Modrovich: Lu & Mira (Recenzia - Kumšt)
S Lu & Mirou treba vliezť do postele
Recenzia - Kumšt
Lu & Mira sú nakoniec predsa len výborná zbierka poviedok. Pre jej vreckový rozmer možno knižku takmer nebadane nosiť so sebou a dopriať si vždy jeden príbeh, aby vyplnil čas najrôznejších krátkych čakaní. Alebo možno s Lu a Mirou zaliezť do postele. Na tých niekoľko chvíľ, keď ešte človek vníma, ale než zhasne nočnú lampu, už dlho nebude, sú veľmi príjemnou spoločnosťou. {jcomments on}
S Lu & Mirou treba vliezť do postele
Juraj Fellegi
Podľa toho, aké (redakciou nedocenené) stĺpčeky píše Mária Modrovich každú sobotu pre denník SME, aké napísala pre Kumšt, podľa jej osobnej bezprostrednosti mohla byť jej debutová zbierka poviedok o triedu lepšia. Ale pokiaľ veľké očakávania plodia veľké sklamania, Lu & Mira ho neprinášajú.
Vrecková knižka Lu & Mira ponúka dvanásť poviedok a každú akoby ,,z inej kapsy”. Je to zjavne naozajstná zbierka, spája texty, ktoré vznikali postupne v behu času a nakoniec sa - nečakane - ocitli vedľa seba.
A tak v každej ďalšej poviedke, ktorú čitateľovi predkladá, skúma Mária Modrovich možnosti ďalšieho literárneho postupu. Akoby s čitateľom hrala literárnu hru.
Hneď prvý text Po povodniach je vnútorný monológ smerovaný matke. Hneď druhý A čo na to karimatka? oživuje karimatky, ale aj televízor. Hneď tretí Imigrant noveau prehovára v druhej osobe jednotného čísla poučene ku každému, čo by chcel zakotviť v New Yorku. A potom príde aj klasická poviedka Večera s milými neznámymi ,,v ich”, aj rozhádzaná mozaika Kripli, aj dialóg Mira a Mike.
,,Poviedkami prechádza spájajúca niť, existenciálny pocit akejsi dvojjedinosti… Lu & Mira by mohli byť dve alebo jedna v zrkadle,” píše sa na obálke brožovanej zbierky z edície Literárny pluk Kolomana Kertésza Bagalu.
Ale nie je to dvojjedinosť, čo ukazujú Lu & Mira. Kto by chcel hľadať dva póly jedného rozprávania, nájde ich na pomyselnej ceste medzi New Yorkom, kde Mária Modrovich niekedy žije, a Bratislavou, či dokonca Slovenskom, kam sa vracia. Kto by chcel hľadať dve osobnosti jedného rozprávača, potom je odkázaný na ponúkané rozdelenie - prvá časť knihy nesie názov Lu, druhá Mira.
K ucelenej zbierke chýba ešte (pol)krok. Ale môže to byť iba deformácia redaktora, keď sa snaží nájsť vysvetlenie pre každú hru a v zmysle požiadavky dneška očakáva zjednodušenie pre čitateľa. Literatúra má isto - ako každé umenie - právo na tajomstvo.
Ako sa ukazuje, Mária Modrovich je brilantná autorka pre noviny a časopisy. Keď sa aj odvrátime od jej publicistiky, každá z poviedok, ktorú ponúka zbierka Lu & Mira, je ako stvorená, aby vyšla vo víkendovej prílohe denníka či v tom najlepšom časopise. Keby sa zo slovenského mediálneho priestoru nevytratil zvyk ponúkať čitateľom pravidelne aj literárny žáner…
V takej polohe, pri pomerne krátkom rozsahu a vlastnej samonosnosti musí každá poviedka Márie Modrovich žiariť. Každá ponúka príjemné zastavenie, niektorá rozihrá úsmev, iná zabaví literárnou hrou, ďalšia navodí pocit pokoja pre návrat do istoty, ktorá sa skrýva v detských spomienkach. Každá napĺňa jedno z poslaní umenia, ktorým je pre širokú spoločnosť v prvom rade príjemné a zmysluplné strávenie času.
Lu & Mira sú nakoniec predsa len výborná zbierka poviedok. Pre jej vreckový rozmer možno knižku takmer nebadane nosiť so sebou a dopriať si vždy jeden príbeh, aby vyplnil čas najrôznejších krátkych čakaní. Alebo možno s Lu a Mirou zaliezť do postele. Na tých niekoľko chvíľ, keď ešte človek vníma, ale než zhasne nočnú lampu, už dlho nebude, sú veľmi príjemnou spoločnosťou.