***

Debutovať sa zvykne v podstatne mladšom veku ako vo vašom prípade. Katedra paupológie vyšla, keď ste mali 48 rokov. Nie je to na vstup do literatúry predsa len trocha neskoro?

Svojím spôsobom je, ale nie je to moja prvá knižka, hoci beletriu som predtým nepísal. Ako prozaik som si hneď na začiatok zvolil to najťažšie: napísať čosi humorné. Smiech je veľmi citlivá záležitosť, lebo niečo smiech vyvolá, iné nie. Trafiť sa je veľmi ťažké. Je však pravdou, že túto knihu som chcel vydať oveľa skôr. Už roku 1993 som ju sľúbil manželke ako svadobný dar. Nebol som však schopný napísať ju, pretože na veľa vecí, o ktorých v Katedre paupológie píšem, som bol ešte dosť nahnevaný. Tieto svoje pocity som nedokázal dať do uspokojivej literárnej podoby, lebo by v tom bolo viac hnevu ako literatúry. Až vtedy, keď sa človek od niektorých vecí oslobodí a odosobní, dá sa písať.

V Katedre paupológie je veľa odkazov na známe texty svetových autorov a filozofov, ktoré parodujete. Pre nezainteresovaného čitateľa to môže byť náročné na porozumenie. Pre koho ste knihu písali a aké boli čitateľské ohlasy?

Touto knižkou som sa snažil osloviť celé čitateľské spektrum, od najmladších čitateľov až po tých najstarších. Myslím, že sa mi to aj podarilo. Zaujímam sa o humor ako o fenomén. Nechcel som skĺznuť do roviny ľudového humoru, a preto aj narážky na rôznych filozofov boli koncipované tak, aby bol text čitateľný aj bez ich presného porozumenia. Je to moderný humor, ktorý neráta s čitateľovou neznalosťou a nevedomosťou. Ľudia dnes majú mnoho poznatkov a veľmi príjemne sa dokážu zabaviť aj na veciach, ktoré im nie sú absolútne jasné. Čitateľský ohlas bol dobrý a väčšina čitateľov v knihe postrehla veci, na ktoré som poukazoval. Jeden kolega mi poslal SMS, v ktorej napísal, že ešte teraz sa po prečítaní smeje, no nevie, či čítal niekedy niečo smutnejšie.

Hlavnými postavami vašej knihy sú učiteľky na vymyslenej katedre paupológie – vede o chudobných a chudobe, ktorých hlavnou náplňou práce je lenivosť, intrigy a ohováranie. Nie je trocha sexistické, že v takomto negatívnom svetle sú vo vašej knihe prezentované takmer výhradne ženy?

To je otázka, s ktorou sa často stretávam. Aj muži sú v tej knihe, len si ich čitatelia natoľko nepovšimli. Vzťah mužské – ženské nie je v tejto knihe vôbec vyhranený o čom svedčí skutočnosť, že hneď po jej vyjdení mi telefonovali kolegovia z iných fakúlt a do ženských postáv z knihy dosádzali konkrétnych učiteľov – mužov. Kniha by sa naozaj nemohla skladať výsostne zo žien. Išlo mi o úmyselnú a nadsadenú metaforu na prefeminizované školstvo a mizernú situáciu, ktorá v ňom panuje. Nie je to akt proti ženám, pretože tie vykonávajú skutočne záslužnú činnosť a na pleciach nesú veľké bremeno. Avšak vysoké percento žien pracujúcich v našom školstve svedčí o tom, že čosi v školskom systéme nie je zdravé. Keď je školstvo nedostatočne financované, odzrkadľuje sa to v jeho každodennej činnosti. Len čo sa učiteľ, muž či žena, dostane do takej nepriaznivej sociálnej situácie, že si napríklad nemôže dovoliť kúpiť knihu, musí sa to niekde prejaviť. Takže Katedra paupológie je nielen o finančnej chudobe, ale aj o chudobe ducha, ktorá s tým súvisí. Na druhej strane úroveň vzdelania našich študentov je veľmi dobrá, a to aj napriek tomu, že nie sú dobré podmienky, v ktorých sa vyučovanie uskutočňuje. Práve tie často nikto nevidí, lebo prednášky i semináre bežia. Vybavenie knižníc či technické prostriedky sú na biednej úrovni.

Vráťme sa od smutných aspektov tejto knihy k veselším. Nájdeme v Katedre paupológie aj sebairóniu?

Samozrejme. O sebairóniu v nej išlo veľmi často. Do jednej postavy som sa dokonca ukryl, no nechcem ju menovať (smiech).

Problematike humoru sa venujete aj z teoretického hľadiska. Považujete sa sám za vtipného a zábavného človeka?

Podľa okolností. Niekedy chce byť človek vtipný, no vo vnútri je taký smutný, že mu vtip nevyjde. A napokon namiesto vtipu hovorí jednoduché pravdy. A presne tak to bolo aj v knihe Katedra paupológie, v ktorej sa skrýva viac smútku a trpkosti ako humoru.

V čom je vo všetkých týchto súvislostiach dôležitý humor? Alebo nie je?

Humor čelí ľudskej zlobe. Ani ľudia, ktorí naozaj chcú byť zlí, nechcú byť smiešni. „Dobrí“, ktorí svoje „dobro“ všetkým brutálne vnucujú, smiech neznášajú rovnako. Ide im vždy o ten pomyselný odkaz na vážnosť, ktorá smiech udusí a pretne, ktorá sa snaží komickú stránku sveta zakryť čiernym závojom akejsi zodpovednosti. Ale smiech je fascinujúcim spôsobom presný a zasahuje práve v tom bode, v ktorom treba vrátiť svetu rovnováhu. Preto sa humor podobá tancu medzi hodnotami, na ktoré ukazuje s istotou šamana modernej a vlastne každej doby. Kedykoľvek a kdekoľvek zazvoní smiech, ukáže na hodnoty, ktoré sú už azda skryté alebo zabudnuté, ale stále platia. To, čo znie v hĺbke smiechu, je pravda.

Na čítačkách v kníhkupectvách ste sa prezentovali ukážkami z nových textov. Prezraďte nám niečo o vašej druhej prozaickej knihe.

Vo vydavateľstve L.C.A., v ktorom mi vyšila aj moja prvotina, sa chystám vydať novú knihu s názvom O učiteľoch a ľuďoch. Narážkou na známu knihu amerického spisovateľa Johna Steinbecka O myšiach a ľuďoch chcem poukázať na ekonomické a spoločenské postavenie učiteľov. Samozrejme tým nechcem naznačiť, že by učitelia boli myši. Koniec koncov, sám som jedným z nich. Viem, že druhá kniha býva vždy neistá, ale nemyslím si, že bude horšia ako tá prvá. Táto nová zbierka poviedok sa síce nesie v podobnom humornom duchu ako Katedra paupológie, ale je trocha odľahčenejšia a literárnejšia. Zostáva v rovine satiry, no čitateľský zážitok by mal byť väčší. Čitateľ v nej nájde rôzne témy, ktoré sa snažia zachytiť niektoré bizarné momenty našej spoločnosti. Postavami sú bežní ľudia, ktorí sa s týmito podivnými situáciami vyrovnávajú veľmi svojráznym spôsobom.

Venujete sa nielen literatúre, ale aj filozofii a jej prekladaniu, estetike, pôsobíte ako vysokoškolský pedagóg. Ktorá oblasť vám je najbližšia?

Myslím, že estetika, konkrétne jej dejiny, pretože som im venoval celý život. Pohybujem sa v oblasti myšlienok, ktoré mnohí ľudia považujú za prekonané a neaktuálne, ale dostávajú sa sami do rozpakov pri otázke, čo je na nich zastarané a prekonané. Mňa fascinuje nemecká klasická estetika, ktorá je dodnes silným inšpiračným zdrojom. Myslitelia, ako Schopenhauer a Nietzsche presunuli pozornosť z teórie na umenie samotné. Umenie vo svojich koncepciách rozpracúvali vo vzťahu k životu a nie k tradícii. Ich interpretácia umenia otvára dvere k tvorbe a interpretácii umenia nového a moderného.

V čom je inšpiratívna pre súčasnosť nemecká klasická estetika?

Nemecká klasická filozofia bola jedným z posledných pokusov pochopiť svet ako celok a vytvorila pre myslenie nespočetné množstvo cenných nástrojov. Vyrastala z tisícročnej tradície európskeho myslenia a v ňom predstavovala prevrat, ktorý stále upomína práve na túto súvislosť. Preto zostane vždy miestom návratu. Pohľad na tieto veľké koncepty filozofie sa mení, lebo sa menia otázky, na ktoré svojho času odpovedala a mení sa spôsob, akým sa tieto otázky kladú. Raster problémov, ktorý nemeckí filozofi priložili na svet sa dnes zdá redší a pretkaný trhlinami, ale väčšina moderných filozofov prenikla a preniká k svetu práve nimi, či už to priznáva alebo popiera. V estetike to nie je iné. Dokonca znalosť týchto konceptov je dnes predpokladom vzájomného porozumenia medzi často až príliš odlišnými koncepciami a predmetmi výskumu.

Prečo sú pre filozofiu potrebné nové informačné prostriedky?

Pretože všeobecne uľahčujú a umožňujú komunikáciu a prístup k informáciám. Napríklad k dielam, článkom a podobne. Ale vec má aj svoju skrytejšiu stránku, ktorá spočíva podľa môjho názoru v tom, že sa v súčasnosti úloha myslenia prehlbuje, aj keď to tak na prvý pohľad vôbec nevyzerá. Prvým predpokladom, ktorý tento vývoj podnecuje, je potreba tolerancie; a tolerancia sa môže uplatniť iba tam, kde existuje premýšľanie, teda, kde sa uvažuje a kde sa prostredníctvom uvažovania vypestuje aspoň elementárny rešpekt k názorom druhého. Azda paradoxne, ale predsa práve on je primárnym predpokladom úcty aj voči našim vlastným myšlienkam. S tým súvisí práve druhá stránka tohto tajomného a takmer nebadateľného pohybu – bez tohto postoja k druhým a bez úcty k sebe samému nie je možný adekvátny postoj k vlastnému životu. V oceáne života je vlastný život indivídua hodnotou, ktorú prestane prehliadať a zanedbávať iba vtedy, ak sa naučí myslieť. Naučili sme sa, že myslenie bolí, ale ak nemyslíme, potom bolí všetko ostatné.

Prejdime teda k vašej činnosti na poli estetiky. Naposledy vám vyšla publikácia Básnik a vec (2000).

Áno, je to kniha, ktorá bola vydaná v Rumunsku. Ide o súbor analýz konkrétnych básnických diel od Paľa Bohuša, Milana Rúfusa a iných básnikov, v ktorých som sa pokúšal hľadať ideovo-estetické paralely. Som veľmi rád, že kniha Básnik a vec na mnohých ľudí zapôsobila. Dokonca na jednej konferencii v Prahe z nej istý profesor citoval hneď po veľkom francúzskom mysliteľovi Michelovi Foucaultovi. Veľmi ma to potešilo, hoci sám neviem, či si také uznanie zaslúžim.

Okrem literatúry máte veľmi pozitívny vzťah aj k divadlu a filmu.

K divadlu ma priviedli moji priatelia, ktorý sa v divadelnej oblasti pohybujú. Spolupráca s nimi je krásna a úspešná, pretože nepracujem priamo s hercami, ale s kolegami z teatrológie a filmológie. Tieto stretnutia sú vzájomne nesmierne obohacujúce.

Všetci vieme, aká zlá situácia panuje v slovenskej kultúre. Ako vnímate tento stav vy?

Situácia v kultúre a umení je veľmi nešťastná. Žijeme v štáte, ktorý zanedbal vlastnú kinematografiu, a to je ťažký úder pre celý národ. Podobne je to aj s divadlami, ktorých budúcnosť považujem za ohrozenú, alebo prinajmenšom veľmi neistú. V súvislosti s literatúrou bude mať katastrofálny dôsledok zvýšenie dane vzťahujúce sa na všetky tlačoviny. Možná cenová nedostupnosť sa bude v rovnakej miere týkať kníh mladých, talentovaných autorov, ako aj autorov klasických. Ak sa kultúra udržuje, tak je to zásluha vôle a zúfalého úsilia samotných umelcov.

Prečo ste sa teda ako spisovateľ rozhodli vstúpiť do týchto neistých vôd?

Pravdou je, že literárna činnosť ma vždy priťahovala, no poviem úplne otvorene – nikdy som netušil, že je to také zložité. Obyčajná krátka humoristická poviedka si vyžaduje rovnako veľa práce ako vedecká štúdia, hoci to niekomu môže znieť paradoxne. Práve premyslenie jednotlivých súvislostí alebo prepracovanie charakterov postáv je neobyčajne zložitá a zároveň vzrušujúca a dobrodružná práca.

Prišlo leto, brány vysokej školy, kde učíte, sa na nejaký čas zatvorili. Ako strávite tohtoročné, predpokladám, že opäť horúce leto?

Bohužiaľ, ako každé leto budem sedieť pri svojom počítači a pozorovať, ako mi pot kvapká do klávesnice (smiech). Budem pokračovať v práci. V súčasnosti sa venujem prekladu nemeckého idealistického filozofa Schellinga a musím priznať, že je to ťažká práca.

Marek Kopča
Knižná revue, august 2003