Detektív Földvári o detektívkach

Predpokladám, že tieto informácie by Kornelovi Földvárimu stačili, aby do dvadsiatich sekúnd odhalil nielen vraha úbohej Francúzky, ale i to, kto a prečo ju strčil do vane. Pretože ten, ktorý píše dobré detektívky, by mal sám byť dobrým detektívom. Ale ten, ktorý píše o tých, ktorí píšu detektívky a ešte aj o tom, ako ich píšu, ten už musí byť detektívom par excellence.

Wilkie Collins (ktorého Földvári tiež spomína), spolupracovník Charlesa Dickensa, svojho veľkého kamaráta vraj obdivoval. Nuž možno áno: Dickens, “Nenapodobiteľný”, v 60. rokoch 19. storočia považovaný za najvýznamnejšieho žijúceho spisovateľa sveta, bol naozaj literárnou hviezdou. Ale Collinsove honoráre boli nakoniec vyššie. Alebo povedzme Sherlock Holmes: Na Baker Street sa dodnes hromadia listy adresované pátračovi.

Jednoducho povedané, ľudia majú dobré detektívky radi. Brilantnosť čistého myslenia, dedukcia a indukcia, intelektuálna hra a maximum sústredenia poskytujúce maximum potešenia z možných svetov, v ktorých sa odohral zločin. Krása neochvejnej logickej štruktúry, nádherná konštrukcia, čo sa skladá z mnohých prvkov, ktoré majú podporovať harmóniu celku. Pocit, keď sa vám podarí na základe prečítaných informácií už pred koncom vytušiť, kto je vrah…

Kornel Földvári začína knihu O detektívke kapitolou s názvom Vražda ako žáner. Teoreticky orientovaný čitateľ teda automaticky očakáva teoretický úvod k téme. Ale čo to? Zistí, že autor pribral pri čítaní Maigreta. Zmrazí ho pri portréte Porfirija Petroviča možno ešte viac, ako keď kedysi Zločin a trest čítal. Znepokojí ho, prečo začal komisár Martin Beck v posledných knihách preslávenej švédskej dvojice Sjowallová-Wahloo celkom vážne uvažovať, či páchateľa vôbec zatkne. Takže sa ocitáme v zdanlivo subjektívnom “čitateľskom denníku” (s. 189).

Lenže Földvári je priveľmi múdry na to, aby predvádzal iba nejaké pocity. A zároveň akoby sa za “čistú” teóriu hanbil. Teoreticky platné a overené úvahy preto podáva veľmi osobne a vzniká žáner na Slovensku neveľmi využívaný (pretože jeden z najťažších): umelecká esej.

Táto esejistická forma sa ukázala veľmi príťažlivou. Všetky fakty sú presné, dajú sa overiť, práca s nimi je korektná a ich spájanie inšpiratívne. Fakty sa dostávajú do rôznych súvislostí a autor z nich vyvodzuje zaujímavé dedukcie, čo je príznačné pre komparatívnu štúdiu. Zároveň sú však podané tak intenzívne osobne, až má čitateľ pocit, akoby sa s autorom rozprával.
Text sa nijako nepotkýna, neretarduje, nemotá sa dokola. Miestami sa dostáva na úroveň dobrej poézie. Dobrá báseň či dobré prirovnanie by mali byť také, aby naše každodenné, všeobecné a vágne filozofovanie zostručnili, redukovali na prenosnú, užitočnú a pohotovo použiteľnú esenciu. A to už považujem za umenie.

“Možno ustavične sa opakujúce motívy desu, násilnej smrti a zločinnej vášne… len vyvažujú vlastný bolestný život. Sú akýmsi trpkým protijedom na tackanie sa medzi zraňujúcimi údermi a trápnosťami všedného dňa, naplneného biedou, dlhmi a alkoholom. No najmä zneuznaním a nepochopením…” (s. 66). Toto nebolo o vás, vážený čitateľ, ale o spisovateľovi menom Edgar Allan Poe.

Földvári vie používať fakty a interpretovať ich na takej úrovni, že sa do jeho textu o detektívke začítate ako do detektívky. A stane sa vám to nielen vtedy, keď všetky fakty v knihe O detektívke poznáte a väčšinu tu spomenutých kníh ste čítali. To si vlastne len overujete vlastné názory. Ale stane sa vám to i vtedy, keď fakty nepoznáte a knihy tu spomenuté ste ešte nečítali. Pretože učebnica tohto typu vás svojimi schopnosťami zaujať pravdepodobne ohúri. Podmienkou, samozrejme, je, že v jednom i druhom prípade musíte mať radi detektívky…

Kniha sa skladá zo štrnástich portrétov zahraničných autorov a z piatich portrétov slovenských, pričom tieto portréty sú napísané v širších súvislostiach. Pozadím je analýza ich štýlu a doby, miestami ironická a zároveň literárnokritická. Cez niekoľko významných či menej významných spisovateľov sa dozvieme hodne o vývoji a peripetiách žánru, o hlavných štýlových prúdoch a “školách”, o nie nepodstatnom rozdiele medzi detektívkou a kriminálkou (čo si rôzni amatéri pletú podobne ako pištoľ s revolverom).

Ako bonus je tu niekoľko kapitol, ktoré sa zaoberajú špecifickými žánrovými javmi, jeho hranicami s literatúrou faktu, samostatná časť sa zaoberá “archeológiou” slovenskej detektívky (toto je zvlášť pikantné čítanie).

Logickou otázkou je, či to stačí na naozaj vyčerpávajúcu prácu o pomerne rozsiahlom literárnom žánri. Samozrejme že nie. Ale ťažko sa knihe vyčítajú chýbajúce mená ďalších teoretikov či spisovateľov, keď Földvári bravúrne vyráža Colt z ruky potenciálneho kritika v poslednej kapitole s názvom Ad acta, kde sa mimoriadne zábavne ospravedlňuje a uvádza, čo všetko sa do knihy “nezmestilo”.

Kornel Földvári o sebe píše, že autor je tvor lenivý (s. 189). To je však spochybniteľné tvrdenie. Kniha má skoro dvesto strán a i keď niektoré časti vznikli už dávnejšie, evidentne sú aktualizované a prepracované. Štýlovo kompaktné dielo svedčí o tom, že v prípade autora spomienky nie sú klebety mozgu, ale môžu byť presným a zaujímavým zdrojom vedomia nových súvislostí.
Pri všetkých Földváriho vedomostiach o detektívke by mal byť jeho vkus v tejto oblasti už taký dokonalý, že mal dávno dospieť k negácii a nemalo by sa mu páčiť nič. Ale ani to nie je pravda. Ku všetkým “svojim” autorom pristupuje láskavo a ak je občas ironický, ako som spomenul, zostáva vždy korektný. “Rady” Dominikovi Dánovi sú také úprimné a presné, až má čitateľ pocit ľútosti, že jeho knihy Földvári “nedramaturgoval”. A kapitola o Kataríne Lazarovej je zase taká pôsobivá, že je až škoda, aká je krátka…

Navyše je to pekná kniha. Nemyslím tým len formát a dramatickú ilustráciu na obálke, množstvo čiernohumorných kreslených vtipov rozosiatych v texte. Ale aj tri neznáme príbehy Sherlocka Holmesa na vnútornej strane prebalu. A plno výborných Chandlerových citátov.

A čo zvlášť teší: záverečný menný register! Zvyk, ktorý sa akosi vytráca.

Martin Ciel
Pravda 30. apríla 2010