Hoci tam chodia najmä spávať – každý sám i pospolu, pričom sa obe možnosti nevylučujú. Na začiatku môžeme iba tušiť, čo je nám na konci jasné: čas preplynie týmto príbehom, aby z detí urobil dospelých a z dospelých starých, čiže opäť deti. Tie postavy majú väčšinou falošné, exkluzívne znejúce mená. Dve najdôležitejšie sa volajú Elza a Ian. Keby sme chceli byť zlomyseľní, povedali by sme, že už z diaľky signalizujú, že ide o slovenskú prózu, pretože slovenskú prózu spoznáte najmä podľa cudzoznejúcich mien.

Elza je protagonistka príbehu (svojho) i príbehov (cudzích, ktoré si právom rozprávačky privlastňuje). Vyhradila si právo komentovať dianie okolo kategorickými súdmi: „V petržalských bytoch hrajú a rozprávajú všetky steny.“ Alebo: „Holé lebky sú znamienkom nekrofílie.“ Či: „Mesto, ktorým preteká rieka, stačí otráviť na dvakrát.“ A ešte: „Noviny sú padací most.“ A ďalej: „Slováci sú moderný národ, stále ich to ženie do ulíc a podnikov.“ Niekedy sa stretnú dva takéto kategorické súdy a obe tvrdia, že práve on neklame. Jeden tvrdí, že „Jediné, čo sa na tejto planéte skutočne pohybuje, sú kvapky potu.“ A ďalší mu odporuje: „Jediné, čo sa na tejto planéte pohybuje, sú titulky.“ Takže pri nich nejde o overiteľnosť a pravdu, ale o krásu vety. Lebo je to pekné, aj keď to nie je pravda. Pretože pravda dnes nikoho nezaujíma. Je to banalita, ktorá na nás dolieha ako otravná ťarcha. Nie je v nej nič exkluzívne ani exotické. To vedia všetci, ktorí ako komparz zaľudnili tento príbeh: dievčina odkojená na pornofilmoch, petržalskí muezíni, lievance, zlatoústa Rebeka, obludy, deti, ktoré svojich sploditeľov nazývajú kokotirodičia, CarlSolomon, Figu-Li, čínska spisovateľka (bez gaštanových koní). Sú to ozvučené bytosti, ktoré pre seba, ale tak, aby ich bolo počuť aj do okolia, hovoria, formulujú, hodnotia, glosujú, pretvárajú staré slová a vytvárajú nové: žúr je bývalý flám, ktorý sa zmenil na žúrku…

Postavy sú ako Alica v Zázračne a Zazrkadlí, zakaždým im vyjde z úst niečo iné, ako chcú povedať. Elza chce vysloviť Kurnik a povie Kurvy, namiesto Hotovo povie Hovädo, starena, jedna z oblúd, ktorá na chodník chce napísať Prežitie, napíše Prešitie, mama chce pochváliť svojho syna, že je Svižný a povie Švihlý. Deformovaná reč je odrazom pokriveného sveta, ktorý spätne deformuje.

Ale nielen slová sú iné. Aj „Smiech je len iným druhom Háááá.“ A miesta: Café Vienna je Cafe Hyena. Rockland je psychiatria. Petržalka je Atlantída a myseľ má svoje štvrte, svoju Petržalku. Všetko je iné, ako je alebo sa zdá. Ľudia z toho príbehu neustále unikajú a utekajú, premiestňujú sa ako oná dcéra, ktorá v Londýn či „tu“ robí to isté: fetuje. Utekajú, unikajú... Nemotivovane, bezdôvodne, ako postavy z filmov. „Utekajú a kričia, ale vy im nedržíte palce. Ani vrahom, ani obetiam, ani policajtom. Je vám to fuk. Len nech sa to už konečne nejako skončí.“ Lebo je to film. Lebo je to reklama. Lebo sú to správy v televízii.

Rozprávačka Elza je na hrane, na hranici. Medzi sebou a sebou. Nechce žiť zúfalý život, ktorý sa volá pochodovanie. Ešte aj vysedávanie v nóbl reštauráciách je pochodovanie. Ešte aj milovanie („Ako Židia schovaní v nejakej pivnici.“) je pochodovanie. Elza plače: „Ja nechcem pochodovať. Nechcem už ďalej pochodovať. Celý život len pochodujem!... Peši alebo v taxíku. Človek aj tak furt len pochoduje.“ Elza odmieta pochodovať. Jej telo potrebuje iný pohyb: chôdzu, túlanie, odprevádzanie. Alebo, ešte ostrejšie a zúfalejšie: „Miesto po chodníku by radšej chodila po stredovej čiare medzi vozmi.“ Elza sa pustila po tej čiare, míňajú ju spomienky i predtuchy, dni a sny. Pri takom premiestňovaní dešifrujete sprisahanie vášho mesta. Chodci v meste sú platení, lebo robia živú, pohybujúcu sa atrapu veľkomestského ruchu. Čierni muži s belostnými porcelánovými tvárami majú v rukách bejzbalové palice. Mesto žije svoje sci-fi. Postavy na uliciach kopírujú scény z filmov. Virtuálna vizualita sa prelieva do reality. Reality?

Elza chce byť skutočná a robí to tým najkomplikovanejším, najproblematickejším, najzraniteľnejším spôsobom: vymýšľa si, vymýšľa sa. Robí písanie. „Človek môže rozprávať svoj život znovu a všetko stojí za pozornosť.“ Nestačí jej esemeska: Kde si? Ona musí písať dlho a pomaly. Píše, „akoby utekala z kopca.“ Dlho a zamotane. Píše niečo, čomu sa voľakedy hovorilo román: „málo sa v ňom hovorí a veľa smúti.“ Elza žije vo svete, v ktorom je hanbou smútiť, preto svoj pátos skrýva za iróniu a nehu za vulgaritu.

Postupuje podľa plánu odprevádzania. Najdlhšia trasa: kino – dom dievčaťa. Najdlhšia trasa: detstvo – detstvo. Šialenstvo – šialenstvo. Samota – samota.

Keď je rozprávačkou žena, môžete si byť istý, že sa v jej príbehu objaví muž. Ian je muž starnúci k svojmu chlapčenstvu. Stráca zrak, aby polovičnou optikou videl to, čo sa ľahko prehliadne: „ruka pokrčená v lakti… ústa ako kruh napäté v nádychu.“ Elzina tanečná nevera je potvrdením ich nerozdeliteľnosti. (Pozor, lovci príbehov pre filmy a seriály: pred našimi ľahostajnými zrakmi vyvstala dvojica Elza and Ian, taká vďačná na sfilmovanie!)  Budú sa tak dlho navzájom odprevádzať, kým sa cestou nevygumujú. Ian síce starne „sedemkrát rýchlejšie, ako je zvykom,“ ale Elzina ruka je už tiež schnúca. „Ako niť v bludisku.“ Mimochodom – o tú niť ide najviac. Niť je vždy dôležitejšia ako bludisko. Táto próza je vyšitá pomalou ihlou. Keď sa ihla ponorí s niťou detailu do plátna na strane 31, môžete si byť istí, že sa vynorí napríklad na strane 71.

Nijakú maličkosť nenechá rozprávačka nepovšimnutú. Preto jej fragmentárnosť nie je klipovitá, aj keď možno pikovitá: pik pik pik… Každej nitke urobí uzlík, aby sa nevyvliekla z osnovy rozprávania. Preto je to príbeh, ktorý drží. Preto je to rozprávanie, z ktorého sa stáva pred našimi očami (pomalými, lebo iné oči nedokážu túto textúru prečítať) literatúra.

Táto malá próza sa musí čítať dlho. Nepochybne ju bude čas čítať dlho. Budú túto prózu odmeňovať a nominovať a prekladať a filmovať, budú ju antologizovať a čítankovať a emblematizovať. Vyhlásia ju za jedno z najdôležitejších diel novej slovenskej prózy. Budú sa o nej šíriť fámy, esemesky a komentáre v blogoch ako o cool(tovej) knižke, už len kvôli hláškam, ktoré sa stanú majetkom všetkých: „Niekto dostane sračku, keď sa vyberie do Egypta. My sme ju dostali vždy, keď sme sa vrátili domov. Do Petržalky.“ „Pozerala do rozsvietených oblokof. Ulicof sa rozliehal mäkký zvuk jej vlastných krokof.“ „Ty sa nehádaš so mnou, hádaš sa s vínom.“

To nie je dôležité. Dôležité je, že sme po čase pristihli okamih, v ktorom sa z rozprávania stáva písanie, čiže literatúra. Nie je dokonca dôležité ani to, že literárne postavy majú také nedôveryhodné mená, keď všetko ostatné na nich a v nich je až útočne skutočné. Nie je dôležité, či mali svoje reálne predlohy, pretože skutoční v literatúre sú iba napísaní, čiže vymyslení. Dôležité je, že ich môžeme milovať. Smiešne, sentimentálne, ako za starých čias, keď sa ešte odprevádzalo pomaly a návratne. Ako za starých pred-postmoderných čias, keď bývala literatúra silou.