So spisovateľom Ballom o profesionálnom písaní, Európskej únii a nezmyselnosti ľudského života

Písaniu sa venujete už pomerne dlho.  Hypoteticky: ak by sa dalo na Slovensku písaním uživiť, mali by ste chuť  dať sa na dráhu profesionálneho spisovateľa? Myslíte si, že to tvorbe prospieva, alebo to vedie k nejakému postupnému ustrnutiu spisovateľa?

Neviem presne, k čomu to vedie, ale môžem si o tom niečo vymyslieť:  napríklad, že keď sa niekto písaním musí živiť, zmení to jeho autorský  postoj, presunie priority. Ziskovosť bude prvoradá - autor potom meria kvalitu svojich písačiek pohybmi na bankovom účte. Nerozumiem však,  prečo radšej nepredáva na železničnej stanici varené víno a mäso na rošte. Pôjde okolo hladný nekomerčný spisovateľ, zaslintá, a exspisovateľ mu spoza hory mäsíčok ukáže figu. Inak, nájdu sa takí  mudráci, ktorí tvrdia, že aj kvalitná literatúra môže byť komerčne úspešná. Iste - ale zriedka, povedzme nejaká taká skejtbordová, akčná,  poloschematická: poloschematickosť musí byť dobre maskovaná, aby sa dalo ešte tárať aj o zachovanej kvalite, ale pritom ešte pozorovateľná, aby sa produkt dobre predával. Azda hrozí aj to, že komerčný autor zdementnie, pustí sa do jednoduchého písania pre jednoduchých, tých je totiž viac ako komplikovaných pováh - neviem, čo vlastne chcem povedať  týmito kategóriami - ale každý z potenciálnych čitateľov sa hádam už len do niektorej z nich zaradí, aj ja sa kamsi pridám. Profesionalizovaný  autor by napokon možno aj uveril, že práve takto chcel odjakživa písať,  pekne a čitateľne, meandrovité dlhé vety by ustúpili kratučkým priamym a čistým, možno, neviem ako sa píše pre širokú obec, ale je iste veľká  výhoda, keď sa autorovi páči práve to, čo sa páči čitateľom, to sa potom vôbec nemusí zmeniť a napriek tomu sa písaním uživí, hlavne keď k tomu ešte prifarí publicistiku, máloduché články do najrozličnejších časopisov, téma ľubovoľná, lebo takýto človek sa skvele vyzná vo všetkom, od sexuologických problémov až po európsku integráciu, ktorú  treba zásadne odmietať, lebo taký je dnes trend, to sa u nás dobre číta.

Nepatríte medzi spisovatelov, ktorí  načrtávajú príliš optimistickú víziu sveta. Máte dojem, že spôsob komunikácie a individuálneho prežívania sveta bol v minulosti bezprostrednejší, resp. prirodzenejší? Ako sa dívate na rozličné  postmoderné vízie, v ktorých kvantita informácií čoraz viac vytláča kvalitu, čo vedie k stále povrchnejšiemu a osamelejšiemu prežívaniu jednotlivca?

Neviem, prečo by kvantita informácií viedla práve k osamelejšiemu prežívaniu. Neviem ani, prečo by práve v postmoderných víziách kvantita informácií vytláčala kvalitu. A čo vôbec viem? Viem o sebe, že v spoločnosti modernej či predmodernej by som bol ešte osamelejší, lebo postmoderna, alebo, ako to povedať, sloboda a zverejňovateľná pluralita názorov, mi umožňuje ľahšie vyhľadávať mne podobných, rovnako naladených živočíchov a púšťať sa s nimi do živej komunikácie o nemožnosti komunikovania. Tak aká osamelosť spôsobovaná postmodernou? Alebo ak postmoderna oslobodí človeka, povedzme, z pút tradičných predstáv o manželstve, rodine a spoločnosti vôbec, takže človek si za spôsob života zvolí radšej exkluzívnu samotu blúznivca, je takto „osamelý“ v akomsi negatívnom zmysle slova? Iste, v negatívnom zmysle, negatívnom pre zástancov tradícií. Moja osamelosť je iná osamelosť, než nútená  osamelosť vyvrheľa.

Vždy ma zaujímalo, ako sa stavia spisovateľ, píšuci viacmenej introspektívnym a psychologizujúcim spôsobom, k verejným veciam. Máte nejaký vzťah k politike? Čo si myslíte napr. o EÚ?

Som veľmi rád, že Slovensko, tento narýchlo a proti vôli väčšiny námorníkov zbuchnutý koráb, čoskoro vpláva do prístavu, kde ho rozmontujú a zošrotujú. Je mi čudné, že takmer všetci námorníci už  zabudli, ako sa na tento podozrivý koráb odmietali nalodiť. Teraz sa chvejú ako osiky pred tzv. superštátom. Nič ma neteší viac, ako „hrozba“  superštátu. Nie jeho byrokracia ma teší, ale to, že je to prvý krok k oslabeniu národného princípu. Pravdaže, mnohí namietnu, že budú ohrozené  výlučne len tie menšie, slabšie národy, a ja na to vravím, každý nech si vyberie svoju osobnú identitu - a existuje tá nadosobná, spoločná? -  načo sa večne babreme v spoločnej národnej identite, sú predsa iné  možnosti, k tomu sa otvárajú dvere v únii, ale aj hocikde inde, keď nie tam, poďme inde, hocikam, len tu už nepráchnivejme, hovorím,  práchnivejúc celý život v Nových Zámkoch, šťastný ako blcha, ktorá sa pokúša bicyklovať. Ale vážne, táto „vrhnutosť do národného“ ma znepokojuje. A ešte keď z toho robia hodnotu!

Vráťme sa späť k písaniu. Váš štýl písania je pomerne výrazný, čas od času vám dokonca vyčítajú manieristické  ustrnutie vo forme. Ustrnuli ste vo forme? Ktorí autori vás (ako čitateľa) najviac ovplyvnili, pokiaľ ide o obsah a ktorí (ako autora),  pokiaľ ide o štýl?

Ustrnul som vo forme, samozrejme, aj v obsahu a ľudskom bytí. A tí,  čo mi to vyčítajú, ustrnuli vo vyčítavom geste. Takto strnulo tu zavadziame ďalším, nestrnulým, ktorí gumovito, plastelínovito lavírujú v myšlienkach, vo vyjadreniach, v politických postojoch, jednoducho, v živote. Ja uprednostňujem, márna sláva, strnulosť. Mám rád Becketta. No,  toho mám najradšej. Obsahovo aj štýlovo, a obsahovo a štýlovo aj Kafku a potom sto ďalších. Na Slovensku napríklad Gejzu Vámoša alebo Tomáša Horvátha. Ostatných radšej nespomeniem, aby som im nerobil radosť.

Vaše texty v sebe nesú aj určitý  existenciálny náboj. Ako sa dívate na, u nás momentálne prevažujúci,  „hravý spôsob“ písania, programovo odmietajúci a ironizujúci vážne témy a akýkoľvek vnútorne angažovaný postoj?

Veľmi tu hravé spôsoby nevidím. Myslím, že to ironizovanie,  odmietanie je práveže iba hra na ironizovanie a odmietanie. Ak by to náhodou mali byť príznaky postmoderny, tak tá dávno zlyhala, lebo sa vôbec neuchytila, životné skostnatené tradície ju u nás prevalcovali.  Veď sa tomu prizrime bližšie, presnejšie, prizrime sa osobnému životu autorov, aj tých ironizujúcich, hrajúcich sa: kde je v ich osobnom živote irónia, odmietanie „vážnych tém“? Lebo na tom záleží, ak mám brať  do úvahy ich textové hry. To práve len ich programové „odmietanie a ironizáciu“ by bolo potrebné radikálne ironizovať, aby sa konečne prebrali a spozorovali, ako veľmi je pravda ich života vzdialená od „životných právd“, uverejňovaných na stránkach ich knižiek. Vážne témy,  to sú zrejme napríklad aj hodnoty z minulého či predminulého storočia,  inštitúcie, a ešte staršie tradície, národ, náboženstvá, dogmy - kto ich spochybňuje? Zo dvaja, traja autori. To veru nie je prevažná väčšina.  Ostatní adorujú tradíciu, až sa im z kečiek parí. Mimochodom, v tom vidím príznak ich šikovnosti a profesionalizácie, o ktorej sme hovorili na začiatku.

Prečo sa u nás píše toľko poviedok a tak málo románov?

Lebo písať román je otrava. Človek aby sa aspoň ako-tak držal témy. A načo? To je však iba môj pohľad, ja poviedky aj radšej čítam ako romány, aj ich radšej píšem, román je pre mňa stratená záležitosť.  Sadnem si do kaviarne a napíšem román? Kdeže, napíšem dvojstranovú  poviedku. A aj tá sa mi vidí pridlhá. Okrem toho, čítali ste už všetky naše romány? Kto ich čítal? Myslím, že ich je nečítaných práve dosť.  Navyše, aj dnes ich mnohí píšu, aj keď by azda radšej nemali. Teraz ich mám podporiť? Píšte, páni a dámy. No nech aj píšu, sotva to budem čítať.  Vy budete? Ale počul som, že sa z toho v súbehoch dajú vytĺcť peniaze.  Tlčme teda.

Čo vám dáva písanie? Pomáha vám napríklad (samozrejme, ak také niečo cítite) zbaviť sa pocitu absurdity života,  event. strachu zo smrti? Aký máte vlastne vzťah ku smrti? A aký k životu?

Vždy som dúfal, že písanie bude pomáhať, ale nepomáha. Bol to len sebaklam. Vôbec, myslenie väčšinou nepomáha. Ako si racionalizovať smrť?  Ako sa s ňou vyrovnať? A ešte horšie: ako sa vyrovnať s tým, že na ňu treba čakať tak dlho? Čakáš, čakáš, napokon si zvykneš na život. Dobre,  hovoríš si, tak teda život. Žime, potom uvidíme. Postupne si život obľúbiš, veď čo, vyskytujú sa aj pekné momenty. A keď si sa už fakt zabýval, keď si si zvykol, tak zomrieš. Ale veď teraz si už ani nechcel!  Práve teraz ťa to zaskočilo! Tohto „prekvapenia“ sa treba vyvarovať,  lenže neviem ako.

Opravujete to, čo píšete? Mali ste niekedy chuť niektorý zo svojich textov prepísať? Prečo?

Opravujem veľmi často, neraz sa mi stáva, že vnútim nejakému priateľovi moju novú čmáranicu, že reku, to už je definitívna verzia, a ešte v ten večer mu zavolám, aby to, preboha, nečítal, lebo som to už  zasa prepísal! Ale volať som ani veľmi nemusel, lebo priateľ sedí vo vinárni s kumpánmi a na moje čmáranice zvysoka kašle. Keď mu teda večer alebo v noci volám, aby som zabránil čítaniu, hromovým hlasom do mobilu zaspieva maďarskú áriu zo začiatku 19. storočia, ručí mi do ucha spolu s čašníkmi a brblajúcim kamarátom, ktorý sa vo vinárni zastavil cestou na nákup slepačích vajec.

Ako sa dívate na autorov, ktorí odmietajú  dávať súhlas na vydávanie niektorých svojich diel, lebo sa s nimi už  necítia stotožnení?

To by mohli byť buď nafúkanci, alebo nesmierne skromní ľudia. Inak,  škoda, že človek neraz uverejní to, čo nemá dorobené. Alebo domyslené.  Napríklad ja tento rozhovor. Ale potom sa vyskytujú aj situácie, keď  autor úzkostlivo a s dobrým úmyslom znovu a znovu číta svoje veci a postupne už akoby strácal schopnosť posúdiť, čo je vydarené a čo nie,  nemá odstup, vtedy by to radšej mal nechať tak, napokon, čo bolo, bolo,  takto sa neskôr môže aj veľmi efektne, aj keď dosť smiešne obhajovať, že to, čo bolo, bolo, tak čo ma z toho obviňujete? To sa nedávno stalo jednému mladému literárnemu kritikovi, ktorý v ktoromsi časopise nástojí, aby mu čitatelia a kritici a asi vôbec všetci tolerovali minulosť a aby mu dali možnosť vyvíjať sa, to bola podstata jeho výzvy či prosby, vyvíjať sa, veď je ešte mladý. A ja vravím - presne tak! Nech má možnosť! Ale prečo sa vyvíja práve na stránkach časopisu a nie doma,  na stránkach svojho poznámkového bloku? Dúfam, že včas oznámi, že sa už  prestal vyvíjať a že za týmto a týmto si teraz už stojí. Lenže to by bol potom strnulý a meravý ako ja, nuž nech sa radšej len pekne vyvíja.

Nedávno ste vydali knihu Unglik. Pracujete už na niečom ďalšom?

Je to zložité: nemám čas, jednak som zamestnaný na jednom z úradov v Nových Zámkoch, čiže môj život sa dosť odlišuje od mojich ironizujúcich a odmietavých postojov, prezentovaných knižne - hoci práve na úrade je najviac čo ironizovať a odmietať - a jednak po práci trávim čas v kaviarni, kde pripravujem články a recenzie pre rôzne časopisy, na ľubovoľné témy, lebo človek ako ja sa skvele vyzná vo všetkom, od sexuologických problémov až po európsku integráciu. Takže na novú knihu nemyslím. Navyše, ešte nie všetci kritici stihli rozsekať tú ostatnú.

BALLA (1967) absolvoval Vysokú školu ekonomickú v Bratislave (1990),  odvtedy pracuje na Okresnom úrade v Nových Zámkoch. Poviedky začal uverejňovať od roku 1992 najmä v časopisoch Dotyky a Literárny týždenník. Knižne debutoval zbierkou poviedok Leptokaria (1996). Vo svojej druhej knihe Outsideria (1997) sa pokúsil spojiť pôvodne samostatné poviedky do románového celku. V roku 2000 vydal zbierku krátkych próz Gravidita a v roku 2001 Tichý kút. Jeho najnovšia kniha má názov Unglik (2003).

Národná obroda
11. marca 2004 tu