Naša pani Agatha z Komárna

Daniela Kapitáňová-Nech to zostane v rodine

Naša pani Agatha z Komárna

Kornel Földvári

O Daniele Kapitáňovej sa naozaj nedá povedať, že chodí po vyšliapaných cestičkách. Oveľa väčšmi než konvenčné „vznešené“ žánre ju vzrušuje povedzme detektívka. Nie moderné krimithrillery, kde viac ako o riešenie ide o brutalitu a sex, ale tie „staromódnejšie“, kde sa ešte ráta s logikou a vtipom. 

V roku 2003 s šarmom a vynachádzavosťou uverejňovala v denníku Pravda cyklus detektívnych paródií Vražda v Slopnej.  V typickej slovenskej dedine zhromaždila výkvet svetových detektívov, z ktorých každý rieši prípad vraždy po svojom (a pravdaže vždy s iným rozuzlením a páchateľom). Ukázala, že vie nielen obratne vybudovať  príbeh so záhadou, ale aj dôverne pozná poetiku jednotlivých klasikov detektívky. O rok neskôr opäť v denníku Pravda uverejňovala svoj nový  román na pokračovanie Nech to zostane v rodine!, ktorý upravila pre knižné vydanie.

Naša pani Agatha z Komárna

Daniela Kapitánova, autorka doma aj vo svete ceneného debutu Samko Tále: Kniha o cintoríne (od roku 2000 štyri vydania, niekoľko zahraničných prekladov) sa k svojmu očareniu detektívkou pred dvoma rokmi v Pravde priznala na pokračovanie uverejnenou paródiou Záhadná vražda v Slopnej.  V každej kapitole prípad vraždy svojsky rieši iný slávny detektív - ako dôkaz, že dôverne ovláda štýl a techniku jednotlivých autorov a tyká si so súčasnými klasikmi svetovej detektívky.

Jej doménou je však naoko menej „moderný“ typ detektívneho príbehu:  ak sa nevyhýba ani drsnejším momentom, ťažisko tvorí vzrušujúca hra logiky. Najstrhujúcejšie naháňačky za motívom či dôkazom sa odohrávajú v detektívovej hlave, prípadne v dialógu s partnerom. Pri tomto spôsobe pátrania je jasné, že „stopár“ nemôže byť len jedno z koliesok policajnej mašinérie, ale výrazná, úradnými predpismi nespútaná  osobnosť. Inými slovami súkromný detektív, aj keď nie hneď excentrik ako Hercule Poirot.

Román Nech to zostane v rodine! sa odvíja plynulo a s vtipom, iskrí bystrými a mierne zlomyseľnými postrehmi o ľuďoch a ich svete, ale aj o vnútorných rozporoch, o malichernosti a temných zákutiach, ktoré v sebe starostlivo ukrývajú.  Pohotové komentáre charakterizujú rovnako zúčastnených aj rozprávačku Gerdu Krajčírovú, mladú ženu s inteligentným nadhľadom a vzácnou schopnosťou sebairónie.

Vo výrazne civilnom rozprávaní by krkolomne vyšpekulovaná vražda pôsobila ako falošný tón, ktorý nevyhnutne znižuje dôveryhodnosť i pôžitok z vzrušujúceho príbehu. Autorka, naopak, rezko sa odvíjajúci dej buduje s prehľadom a výnimočnou schopnosťou pozorne vnímať detaily. Cez zákruty vzťahov živo vykreslených postáv čitateľa nebadane privádza až k vražednej zápletke; takmer každý zo zúčastnených má dôveryhodný motív.  Je na detektívovi a zároveň na čitateľovi, ktorý by mu mal byť pri pátraní partnerom, aby z celej spleti vylovil ten rozhodujúci.

Daniela Kapitánova hneď vo svojej prvej detektívke skladá majstrovskú  skúšku. Ako pôsobivejšie predviesť zločin a pátranie, než celú  spoločnosť izolovať v uzavretom a neprístupnom priestore, v ktorom všetci majú motív aj rovnakú príležitosť na vraždu? V tomto ohraničenom okruhu sa v nijakom prípade nemôže vyskytnúť ďalšia postava (povedzme nejaký sluha, po celý čas skrytý pod posteľou), na ktorého by slabší  autor v prípade núdze hodil vinu.

Ostrov bez spojenia s okolitým svetom, zaľudnený podráždenými a zväčša vzájomne sa nenávidiacimi ľuďmi, mal byť dejiskom banálnej „reality show“ súkromnej televízie. Ibaže scenár sa vymkol réžii z rúk a vyústil do smrtiaceho výbuchu. Celý román k nemu od začiatku smeruje.  Dávno pred hrou na Robinsonov napätie postupne vzrastá, atmosféra vzájomných vzťahov hustne, vynárajú sa náznaky podozrenia či tajomstvo z minulosti jednotlivých postáv. Bez jediného zakolísania sa odvíja výborne gradovaný príbeh. Možno úvodná vražda sa mohla predsa len odohrať o čosi skôr. Takto až na konci druhej tretiny románu síce neovplyvňuje logický sled dedukcií detektíva Župana, bolo by však voči nemu spravodlivejšie, keby na ich rozvinutie dostal väčší priestor. (Má  to, mimochodom, celkom prozaický dôvod: román vychádzal pôvodne na pokračovanie v Pravde a do novín sa nedá dostať ani riadok navyše.)

Na druhej strane práve táto asymetria pôsobí ako prirodzená expozícia detektívneho cyklu (bolo by predsa hriechom zrieknuť sa sympaticky živej hrdinky a jej ufrflaného šéfa) - teda ako prísľub ďalšieho plnokrvného čítania. A to je vlastne celkom príjemný vinš pod stromček.

Kornel Földvári
Pravda, 17. 12. 2005

KK Bagala, PO BOX 99, 810 00 Bratislava 1