T. Janovic: Nešetrím najmä svoju náturu

Tomáš Janovic (1937), aforista a epigramatik, básnik, textár, dramatik a prekladateľ. Z kníh: Život je biely holub (1959), Epigramatika (1962), Podpisy analfabetov (1965), Posledná večera (1969), Moje najmilšie hriechy (1991), Smutné anekdoty (1993), Najsmutnejšie anekdoty (1995), Ruka majstra (1996), Okrídlená klietka (s Pavlom Vilikovským, 1998), Dostal rozum (2001). Napísal tiež viaceré knihy pre deti.

„Keď sa intelektuálovi / postaví / ihneď skúma / aký má / filozofický rozmer,” dozvedáme sa z úplne čerstvej knihy TOMÁŠA JANOVICA Dostal rozum (L. C. A.). Hneď vedľa na nás číha tematicky nie príliš vzdialená sentencia: „Najlepšie si rozumie / milenka milenca / tvojej manželky / s milencom / tvojej milenky.” A je to. Aby sme však nevzbudzovali plané nádeje, knižka je aj (a najmä) o všeličom inom.

Váš priateľ spisovateľ Pavel Vilikovský na prebale argumentuje, že teraz, keď dostal rozum už aj Tomáš Janovic, by sme sa oň mali s vami podeliť. Radi tak činíme, ale predsa - prečo ste si zvolili práve tento názov?

„Z marketingových dôvodov. Nazdávam sa, že názov Tomáš Janovic Dostal rozum je dosť smiešny, aby prilákal záujemcov. Samozrejme, chcel som povedať aj niečo iné. Kvalitný mozog ešte nie je zárukou kvalitného ľudského výkonu. Eichmann bol mimoriadne schopný úradník. Stalin mal skvelú pamäť. Preto píšem: Vyhýbam sa ľuďom / ktorí majú rozum / výlučne v hlave / a nie v celom tele.”

Knihu uvádzate svojimi desatoro (ktorých je napokon iba deväť), kde každé predsavzatie vzápätí spochybníte či prinajmenšom korigujete. Je táto poistka ďalším rozmerom slovenskej nátury, ktorú ani tentoraz nešetríte?

„Nešetrím predovšetkým svoju náturu: stačí nám, čo by nám nemalo stačiť, a nestačí nám, čo by nám stačiť malo. A pretože aj ja som jeden z nás, nadnes stačilo. A po tomto zdôvodnení som si už nemusel lámať hlavu nad desiatym prikázaním. My - aj ja ako jeden z nás - sme majstri vo vysvetľovaní, prečo sme niečo nedotiahli do konca.”

Aké vlastnosti Slovákov vám idú na nervy?

„Nie sme ochotní za nič - a za nič na svete - prebrať zodpovednosť. Kto môže za to, že naša zafajčená izba smrdí? Predsa cigareta! Americká, prípadne česká, maďarská, a keď nie je poruke iná, tak aj eskimácka.”

Nezostávate však len pri krutých pravdách („Keď dávajú / ber / keď nedávajú / zober”), ale snažíte sa nájsť aj korene našich neduhov.

„Niekedy korene vejú vo vzduchu: Ako robiť transparentnú politiku / s rukami / ktoré roky niesli / transparenty?”

Dá sa povedať, že v knihe Dostal rozum je objektom satiry skôr povaha a charakter ľudí, kým v zbierke Okrídlená klietka či kedysi Posledná večera ste sa zamerali viac na politické pomery a kritiku režimu?

„Nepovedal by som. Ani v predošlých knihách mi nešlo o konkrétnu kritiku režimu, ale o konkrétnu metaforu: Orol tatranský - nepokúša sa / vyletieť z klietky / lebo verí že klietke / narastú krídla. Myslím si, že naším nešťastím nie je klietka, ale táto nepochopiteľná viera.”

Kedy ste v sebe objavili humoristu?

„Nepovažujem sa za humoristu, na svojich veciach sa totiž nesmejem. Možno z ostychu. Ale ak je pravda, že humor je iba iný uhol pohľadu, potom sa nedá nič robiť. Som ním.”

Čo vás na humore fascinuje?

„Že je rubom smútku: pred časom som si znovu prečítal Švejka, ktorý hneď na prvej strane ‘byl stižen revmatismem a mazal si právě kolena opodeldokem‘. Keď som túto geniálnu knihu dočítal, poznamenal som si smutnú anekdotu: Humor je opodeldok / koleno bolí síce naďalej / ale menej škrípe. Ani tentoraz som sa nezasmial.”

Posuňme sa o pár desaťročí späť, do čias Divadla na korze, Mladej tvorby a jej Infarktu. Kde sa zrazu v Slovákoch nabralo toľko recesie?

„Prečo zrazu? Recesia má v našom národe trvalý pobyt, len sa s ňou nepatrí vychádzať na svetlo - súdružské alebo božie, podľa toho, aká je práve doba.”

Infarkt tvorilo trinásť ľudí, trinásť šéfredaktorov. Ako vznikla táto silná zostava, kde ste boli spolu s Lasicom, Satinským, Havettom, Mariánom Vanekom a ďalšími osobnosťami?

„Niekedy vie byť aj geografický stred Európy normálnou krajinou. A vtedy si k sebe sadajú vrany. Biele.”

V charakteristike šéfredaktorov v prvom čísle Infarktu sa o vás píše, že ste prisluhovačom Vatikánu v boji proti napredovaniu ochotníckeho divadla na Slovensku, ktorý má úzke styky s General Motors a všeličo iné. Isteže ste sa pri tom dobre bavili alebo predsa „na každom šprochu, pravdy je trochu”?

„V tomto kádrovom posudku - mimochodom, všetky napísal Vlado Bednár - nie je pravdy ani trochu. Technika nie je mojou šálkou čaju. Kornel Földvári, keď ho raz napojili na EKG a prístroj sa hneď pokazil, povedal: Zasa raz človek zvíťazil nad technikou.”

V tom istom čísle ste „v úzkom kruhu mladých dojičiek, z ktorých jedna bola v sukni a druhá v kvietkovanej blúzke, došli pri debate o Kierkegaardovi k záveru, že sloboda slova je vždy problém výlučne hygienicko-epidemiologický”. Pomohlo vám toto poznanie, keď o rok normalizácia zlikvidovala Mladú tvorbu a podobné nevyhovujúce aktivity?

„Aj tento citát je dôkazom, že na začiatku bolo Slovo. Už dávno som zistil, že keď niečo poviem alebo napíšem - prejudikujem. V normalizácii sme prišli o slobodu slova, ale moja manželka nastúpila do mestskej hygienicko-epidemiologickej stanice.”

Vráťme sa od Mladej tvorby k súčasnosti. V 60. rokoch ste v ankete o kovbojkách odpovedali, že rozhodne treba privítať každú literatúru, ktorá popisuje Západ ako divoký. Západnej literatúry máme dnes, chvalabohu, dosť, ale popri kvalitnej aj dosť divokej. A aj slovenskej.

„V časoch, ktoré nás zavalili budovateľským umením som, takto žartujúc, privítal návrat kovbojok. Okrajové žánre sú aj pre literárny život veľmi dôležité. Dodnes ma hnevá, že sme krajinou návratov. Keď sa niečo prirodzene vyvíja, hneď je po ruke sekera a - amen tma. Potom sa s veľkým časovým sklzom vraciame k surrealizmu, genetike, kovbojkám, kaviarňam, kybernetike, Galandovi. A dôsledok? Namiesto histórie kráča s nami hystéria. A že popri kvalitnej literatúre je dosť divokej? Veď aj popri kvalitných ľuďoch je habadej divokých!”

Ako vznikajú aforizmy, epigramy? Spontánne alebo ich vysedíte? Máte v dennom režime určený fixný čas na písanie?

„Kdeže, ja nemám žiadny režim, ani denný, ani nočný. Mňa nápad musí osvietiť a potom sa ho usilujem rýchlo zapísať. Lebo pamäť, tá je teraz mojím umeleckým problémom. Hoci na druhej strane - strata pamäti patrí do našej národnej výbavy. Ako vidno, naozaj som jedným z nás.”

Zhováral sa ALEXANDER BALOGH

SME, 18. 9. 2001