Nanešťastie, tento druh kníh (podobne ako mnohé iné veľké témy a žánre modernej literatúry)  u nás nemá najvhodnejšie podmienky na plnohodnotný rast, či už  „veľkosťou“ slovenského priestoru alebo tradíciou (ktorá v tomto prípade neexistuje). Napísať v slovenských súradniciach detektívku by bolo isto odvážne a riskantné gesto.

Detektívka totiž nutne vyžaduje vraždu. Nie hocijakú, ale vraždu obkolesenú tajomstvom, rafinovane logickú a hodnovernú, sprevádzanú  ťaživou atmosférou podozrení a podozrivých, často v rukách rodiny zviazanej nejasnou minulosťou či odľahlým aristokratickým sídlom (ktoré  by sme, priznajme si, v našich horách hľadali len ťažko). Okrem mŕtvoly nesmie chýbať ešte niekto, kto drží v rukách réžiu rozriešenia záhady,  detektív. Opäť, stačí sa pozrieť na Hercula Poirota či Phila Marlowa,  každý z nich má svoj nezameniteľný štýl, je neoddeliteľným príznakom svojho príbehu, dotvára ho osobitým prejavom a schopnosťou pozorovať,  uvažovať či konať s gracióznosťou majstra. Netreba dodať, že nad bravúrnou kompozíciou logickej, často so všetkým vtipom vykonštruovanej vražednej hádanky stojí sám autor, ktorý musí mať isté vlohy a predpoklady, aby sa nakoniec nestal sám obeťou svojho prípadu, pardón príbehu.

Pri tomto výpočte znakov je jasné, prečo je slovenské (skutočné aj literárne) prostredie „zádrhom“. Okrem chýbajúcich rafinovaných a premyslených vrážd cez tajomné kulisy až po slovenského Sherlocka Holmesa, nám chýba predovšetkým zžitosť s týmto moderným (hoci už pomaly aj staromódnym) žánrom, nehovoriac o absencii autorov dostatočne zrelých prekročiť tématizovanie vlastného ega a osobných traum (až na pár výnimiek). A tak, písať klasickú detektívku v anglickom kontexte a literatúre či gangsterskú v tom americkom je ľahké, napísať ju na Slovensku by ale mohlo byť krkolomným a bezútešným fiaskom… Nebyť  majstrovstva, s akým sa tejto úlohy zhostila Daniela Kapitáňová v detektívnom príbehu Nech to ostane v rodine!

Jej zručnosť sa skrýva v opatrnosti, s akou spriada a kombinuje základné prvky svetovej detektívky s naším prostredím. Nie je jej cudzia povaha tohto žánru, stavia príbeh tak, aby sa detektívnym bez všetkých pochybností stal. Nápomocné sú osvedčené postupy, počnúc kurióznym detektívom, podozrivou rodinou, cez stupňujúce sa napätie v uzavretom prostredí, kde každý môže byť potenciálnym vrahom a všetci majú dôvod zabiť, až ku brilantne rozohranej hre motívov a rafinovanému rozuzleniu.  Dodatočnú pozornosť autorka venuje zasadeniu zápletky do „vôd slovenských“ (prípadne spätne, presunu do iných vôd, aby sa neznehodnotila potencionálna kvalita príbehu), preto sa popri anglicky distingvovaných dialógoch či zdanlivo cudzej atmosfére (danej pre nás nezvyčajným detektívnym charakterom) objavujú ako kulisy aj slovenské  reálie.

V roli detektíva sa celkom presvedčivo udomácnil svojrázny, takmer groteskný Oto Župan, ktorý sa svojimi čudáckymi manierami a dávkou dôvtipu oproti svetovým konkurentom nemá za čo hanbiť. Vie ako odstrašiť  klientov, aj čím zamestnať svoju asistentku (úlohami o jazdectve,  Snemovni lordov či mongolskom písme). Áno, čítate správne, v tomto prípade je Watson v sukni, nie je to ale na škodu príbehu. Gerda Krajčírová, lebo tak sa volá, vyštudovaná latinčinárka, ktorú Župan vyhral v kartách, zároveň rozprávačka príbehu, len šikovne a dôveryhodne dotvára imidž detektíva aj samotnej detektívky. Jej mierne ironický  postoj voči vlastným patáliám je sympatický, rovnako aj znalosť  latinčiny, s ktorou dodáva príbehu osobitý punc.

Autorka si v svojej opatrnosti nenárokuje hneď na veľkú detektívku (stačí si uvedomiť náš kontext, veľká by bola určite neprirodzenou), iba takú maličkú (aspoň rozsahom, nie pointou). Občas sa táto striedmosť  síce prejavuje v zhustení informačnej hodnoty dialógov, ktorá sťažuje čitateľovi držať krok s rozprávaním, ale neuberá na poctivosti a plynulosti rozprávania. Zvláštne pôsobí aj vyšetrovanie predstihujúce samotnú vraždu, ktorá prichádza až v trinástej kapitole (zo sedemnástich). Zato o napínavú atmosféru nie je núdza od prvej chvíle.  Ústredným objektom je rodina, spätá s viacerými neobjasnenými úmrtiami, a tým zaujímavá pre vznikajúcu reality show. A nielen pre ňu, ale aj pre detektíva Župana a jeho asistentku, ktorých si súkromná televízna spoločnosť na „preverenie“ adeptov najala. Dochádza k nemu, rovnako ako aj k vražde (a nie jednej) na opustenom ostrove, kde sa má budúca reality show nakrúcať.

Pôžitok z rozuzlenia naoko nerozlúštiteľného klbka vzťahov (alebo možných vrahov) treba čitateľovi nechať. Hádam len základné údaje, čím bude umožnené čítať tento text aj odzadu, detektívka Nech to ostane v rodine! vychádzala na pokračovanie v denníku Pravda, nie je teda neznámym textom. Novinový charakter sa odrazil na prístupnosti,  kompozičnej prísnosti a zrejme aj na stručnosti. Súborné vydanie napínavý príbeh neznehodnotilo, skôr naopak. Autorka sa už zaskvela povestnou Knihou o cintoríne, teraz nás opätovne presviedča, že jej nie je cudzie meniť štýl, ani žáner písania. Ak sa kedysi povedalo Samko Tále, teraz možno nebude od veci povedať Agatha Christie. Z riskantného počinu sa tak stalo veľmi sympatické gesto, ktoré si zaslúži pozornosť.

Hana Tichá
Domino fórum 1/2006