***

Ako krásne hrajú
hovorí hluchý
Najmä ten huslista
prikývne jeho slepý priateľ
má takú ušľachtilú tvár
(zo zbierky Krutohory)

Podľa vašich vlastných slov “išli ste spať ako začínajúci prozaik a prebudili ste sa ako spisovateľ strednej generácie”. Dnes máte štyridsaťosem rokov. V akom bode vývinu sa nachádza súčasný Dušan Mitana – napoludní, popoludní?

Nachádzam sa v bode – na svitaní, po prebudení a znovuzrodení. Som ustavične začínajúci spisovateľ.

Vyše dvadsať rokov ste spisovateľom na voľnej nohe. Ako jeden z mála autorov ste potvrdili, že literatúrou sa dalo ako-tak uživiť. Vo vašom prípade: dalo sa ňou naozaj uživiť, dalo sa o nej hovoriť ako o skutočne slobodnom povolaní?

Ako vidíte, ešte žijem, teda – dalo sa uživiť aj “písaním”, samozrejme na hranici životného minima; najmä preto, že som občas robil adaptácie klasikov. Keď sa však spätne obzriem za tými rokmi, musím konštatovať, že ja aj moja rodina sme žili a žijeme vďaka milosti božej. Inak si to neviem vysvetliť. Vybral som si však tento spôsob života dobrovoľne, keď som zistil, že v normálnom občianskom zamestnaní nemám žiadnu šancu uspieť, lebo som údajne konfliktný typ. Z tohto hľadiska sa dá povedať, že moje povolanie je “slobodné”.

Literatúra ako zdroj príjmov je mierne ironickou predstavou. Svojho času ste napĺňali akoby model hladného umelca z devätnásteho storočia. Zmenila sa vaša finančná situácia, začala tvorba “sypať”, máte už dom, auto, jachtu…?

Keby som nemal čo do úst, asi by som nič nestvoril, musím sa vám priznať – čím som starší, tým som pokornejší pred tajomstvom bytia a stále naliehavejšie si uvedomujem, že tzv. spisovateľ je vlastne iba pisárom, zapisovateľom či prepisovačom textov, ktoré už existujú v neviditeľnej oblasti – autorom je Boh, ktorý nám diktuje prostredníctvom Ducha svätého. My mu môžeme byť vďační za to, že nám dal dar talentu a poctil nás dôstojnosťou svojich spolupracovníkov. Model umelca devätnásteho storočia, o ktorom hovoríte (“hladný ako spisovateľ”), sa má na Slovensku čulo k životu aj vďaka prežívajúcemu modelu autorského zákona, ktorý umožňuje zdierať autorov jedna radosť – naše honoráre sú smiešne a pirátom sa zelení... napokon tvorba nikdy veľmi “nesypala”, oveľa lepšie sypalo a sype mlátenie prázdnej slamy, ergo – nemám auto, nemám dom, nemám chatu ani motorku, ba už nemám tuším ani riadnu frajerku, ale je mi útechou, že nie som sám; na voľnej nohe, v takmer rovnakých životných podmienkach žijú aj iní spisovatelia, ktorých si nesmierne vážim, napríklad Jano Johanides, Rudo Sloboda či Dušan Dušek – prosto, ocitol som sa v slušnej spoločnosti. Ak mi to však už od zajtra začne sypať aj vo finančnej a materiálnej oblasti, nebudem protestovať a vôbec sa tomu nebudem čudovať. Obávam sa však, že zároveň sa začne rozsýpať tento svet aj s jeho vládcom, tým starým podvodníkom, luhárom a otcom lži – Satanom – Diablom. Séria posledných zemetrasení už začala – určite ste si všimli, že aj v našom parlamente sa satanizuje vo dne v noci; dixi – víťazoslav slota. Alebo je to len mystifikácia?

Keď sme už pri nej… keď som s vami telefonicky dohováral rozhovor, nemohol som sa ubrániť predstave, že vstupujem do knihy. Mystifikujete čoraz viac, alebo čím ste starší, tým menej vám prekáža vynášanie duše na trh? Čitateľ totiž podlieha ilúzii, že vaša tvorba je denníkovým záznamom vášho súkromného života.

Nazdávam sa, že každý autentický spisovateľ vynáša svoju dušu na trh, aj keď píše science-fiction ako napríklad Kurt Vonnegut. Prirodzene, sú spisovatelia, pre ktorých je literatúra takmer programovo denníkovým záznamom súkromného života, napríklad môj priateľ Rudo Sloboda, ktorého, ak dovolíte, prosím o odpustenie za to, že som mu vo svojom minulom živote povedal nespravodlivé a zlé slová (Rudo, prepáč). Ja si takých ľudí veľmi vážim, napríklad Ivana Kadlečíka, ale to nie je moja parketa. Ak chcete, píšeme autobiografiu – autobiografiu duše, alias – mystifikujeme…

“Budeš trpieť, okrem krátkych chvíľ tvorby,” napísali ste v Hľadaní strateného autora. Je pre vás literatúra riešením vlastných problémov, oslobodením alebo prekliatím?

Pri písaní je zrejme literatúra pre väčšinu autorov oslobodením, riešia si aj vlastné problémy, s ktorými sa nevedia a možno ani nechcú “vysporiadať” v reálnom živote. Ťažko si viem predstaviť človeka, ktorý píše s pocitom prekliatia. Aj tzv. prekliati básnici mystifikovali – písanie bolo pre nich drogou, spôsobovalo im eufóriu. Ak nepociťujem pri písaní radosť, viem, že to nestojí za nič a radšej to hneď roztrhám. Myslím si, že aj pre Franza Kafku bolo písanie predovšetkým vášňou, aj keď písal (možno) s pocitom prekliatia. Talent je darom nezaslúženej milosti a každý človek, ktorý tento dar prijal, si to v hĺbke duše uvedomuje a jeho práca je podvedomým poďakovaním…

Je perfekcionizmus a dokonalosť, o ktorú sa snažíte, výhodou? Nie sú detaily len akousi brzdou priamo zabraňujúcou prenikať k podstate?

Rozhodne nie; naopak – k podstate prenikneme zvyčajne práve skrz detaily. Zmysel pre detail však nie veľmi súvisí s perfekcionizmom; túžba po perfekcionizme vedie ku kŕčovitosti a túžba po dokonalosti je dokonale scestná – dokonalý je iba Boh.

Roky ste venovali štúdiu Biblie. Vaše výklady sa mi zdajú dosť racionálne. Dá sa pochopiť nepochopiteľné, nie je predpokladom k pochopeniu viery práve viera?

Základným predpokladom k pochopeniu nepochopiteľného je dar viery a úžasu. Pochopil som to – racionálne – práve po dlhoročnom “štúdiu” Biblie. Začal som ju študovať s úmyslom presvedčiť veriacich, že podliehajú bludom a žijú v neskutočnom, fantazmagorickom svete, ale zistil som ako množstvo ľudí predo mnou, že Biblia je skutočne “živé Slovo”, ktoré má moc meniť ľudské životy. Prirozdene, človek sa nestane okamžite “svätcom”, ale keď otvoril dvere Bohu lásky, ktorý na ne ticho a nevtieravo klope, urobí prvý krok na ceste k “novému životu” – preto som na začiatku nášho rozhovoru hovoril o znovuzrodení.

Veríte v logiku?

Viera v ňu je podľa môjho názoru alogickejšia ako viera v tzv. zdravý ľudský rozum. Logika je užitočná pomôcka, lebo pomáha rozumu dospieť k poznaniu, že Boh existuje, pretože je nevyhnutný, ale “pochopiť Boha” nemožno rozumom, iba nadprirodzeným darom viery. Viera v rozum je delikáciou, zbožstvením rozumu, preto je scestná ako každé modlárstvo – napokon, vidíme, kam nás táto viera priviedla. Stojíme už po krk v hrobe, ktorý sme si sami vykopali a teraz ho zahŕňame zvyškami hliny. Neverím v logiku ani v rozum, verím však v Logos – lebo je to rozumné.

Kam vás doviedlo bohohľadačstvo, čo ste našli? “Je to východ z tunela, alebo reflektory rýchlika rútiaceho sa v protismere?”

Doviedlo ma to domov – k Otcovi. Zistil som, že mám dvojité občianstvo: slovenské a nebeské; ako každý kresťan, ktorý sa narodil na Slovensku a zatiaľ ešte neemigroval. Tu, na zemi som však iba pútnikom, hľadajúcim pravú vlasť, ktorá je “hore”. Okrem Biblie som študoval aj iné posvätné i neposvätné knihy – Bhagavadgítu, Korán – budhizmus, taoizmus, konfucionizmus a iné izmy – o tom vlastne píšem v Hľadaní strateného autora. Chcel som čitateľov presvedčiť, že k Bohu vedie veľa ciest a nezáleží na tom, ako ho pomenujeme alebo ktorou cestou sa vyberieme: skôr či neskôr sa vrátime domov k Otcovi. Teraz vám však hovorím, že k Bohu vedie iba jedna cesta a tou je Ježiš Kristus, ktorý zomrel za naše hriechy a vstal z mŕtvych pre naše ospravedlnenie. Kresťan, ktorý neverí vo vzkriesenie a mudruje na tému – “šak si to tí2 naivní rybári iba vymysleli”, je ako pásavka zemiaková požierajúca zemiakovú vnať, mysliac si, že plod – zemiak, tam pod zemou je figa borová. Ak by sa toto porovnanie zdalo niekomu rúhaním, môžem ho ubezpečiť, že Boh má zmysel pre humor, lebo je extravagantný, inak by nás nemiloval takou nepochopiteľnou a nevysvetliteľnou láskou.

Áno, verím, že Ježiš žije a onedlho príde, lebo to jednoducho sľúbil a svoje slovo nemôže porušiť. On je to Svetlo na konci tunela, ale iba pre tých, ktorí ho prijmú za svojho osobného spasiteľa, pre ostatných to budú, bohužiaľ, reflektory rýchlika rútiaceho sa v protismere.

Veľa úvah vo svojich knihách venujete smrti, nesmrteľnosti, pocitom viny. Rád sa zhovárate s Vesmírom?

Pocit viny je nvyhnutným predpokladom pokánia a bez pokánia niet odpustenia ani požehnania. Kto žiada o odpustenie bez pokánia, privoláva na seba prekliatie. Je napísané: “Všetci, ktorí berú meč, mečom zahynú!”

Zhovárať sa možno iba s osobou a vesmír nie je osoba.

Predchádzajúci režim ste v láske nemali. Čo si myslíte o súčasnom?

Nemožno nalievať nové víno do starých nádob.

Dostali ste štipendium na pokračovanie Hľadania strateného autora a novelu Slivkový sad. V akom štádiu sú dnes, na čom pracujete, na čom by ste chceli pracovať?

Pokračovanie Hľadania strateného autora vyšlo už v roku 1993 a dostal som zaň prémiu AOSSu za rok 1994. Nedajte sa pomýliť faktom, že som to vydal pod názvom Slovenský poker. A časť Slivkového sadu vychádzala vlani v októbri na pokračovanie v Nedeľnej pravde pod názvom Prázdniny hrobárovho syna a knižne vyjde v druhej polovici tohto roku pod názvom Svedectvo. Súčasťou tejto knižky bude aj tento náš rozhovor, nech vás netrápia pracovné názvy mojich kníh; všetko je súčasťou Hľadania strateného autora. Aj vy, pán Karásek. Momentálne pracujem na definitívnej verzii filmového scenára s pracovným názvom Volavka, ale film sa zrejme bude volať V neznámom jazyku… V najbližšej budúcnosti by som chcel pracovať na vyčistení chrámu od priekupníkov a farizejov.

Môžete prezradiť viac?

Nechajte sa prekvapiť.

Niektoré veci nechcete napísať, pretože to niekto môže pochopiť inak, ako to myslíte, a vy nechcete ublížiť sebe ani iným. Ak sa snažíte pozerať pravde pod sukňu – načo tie hranice?

Práve preto, lebo sa chcem pozerať pravde pod sukňu – musím tú sukňu zdvihnúť v pravý čas a nikto nesmie vedieť kedy, aby si pravda nenatiahla bombarďáky.

Ako často, v akých situáciách by ste chceli byť niekým iným, napríklad Tomášom Eliášom?

Jednu časť Hľadania strateného autora som zakončil varovaním: Tomáš E. sa vráti pod svojím novým menom – Tomáš E. Krist. Môžem vám prezradiť, že ten čas sa rýchlo približuje, lebo som už prijal svoje nové meno a ďalšie knihy budem vydávať ako Dušan Krist – priezvisko mojej manželky je: Kristová.

Nakoľko bola téma nášho rozhovoru skutočnosťou a nakoľko mystifikáciou?

Uvidíte.