Hlatkého poviedky v súbore Abraka dabraka majú veľa spoločných čŕt, no predsa sa od seba líšia. V jednej z nich kdesi uprostred knihy čítame: „Možno si sa tešil, milý čitateľ, že ti hneď od začiatku začnem rozprávať pútavý príbeh, že ako Žid budem rozprávať o tom, čo je a čo nie je kóšer.“ Táto výpoveď jedného z rozprávačov by mala byť niekde v úvode knihy, lebo je to tak: naivný čitateľ si v Hlatkého prózach nepríde na svoje. Dej je minimalizovaný, ale má napätie, spôsobené stvárnením podvedomia. Príbeh takmer úplne chýba a keď sa už predsa len začína odvíjať, vtedy autor prejde k úvahám, ktoré sú často na hranici reality. A keďže príbeh a niekedy i rámec absentujú, Hlatkého knihu možno začať čítať v podstate kdekoľvek, ale treba čítať sústredene, lebo text je sémanticky nasýtený. Obsahuje veľa predstáv a podobenstiev (napr. z Biblie, z Freudovej teórie), výpovede rozprávačov sú fragmentárne, asociácie nadobúdajú miestami chaotický ráz, autor neuplatňuje dôsledne kompozičnú motiváciu, digresie by potrebovali väčšiu mieru návratnosti.

Každý Hlatkého rozprávač sa niečím „pýši“, a to spravidla hneď v úvode poviedky, napr. „Cítim sa prekliaty požehnaním filozoficko-esteticky ich (problémy, pozn. aut.) stvárňovať...“  Veľké časti próz sú filozoficko-umeleckým koncentrátom. Jeho rozprávač je človek s istou dávkou schizofrénie, paranoje a iných duševných porúch, a to autorovi umožňuje veľmi otvorene rozprávať aj o najchúlostivejších etických a mravných pravdách. Vykreslenie duševných stavov je precízne, dušu rozprávača zraňujú aj malichernosti, lebo je úžasne precitlivená. „Je to návod na mimoriadne dôležitý spôsob uvažovania o najhlbších duchovných otázkach života a smrti, o raji, o pekle, o vzťahu dobra a zla, o strašných podmienkach ľudskej existencie na zemi, o všetkom.“ Autor sa pokúša riešiť ťažké filozofické problémy, jeho jednotlivec sa chveje pod tlakom rôznych síl, no absolútne verí sile lásky a dobra.
Iba niekoľko miest v celej knihe má trocha humoru, inak je to text vážny, až deprimujúci. Hĺbkový čitateľ, ak sa spolu s autorom zamyslí nad nastolenými problémami, vzdiali sa od reality a ponorí sa do vlastných myšlienok a reflexií, sa môže, zhyperbolizovane povedané, z toho zblázniť.
„A ilúzia sa pravdou stáva.“ Autor pomocou metafory načrtol vývin jednotlivých spoločenstiev a celého ľudstva. Od pohanstva po nové náboženstvá sa skoro nič nezmenilo, len jednotlivci sú možno prefíkanejší. Hlatkého rozprávači poctivo, pravdivo, úprimne i kruto odhaľujú ľudskú dušu, až sa človek chvíľami zahanbí, lebo „kráľ je nahý“.
Zaklínač čaruje, bráni postavenie. „My“ – to je podpis pod anonymnými listami, na základe ktorých sa odvíjajú reflexie a asociácie rozprávača, nimi sa cíti ohrozený, lebo mystické My je nositeľom vyhrážania sa, strachu, zla. Pochybnosti a zloba prichádzajú spoza dverí bytu, z chodby, teda zvonku. Jednotlivec je drobnou súčasťou monštruózneho celku, ťažkosti naň doliehajú s takou intenzitou a hĺbkou, že sa často stáva hračkou v rukách predpisového sveta,  cíti sa osamelý i v spoločenstve ľudí.
Hlatkému sa podarilo vytvoriť filozofický traktát o fenoméne zla, manipulácii, o hlúposti a o klamaní, podvádzaní, neschopnosti vidieť a cítiť, vnímať reálne, o nepravej viere, rúhaní sa, o nenávisti, strachu, pretvárke, ponížení a na druhej strane o láske a ľudskosti, ktorá bojuje s mocou a zlom. V tomto boji je podľa autora dôležitá zodpovednosť a viera, len človek zbavený zábran môže odkryť podstatu psychiky ľudstva. V súvislosti so všetkými filozofickými otázkami, v ktorých sa prejavila autorova erudovanosť v najrôznejších sférach poznania, treba konštatovať, že v Hlatkého textoch práve téma prevažuje nad látkovou skutočnosťou. V jeho poviedkach nájdeme rôznorodé spôsoby stvárňovania skutočnosti, pozitíva a negatíva štýlu a štylizácie i pripriamu kritiku konzumného sveta – toto je však zatienené hĺbkovou analýzou duše ľudstva i autorom ustavične nastoľovanými neriešenými a neriešiteľnými problémami.
Na prózy Edmunda Hlatkého sa treba poriadne vyzbrojiť.