín dvadsiateho storočia.

Pavol Vilikovský
Domino fórum, 4. 5. 2000