Niekoľko otázok pre Rudolfa Slobodu
Niekoľko otázok pre Rudolfa Slobodu
Nadpis nič neurčuje. To je len kvôli tomu, aby náhodou, keby som zomrel, mal ten text nejaký nadpis.
“Každé ráno sa musím dostávať do kondície. V lete je to troška lepšie v tom, že môžem mať otvorené pri fajčení okno, lenže v zime, keď vyfajčím v izbičke tri-štyri cigarety, musím vetrať a zasa je zima. Takto v lete mám otvorené okno a pekne v prievane si klepkám romány.”
***
V lete, ja neviem, či to viete, v lete vlastne najviac napíšem. V zime tu býva dosť zima, takých mínus sedem-osem a ja často zabudnem priložiť do pece, do kachlí, a keď ešte v noci nekúrim, tak sa vlastne musím zaoberať takýmito vecami celú zimu. Až v lete, keď sa o to nemusím starať, sa mi dobre píše. Okrem toho, ja som taký človek, ktorý má rád leto, lebo aj deň je dlhý. Ja som si to teraz nedávno uvedomil, že všetky knihy som začal písať v marci, pomaličky som sa rozbiehal, potom hlavné tempo som nasadil v júli, v auguste. A v septembri som už bol unavený. V septembri som prestal.
Ako zvyknete písať? Píšete celý deň alebo každý deň voľačo?
Najhoršie je, kým sa človek rozbehne, ja sa ráno dosť dlho prebúdzam. Spím do deviatej, ale potom sa musím rozoberať kávou, po káve aj zvyčajne zaspím zase, no potom sa rozbehnem a okolo siedmej večer som taký rozbehnutý, že by som mohol písať tak ešte tri-štyri hodiny, lenže žena už ide spať, a ja ju nechcem rušiť tým strojom, čím trieskam. Aj sám si tak šetrím zdravie, lebo údajne spánok od tej desiatej je najlepší, ale zvyčajne nezaspím aj tak. No potom sa síce upokojím, ale zase som ráno unavený. Každé ráno sa musím dostávať do kondície. V lete je to troška lepšie v tom, že môžem mať otvorené pri fajčení okno, lenže v zime, keď vyfajčím v izbičke tri-štyri cigarety, musím vetrať a zasa je zima. Takto v lete mám otvorené okno a pekne v prievane si klepkám romány. Nikdy neviem, aj keď si ten nadpis vymyslím dopredu, čo to bude. Ten nadpis nič neurčuje. To je len kvôli tomu, aby náhodou, keby som zomrel, mal ten text nejaký nadpis.
Niektorí ľudia sú mi sympatickí, mám ich rád, iných nie. Usilujem sa vyjsť aj s nesympatickými. Som rád, keď ma ľudia obdivujú, uznávajú, oceňujú, ale netvrdím, že by som bez ľudského ocenenia nevládal žiť. Nevynucujem si ho násilím, ani nejakými trikmi. Seba uznávam tiež, viem, že som niečo napísal, že to ľudia čítali a že som svojou literárnou činnosťou posmelil mnohých v živote. Mám aj veľa nepriateľov. Mnohých som dokázal pritiahnuť na svoju stranu, stali sa mojimi priateľmi.
Za svoju vlasť považujem svoju rodnú obec Devínsku Novú Ves, ale aj Bratislavu, Slovensko, Európu a celú Zemeguľu. Najradšej však mám tú najbližšiu vlasť, Novú Ves, do ktorej zahŕňam aj časť územia Rakúska, ktoré vidím z okna, je to Moravské pole, nížina za Moravou, dedinky Markhof a Marchegg, zámoček Schlosshof. Večer vidím pristávať a štartovať lietadlá pri Viedni; bolo by teda smiešne tento úsek horizontu odrezať a tvrdiť, že to už nie je moja vlasť. Ďalším posvätným územím je pre mňa Kobyla a Devín a, opakujem, rieka Morava a Dunaj.