Od autorského debutu Leptokaria (1996, 2000) cez novielku Outsideria (1997) a Graviditu (2000) sa prepísal až k širšie čitateľsky atraktívnemu poviedkovému súboru Tichý kút.  Hoci na ceste od transparentného rozprávačského exhibicionizmu dorazil k stíšenému hlasu imanentnej narácie, celkom sa však neodstrihol od, pre autora typickej, problematizácie bezproblémového.
Texty poviedok v Tichom kúte majú  charakter a znaky próz typu a clef – reálne predobrazy literárnych protagonistov sú zo života priamo transponované do literárneho diela,  pričom sa ponecháva ich situovanie v už existujúcom prostredí. Evidentná  je i prítomnosť prvkov existencializmu, ako aj spôsob akéhosi estétsky hororového vytvárania napätia, bližšie neurčeného, nadčasového a všeobjímajúceho strachu, ktorý zahlcuje vedomie hrdinu poviedok. Iróniou zostáva, že tento strach sa miestami revalvuje na všeobecnú kvalitu ľudského života: „Bojujem so strachom?  Bránim sa mu? Nie vložený čímsi krutým a mocným do tejto situácie,  nechávam strach pôsobiť. Odísť? Kam? Zo strachu do iného strachu? Forma vystrieda formu a obsah zostane rovnaký“ (s. 38).
Balla testuje skúsenostný komplex svojich protagonistov, čo v zrkadle reality znamená konkrétnu predstavu o ľudskej individualite, v krízových podmienkach a v nevšednom položení, v akýchsi zlých snoch bezprostredne žitej skutočnosti, aby ich potom spätne konfrontoval s pôvodnými ambíciami, ilúziou a sebaklamom.
Autor ukazuje, že na vrchole intelektuálnej blazeovanosti sa nachádza poznanie vlastnej neskúsenosti a naivita (postava Masturbátora v Gottesgnade), na dne bezradnosti a neistoty naopak vyvstáva úplne nový svet, úplne nová pravda a pochopenie (Neznáma hudba).  Činí tak azda preto, aby napokon odkryl pochybnosť balansujúcu za hranicou pravidelnosti, neochvejnej viery a exaktného rozumu: „Existencia naďalej súvisí s dýchaním. Ktovie, čie telo je pod mojím telom. Ktovie, kto je nado mnou, vedľa mňa…“ (s. 78).
Prostredníctvom personalizovaného rozprávača, realizovaného buď v prvej alebo v tretej osobe, bez odstupu a s takmer komplexnosťou poznania protagonistu, vnímame jeho tieseň a strach hmatateľnejšie. Autor sa tak pokúša o spoločensko-antropologický experiment, ktorého zámerom je vytvoriť situáciu (alebo obrazne povedané: zahnať protagonistu do kúta),  kde je konanie postavy a priori nepredvídateľné, ale už z nej je možnosť dozvedieť sa o človeku, resp. o pomeroch nepomerne viac ako z dlhodobého pozorovania a psychologických sond.
Nepochybne, aj keď sa v poviedkovom súbore Tichý kút vyskytli tiež slabšie miesta a texty, má táto „dezilúzia“ vcelku vysokú  úroveň. Ten najstrašnejší kút v šírom svete je kdesi v duši utrpením myslenia a preciťovania sužovaného jedinca.

Jaroslav Vlnka