***

Možno v dnešných časoch chýbajú humoristické dvojice, akými boli Voskovec – Werich či Lasica – Satinský. Svojím spôsobom však tvoria dvojicu aj Daniela Kapitáňová a Kornel Földvári. Oboch spája zmysel pre humor a pochopenie pre takzvané ľahšie či populárnejšie literárne žánre, napríklad detektívku. Spisovateľka Daniela Kapitáňová po úspechu svojej Knihy o cintoríne (napísanej pod pseudonymom Samko Tále) publikovala detektívny román Nech to zostane v rodine. Kornel Földvári sa v poslednej dobe upísal písaniu o tak trochu zabudnutej slovenskej karikatúre a jej protagonistoch.

MOSTY: Začnime obohratou otázkou, ktorú kladú humoristom, alebo spisovateľom, ktorí píšu vtipné knihy – či je humor spontánnou záležitosťou, alebo na jeho tvorbe treba pracovať. Vtipných ľudí je predsa dosť veľa, ale nie všetkým sa humor stane ich profesiou.

KAPITÁŇOVÁ: Takzvaná spontánnosť môže byť zabijakom humoru, alebo ľudí, ktorí sa humorom profesionálne zaoberajú. Mne to evokuje štvrtú cenovú skupinu, kde sa recyklujú vety, hovoria sa vtipy a dookola tie isté historky. Profesionálny humor musí byť inteligentný. Nemusí byť intelektuálny, ale inteligentný, a to si vyžaduje myslenie a celkom určite integrálnu osobu.

MOSTY: Teraz musím chvíľu rozmýšľať, čo je integrálna osoba…

FÖLDVÁRI: Totiž človek, ktorý má profesionálny vzťah k humoru, a humor ako každodenný chlieb, musí mať talent a intenzívnejší spôsob humorného myslenia a možno aj humornej praxe. Viac, než majú ľudia, ktorí sú vtipní, ale nedávajú to na papier, nevystupujú v rozhlase, televízii či niekde na scéne. Aj tak mám však obavy, že pre humoristov je takáto obživa nebezpečná. V časoch, keď ešte nebola televízia, sa mi napríklad vždy zdalo, že humor v rozhlase by mohol byť vytríbenejší. Potom som však pochopil, že rozhlas a pravidelnosť jeho relácií, to je moloch, ktorý žerie materiál a musíte mu predhodiť jeho dávku, jeho obeť, a tá sa vždy ťažšie a ťažšie zháňa. Nakoniec tam musíte dávať miesto pravej sviečkovej sójové mäso…

KAPITÁŇOVÁ: Je zaujímavé, že v humore neplatí to, čo v športe, že čím viac trénuješ, tým si lepší. Nedá sa to natrénovať, ani pestovať čítaním. Ide o vrodený talent, genetické dispozície, možno aj výchovu v rodine. Podľa mojich skúseností je humor vždy tam, kde je intelekt. Ak sa teda vyvíja intelekt človeka, vyvíja sa aj jeho humor. A ak nie, ostáva stále rovnaký. Poznám veľa ľudí, ktorí, zjednodušene povedané, majú v štyridsiatke ten istý druh humoru, ako keď mali štrnásť.

MOSTY: Niekedy sa stáva, že natrafíme na človeka, ktorý nemá zmysel pre humor a už od počiatku je akýsi podozrivý – a neskôr vyjde najavo, že s ním naozaj čosi nie je v poriadku.

KAPITÁŇOVÁ: Nestretla som pritom človeka, ktorý by si priznal, že nemá zmysel pre humor. Možno taký ani neexistuje. Každý je presvedčený, že to iní ho nemajú. Podľa mňa je to otázka vysielania a prijímania určitých vĺn. Akonáhle sa niekto zasmeje na tom, že niekomu podrazí stoličku, vysiela na inej frekvencii humoru a pre mňa žiadny zmysel pre humor nemá. Ale aj on si môže myslieť, že ho nemám ja. Humor je skrátka veľmi…

MOSTY: ...Frekvenčne vymedzený?

KAPITÁŇOVÁ: Áno, musí mať svoju vlnovú dĺžku.

MOSTY: Hovoríme teda stále v rozhlasovej terminológii.

FÖLDVÁRI: Pravdepodobne tu neplatí Stendhalova zásada – ani deň bez čiarky. Humor musí byť intuitívny, svieži, živý a originálny, musí to byť okamžitá inšpirácia. Aby som ukázal, že čítam aj klasiku, už Goethe povedal, že všetky múdre veci boli vymyslené. Možno je okruh tém naozaj obmedzený, vždy je však možnosť povedať to inak, pozrieť sa na problém z iného zorného uhla - nikdy však nemôže byť humor systematickou úmornou prácou ale predovšetkým inšpiráciou. V spomienkach na svoje začiatky Voskovec a Werich opisujú, ako dostali na mesiac chatu, nakúpili si tam špekáčiky, rum a jeden z nich chcel za ten čas napísať detektívku, druhý zbierku a spolu chceli vytvoriť kabaret. Za ten mesiac…

KAPITÁŇOVÁ: ...Zjedli špekáčiky…

FÖLDVÁRI: ...A napísali iba jednu pesničku. Nakoľko poznám povedzme Lasicu a Satinského, myslím si, že ani oni sa nestretávali denne, aby povedzme dve hodiny vyrábali humor. Bavili sa spolu a keď im niektorý vtip alebo slovná hračka čosi zapli v hlave, začali ho rozvíjať. Hoci sa humorom živili, bola to najskôr spontánna činnosť.

MOSTY: Možno je prekvapujúce, že legendárny komik Felix Holzmann, ktorého humor by sa na prvý pohľad mohol javiť ako insitný a náhodný, mal v skutočnosti všetky svoje scénky a skeče do detailu prepracované.

FÖLDVÁRI: Dalo by sa možno povedať – rozum a systematická práca, ale vždy v službách inšpirácie, bezprostredného podnetu.

KAPITÁŇOVÁ: Je zvláštne, že ak niekto povie „buď vtipný“, tak aspoň v mojom prípade celá bytosť doslova zomrie. Doslova sa mi niečo také stalo v jednom rádiu, kde zavolal istý poslucháč povedal mi: Prosím vás, odpovedzte mi vtipne. V tej chvíli som naozaj stuhla a zomrela, pretože naozaj nedokážem byť vtipná na povel.

FÖLDVÁRI: Existoval istý významný slovenský intelektuál, ktorý, keď sa rozprávali vtipy, vytiahol z vrecka notes a povedal si: Tak ktorým dnes oslním? A nalistoval povedzme vtip číslo dvestosedemnásť... Všeobecne si anekdoty necením tak ako iné humoristické žánre, a ešte v takomto racionalisticky suchom podaní – to už vôbec nie.

MOSTY: Vidíme, že sa každý zasmeje na niečom celkom inom – povedzte teda, kto vás najviac a najčastejšie a najlepšie rozosmeje?

KAPITÁŇOVÁ: Musím sa priznať, že moja večná inšpirácia, to je štvrtá cenová skupina, osobné vlaky… Ľudia, ktorých v tej chvíli ani nenapadne, že by ich veta mohla v niekom vyvolať úsmev. Z toho vznikol aj spôsob vyjadrovania, ktorý som použila v Knihe o cintoríne. Úprimne ma rozosmeje, keď niekto hovorí, ako si myslí, že sa má hovoriť. Povedala by som, že poetika bežnej hlúposti, tá ma dokáže rozosmiať zakaždým.

FÖLDVÁRI: Mňa celkom určite rozosmeje klasické obdobie Lasicu a Satinského. Absurdnou logikou stavajú veci a súvislosti na hlavu, vidia ich z nezvyčajného zorného uhla. A mám veľkú slabosť pre staré Chaplinove nemé grotesky. Samozrejme že zodpovedajú predstavám, ako sa vtedy, povedzme pred prvou svetovou vojnou nakrúcali podobné krátke filmy. No Chaplin ich napĺňal celkom iným obsahom, vždy zareagoval inak, než ostatní tuctovejší komici, mená ktorých si už ani nepamätám.

KAPITÁŇOVÁ: Keď hovoríme o prameňoch, u mňa je to určite Werich, keď číta vlastné texty, alebo keď napríklad číta Švejka, na ktorom sa inak nezvyknem smiať. Alebo napríklad Fimfárum, to už si pripadám ako mentálne postihnutá, pretože viem, že sa na určitých miestach znovu a znovu zasmejem, aj keď ich počujem štyristokrát. Podobne aj keď počujem Lasicu a Satinského a ich otázku: Koľko zaváraš tých čerešní? Štyri… Na tom sa vždy zasmejem.

MOSTY: Nuž, ak je reč o osobných vlakoch a o štvrtej cenovej skupine, v prostriedkoch hromadnej dopravy si človek vypočuje veľa zaujímavého, napríklad zasvätenú sexuologickú debatu štrnásťročných žiakov.

KAPITÁŇOVÁ: Mne sa vybavuje, ako som vo vlaku z Dunajskej Stredy do Bratislavy, čo je asi hodina, počúvala rozhovor dvoch dám, ktoré sa po celý čas rozprávali o tom, ako si jedna kúpila sveter za dvesto korún a druhá za dvestoosemdesiat. Dokázali o tom diskutovať hodinu. Tu už ale človek začne uvažovať o zmysle jazyka, čo je vlastne komunikácia, načo jazyk vlastne vznikol. Aké muselo byť úžasné ticho na stromoch, keď opice iba škriekali, ale nerozprávali, nehovorili historky, ktoré nemajú pointu.

FÖLDVÁRI: Nadviažem na to, čo hovorila Danka o Werichovi. Pre mňa bol očarujúci objav, keď som mal trinásť či štrnásť rokov a po vojne sa začali do obchodov dostávať prvé platne Voskovca a Wericha. Skupoval som ich vo veľkom, keď som mal peniaze, bol to pre mňa celkom iný svet, než som poznal dovtedy. Doteraz mi v pamäti naskakujú všetky na hlavu postavené frázy a absurdné nuansy. Mám dojem, že ak ma vôbec niekto poznačil do života a doživotne, boli to Karl May a potom Voskovec a Werich.

MOSTY: Nahrali ste mi na ďalšiu otázku, keďže vás oboch spája istá slabosť pre ľahšie žánre literatúry – dobrodružné knihy, detektívky… Nestretávali ste sa s istým pohŕdaním, nepochopením či výčitkami, že to predsa nie je žiadne veľké umenie?

FÖLDVÁRI: May naozaj nie je veľký spisovateľ, ale je potrebný. V istom veku som ho teda celkom prirodzene opustil. Za ruku ma doviedol k bránam veľkej literatúry, on zastal a ja som vošiel, aby som tu spoznal Balzaca, Gogoľa, a ďalších. Potom, na gymnáziu, keď som začal čítať svetovú literatúru, neodvrhol som ani detektívky, ale trochu som ich potlačil do úzadia. V sexte som začal písať humoresky, ale nevedel som ešte, že budem kritik… Keď som sa potom z vrátil z vojny a šťastnou súhrou náhod som dostal miesto v Kultúrnom živote, začal som písať o pôvodnej slovenskej literatúre – presnejšie, o tej, ktorú mi zverili, pretože nie o každej knihe významného slovenského autora mohol písať mladý kritik. Začal som publikovať recenzie, no v tej istej chvíli som si stále viac uvedomoval, že literatúra by mala človeka aj tešiť, alebo dokonca – teraz sa už nehanbím tento termín použiť - aj baviť. Väčšina literatúry, o ktorej som písal, ma takto nenapĺňala. Našťastie začal vychádzať časopis pre detskú literatúru Zlatý máj a hneď do prvého čísla si odo mňa objednali príspevok. Napísal som fejtón s názvom Rytieri bez bázne a hany o indiánkach, kovbojkách a postupne som sa začal venovať literatúre svojej mladosti, vrátane detektívok. Na rozdiel od príbehov Karla Maya ich považujem za normálnu legitímnu súčasť literatúry. Existuje iba jedno kritérium: či sú napísané dobre alebo nie. Ak sú dobré, patria do literatúry určite viac, než slabá poézia či lyrické blábolenie v próze.

MOSTY: Na detektívkach je fascinujúce, že v nich víťazí dobro nad zlom, čím pripomínajú rozprávky. Navyše môže človeka potešiť, akú dôležitú úlohu má v tomto žánri používanie rozumu, logického myslenia, ktoré zväčša pomáha vyriešiť zločiny.

KAPITÁŇOVÁ: Mám teóriu, ktorej by som chcela venovať aj doktorandskú prácu, podľa ktorej ženský román, detektívka a rozprávka majú nesmierne veľa spoločného. Majú prísne pravidlá a len intelekt čitateľa rozhodne, ktorý z týchto žánrov si vyberie. Detektívka nemôže mať otvorený koniec, podobne ako sa ženský román či rozprávka nemôžu skončiť tragicky. To sú základné žánre, po ktorých ľudia siahajú, pretože vedia, že sa príbeh skončí tak, ako predpokladajú. Ženy, ktoré nemajú literárne ambície, čítajú ženskú literatúru, deti a unavení ľudia rozprávky a nám ostatným, ktorí sa hanbíme siahnuť po týchto knihách, ostanú detektívky.

FÖLDVÁRI: Jediné pravidlo, ktoré nemožno porušiť, znie, že detektívka je postupné odhaľovanie tajomstva, pričom páchateľ musí byť neznámy. Ideálne je, keď ho odhalia na poslednej strane. To je schéma, ktorú treba dodržať, lenže táto prázdna nádoba, ktorej tvar je daný, sa dá naplniť rôznym obsahom, ktorý môže byť absolútne prekvapivý. Možno sa baviť na vykreslení charakterov, situácií, postavy a vzťahy môžu byť ironické, humorné, je tu skrátka plno možností, ktoré z detektívky robia plnokrvnú literatúru. Čítal som dokonca detektívku, kde osamelý a neúplatný detektív odhalil páchateľa, ten však nebol potrestaný, pretože dovtedy nepodplatnému detektívovi ponúkol sumu, ktorej sa nedalo odolať. Vieme teda, kto bol páchateľ, ale spravodlivosti nebolo učinené zadosť.

KAPITÁŇOVÁ: Možno sa preto rada vraciam k takým detektívkam, v ktorých nemôže zohrávať nijakú rolu náhoda, teda páchateľ si pripravuje svoj čin hoci aj sedemnásť rokov dopredu…

MOSTY: ...A potom na nejakom detaile jeho plán zlyhá. Posledná otázka vedie späť k zábave a humoru, ktorým sme začali. V poslednom čase, akoby sme ho videli čím ďalej, tým menej. Je zvláštne, že počas vojny, alebo aj v totalitnej ére vznikli mnohé známe komédie, akým sa dnešná tvorba akosi nedokáže vyrovnať. Rovnako je dnes na suchu karikatúra, ktorej pán Földvári venuje veľkú časť svojho tvorivého úsilia. Pre kreslené obrázky akoby v médiách nebolo dosť miesta. Prežívame časy, v ktorých sa nám nechce smiať?

FÖLDVÁRI: Možno by som našiel dve príčiny. Začnem karikatúrou. To, o čom hovoríme, je klasická nadčasová karikatúra, filozofovanie bez slov či majstrovstvo niekoľkých čiar, ktorými sa dá všetko vyjadriť. V čase „odmäku“ do roku 1968 alebo 1969, mala takáto karikatúra miesto vo všetkých časopisoch. Humor a karikatúra mali možnosť dostať sa do elitnejších súvislostí. Normalizácia sa však tak ako každá totalita bála smiechu a vyštvala humor z časopisov. A my sme asi dodnes neodstránili z médií tie drôtené zátarasy, ktoré inak po roku 1989 zanikli. Druhý dôvod - dnešná doba zrejme nepotrebuje ochrannú poistku. V čase totality, či už vojny alebo normalizácie, potreboval človek humor, aby sa nezbláznil. Poistné ventily spoločnosti, to boli tie komédie ako Jáchyme hoď ho do stroje, Lasica a Satinský...

MOSTY: Alebo Jára Cimrman.

FÖLDVÁRI: Toho, keby komunisti pochopili, tak ho hneď zatrhnú, pretože to je humor vyslovene namierený proti autoritám.

KAPITÁŇOVÁ: Teraz premýšľam, či úroveň dnešného takzvaného spotrebného humoru nie je poklesnutá preto, že za totality potrebovali humor najmä intelektuáli, aby sa nezbláznili. Dnes sa intelektuál nemusí zblázniť z politiky, lebo ak chce, nemusí ju vnímať. Viac sa potrebuje zabávať ľud, pretože je naštvaný, unavený a chce sa smiať. Na tej úrovni sa robí aj humor. Je zameraný na ľudí, ktorí sa na svojej úrovni chcú zabávať a smiať.

Márius Kopcsay
Mosty, česko - slovenský dvojtýždenník, 2/2007