Jeho piatu knihu tvorí jedenásť pôvodných poviedkových textov a päť  koláží, ktoré poskladal z rôznych textov (od Biblie po Burroughsa),  pričom spojivkom je motív tekutiny. Tieto koláže sú akousi cifričkou,  nepotrebnou ozdôbkou, ktorá pôsobí chvíľami ako surrealistický manifest a inokedy ako plácanie dve na tri. Zaujímavejšie a podnetnejšie sú  samotné Ballove texty. Objavujú sa v nich motívy, ktoré posúvajú Ballovo písanie o krôčik ďalej, vytrhávajú ho z nekonečného sebazrkadlenia v priestoroch kaviarní, tajomných mestských kútov, prázdnych izieb. Do jeho textovej hry vstúpili motívy, ktoré bývalú temnotu priežiarujú  iróniou, humorom, nadhľadom. Aj keď ballovsky intelektuálnym a podobným skôr úškľabku klauna pár centimetrov pred sebazničením, než bezduchej zábavy. Nákup extravagantných topánok sa mení na mučivú anabázu,  počítačový vírus matrixovsky deštruuje obecný hodokvas, mystický Alef zmení introverta z pivnice na bossa, ktorý ovládne celý panelák. Hlavnou postavou Ballových próz je nešťastník, tak ako Unglik z poslednej poviedky (nemecké unglück znamená nešťastie), ktorého hlodá túžba po pomste kvôli nevere.

Ballove texty sú v prvom rade konštrukciami, hrami s významom a nosnosťou slova. Azda najviac pripomínajú Samuela Becketta a jeho romány. Samotné príbehy sú len kostrami, na ktoré sa mäso slov viaže.  Takéto texty sa nečítajú ľahko, zato vedia priniesť občas aj hlboký  čitateľský zážitok.

Martin Kasarda
Formát, 29.9.2003