***

Apáka a mamáka – jeden deň zo života starkých v nelokalizovanej dedine na slovenskom juhu – je novielkou písanou prevažne pomaďarčenou slovenčinou. Pre niekoho bude toto „nárečie“ možno odpudzujúce, pre iných sa odkrývajú kombinátorské vrstvy humoru. Presná dikcia dialógov, slovosled a istý pokoj, to sú klady textu. Mali ste ho uložený v hlave, alebo ste využili novinárske prostriedky jeho uchovania?

Ešte v časoch, keď som bol novinárom v denníku, strávil som jeden deň so starými rodičmi a nahrával som si celý ich deň. S jazykom textu som sa strašne natrápil. Dialógy som nahral tak ako oni hovorili – po maďarsky, potom som ich preložil do rýdzej slovenčiny, no nespoznával som v nej svojich starkých. Dlhé roky text stál, až som začal experimentovať. S pomocou spolužiaka Ivana Druganu z Nových Zámkov sme dali dialógom znenie tej „maďarskej“ slovenčiny.

Necítiť v tom manipuláciu – ba naopak, dikcia textu sa zdá veľmi hodnoverná, aspoň v matnej spomienke ako zneli prehovory starých Prešpuráčok. Napriek tomu, jedna pochybnosť: Ak bolo pre starkých hovorenie po „slovensky“ dosť namáhavé, prečo neprešli na materčinu – maďarčinu? Zdá sa, že už len z rozprávania boli dosť narobení.

V tom je štylizácia, ale čo by mal slovenský čitateľ z číreho maďarského textu?

V jednom zapísanom dni je celý životopis vyše osemdesiatročných ľudí. Myslíte si, že vysoký vek bude čoskoro skutočne „požehnaným a zbožšteným“, pretože bude pre nás nedosiahnuteľným? Alebo – bude to literárne nezaujímavá téma, lebo všetci budeme v deväťdesiatke aspoň konverzačne takí činní ako apáka?

Myslím si, že ja sa takého veku dožijem. Už sa na to teším, budem sa len motkať a na rozdiel od apáku písať knižky. No obávam sa, že väčšina ľudí sa takého veku nedožije, lebo sa zničia. Vzájomne, aj sami seba. Ženieme sa stále za niečím, aj tak je to všetko na… aj keď dosiahneme cieľ, zistíme, že na živote sa nič nezmenilo. Mojím veľkým snom bolo napísať túto knižku, vzdať ňou hold svojim starým rodičom. A teraz, keď už knižka vyšla, necítim, že by sa vo mne, v mojom vzťahu k okoliu alebo v živote niečo výrazne zmenilo.

Identita Kolomana Kocúra je na malom Slovensku odhaliteľná: pri úspechu v poviedkovej súťaži Kolomana Kertésza Bagalu úspešne zastretá pseudonymom Gérard Kolomage; no aspoň pri druhej knihe vieme, že Kocúr je Ľuboš Dojčan, vyštudovaný právnik, začas novinár, teraz úspešný manažér. Je pseudonym hlbšou fikciou než texty samotné?

Ako aktívny žurnalista som písal pod svojím menom, no v redakcii bol úzus, že ak mal autor dva články na jednej strane, nemohol byť podpísaný dva razy tým istým menom. Tvrdošijne som sa podpisoval svojím menom, no výrobný sekretár mi pod druhý článok vždy svojvoľne zmenil meno na pseudonym. A tak som pseudonymom prišiel na chuť z donútenia. A druhý dôvod – pseudonymom oddeľujem to, čo píšem ako spisovateľ. A tretí – Kolomana Kocúra som si vymyslel ako chlapec, vždy som túžil byť spisovateľom.

Je nevyhnutné takto odčleniť serióznu publicistiku a život“ od literárnej fikcie?

Je to dôležité aj pre vnútornú sebaštylizáciu. Keď idem písať ako Koloman Kocúr, viem, že toto je moja poloha. Mám rád poriadok, aj na pracovnom stole, v hlave a vôbec v živote. Tak je ľahšie žiť. A keď som pracoval na Slovensku (teraz pôsobí v Indii – pozn. red.), mal som spoločensky exponovanú funkciu – a prvá kniha bola dosť kontroverzná, hneď v prvej scéne je chúlostivá situácia, mnohé išli na doraz. Nevedel som, ako by na to zareagovali naši obchodní partneri, moji zamestnávatelia atď. Tento problém majú viacerí tvoriví ľudia v manažérskych pozíciách, lebo dnešní zamestnávatelia si na vás robia až majetnícke nároky – kúpia si vašu prácu, patrí im aj vaše meno, dokonca aj vaša rodina… Takto je to čisté aj z právneho hľadiska – čo si robí Koloman Kocúr, za to ja nemôžem.

No tajomstvo kocúra Kleofáša, tretej postavy novielky, je takéto: „Kocúr Kleofáš vloží notový papier s pesničkou o bielej dievčine do tajného fascikla. Ten zamkne do zásuvky, ľahne si a spí ďalej. Na fascikli je zeleným atramentom načmáraný nápis Moje diela.“ Vlastní Ľuboš Dojčan ten istý fascikel?

Áno, presne tak sa volá, hoci teraz to už nie je fascikel, ale adresár v počítači.

Otvorili by ste si čistú stranu, ak by „fascikel“ s týmto názvom neexistoval?

Bez toho už asi nie. No ten fascikel mám asi od dvanástich rokov. Je v ňom všeličo nazbierané. Keď už budem ako apáka, rozpíšem všetko, čo v ňom je. Kvôli tomu sa strašne teším na starobu, na to apákovské rozpoloženie: robiť si svoje; na to, že všetkému vonkajšiemu môžete povedať nie.

Nedetektívne prezradím, že kocúr Kleofáš sa na sklonku dňa utopí v studni. V nekonečnom živote a zdanlivej neukončenosti prežitého (lebo starkých deň sa nekončí ani líhaním do postelí), akoby sa muselo nocou čosi skončiť...

Asi preto, aby apáka a mamáka mohli ďalej žiť. A v skutočnosti starkí zomreli neskôr tak – ľahli si do postelí a nevedeli, že naposledy.

Ľubica Suballyová
Pravda, 25.4.2002