***

Kristína

Ján Mičuch

Kristína ešte raz prebehne obhryzenými prstami po rozopnutých gombíkoch, s úsmevom prešibanej levice povystrčí jazyk a vypúšťa z dlaní na svetlo prsník,  ktorému sa mávajúce krídla lesknú ako čokoláda. Ondrejko sleduje prírodný úkaz so zatajeným dychom a zatvorenými očami. Otvorenými očami nevidí z predposlednej lavice nič. Súdruh prezident Československej socialistickej republiky armádny generál Ludvík Svoboda vidí všetko.  Statočne, ako starý vojak, monitoruje akciu z prvej línie, teda z obrazu visiaceho nad tabuľou. „Sudruuška, a Havriila nam ukazuuje preedok,“  žaluje Legerová, ktorá nesleduje Kristínu, ale Havrilu. Havrilov predok je veľký ako hnev súdružky učiteľky: „Havrila!“ Havrila sa postaví a neochotne ukladá veľký predok do úzkych nohavíc. Keby sa radšej postavila Kristína, myslí si Ondrejko. Učiteľka neverbálnu komunikáciu dvoch fyzicky starších, preto aj vyvinutejších žiakov pred očami triedy nerozoberá. Bolo by to nepedagogické. Kristína a Havrila do tejto triedy nepatria. Mentálne nepatria ani do prvej.

Havrila nie je Cigán. Je Biely. To nie je dobre, pretože keby bol Cigán,  mohol by byť dobrý alebo zlý. Biely môže byť iba Biely. Chlapci napriek tomu Havrilovi závidia. Jeho veľký predok.  Ale aj veľkú odvahu. Havrila sa nebojí nikoho. Ani telocvikára Trojňáka.  Raz mu povedal rovno do očí, že je kokot. Len tak. Trojňák chvíľu nevedel, ako sa volá. Potom si spomenul a Havrilu zmlátil, až museli v riaditeľni otvoriť lekárničku.

Ondrejka trápi, že sedí v predposlednej lavici. Je vysoký, dobre sa učí a nevyrušuje. Vpredu sedia takí, ktorých musí mať učiteľka na očiach.  A Legerová, aby mohla v predstihu všetko oznamovať učiteľke.

Kristína je Cigánka. Dobrí Cigáni sa volajú Kalejovci alebo Horvátovci.  Kristína je Mirgová. Ondrejko by si prial, aby sa volala Horvátová.  Napriek tomu, že smrdí. A chcel by jej vidieť prsia. Tie určite voňajú,  pretože prsia nemôžu smrdieť.

Keď  v školskom rozhlase zaznie meno, ktoré sa má dostaviť do riaditeľne,  je jasné, že jeho nositeľ sa vráti s pečiatkou dlane súdruha zástupcu na líci. O to nezmyselnejšie zaznieva v školskom rozhlase Ondrejkovo meno. Ondrejkovo meno zaznieva v školskom rozhlase len v súvislosti s Hviezdoslavovým Kubínom, hokejovým mužstvom, požiarnym družstvom,  rádioamatérskym krúžkom a speváckym zborom.

„Zober to ako chlap, Ondrej,“ začína chlapskú debatu zástupca riaditeľa Konštantín Orosz. Orosz bol do šesťdesiateho ôsmeho riaditeľom.  Keď Rusi odstavili na stanici vojenský vlak, Orosz začínal mimoriadne vstupy v obecnom rozhlase vetou, Nepribližujte sa k okupantom! Najprv prišiel o kľúče od vysielacej miestnosti Miestneho národného výboru,  potom o riaditeľskú stoličku a napokon aj o služobný byt. Zástupca Orosz vysvetľuje, prečo sa Ondrejko nemôže zúčastniť Sľubu republike.  Sľub republike je prestížna akcia, kde najlepší žiaci z celého Kraja skladajú pri pamätníku na Dukle Sľub republike. Pri pamätníku sa skladá aj pioniersky sľub, lenže ten môže zložiť temer každý.  Vlastne musí. Sľub republike skladajú len elitní žiaci. „Áno,  pôvodne sme ťa vybrali. Otec je straník a nechodíš na náboženstvo,  čo je veľmi dobre, Ondrej. Lenže,“ zamračí sa zástupca, „miništruješ.  Chápeš?“ Ondrejko chápe a nechápe, prečo to Orosz tak naťahuje.  Na Sľube mu nezáleží. Zástupca by mu mal radšej vylepiť, aby Ondrejko nemusel v triede vysvetľovať, prečo nemá na líci pečiatku.

Havrila skúma Ondrejkove líca ako prvý. V riaditeľni bol stokrát. „Ty ši tam nebul, more,“ neverí Ondrejkovi Havrila. Obchádza ho ako detektív a závidí. Je nepredstaviteľné, aby žiak nerešpektoval výzvu školského rozhlasu a nedostavil sa do riaditeľne. Len hrdina dokáže prežiť návštevu riaditeľne bez pečiatky. Ondrejko sa tvári tajomne, nechce rozmazávať okolnosti týkajúce sa jeho miništrovania.  Aj keď väčšina detí pochádza z katolíckych rodín, miništranti sa popularite medzi spolužiakmi netešia. Dokážu si privyrobiť peniaze a to sa ostatným úprimne nepáči. Deti volajú v škole miništrantov posmešne „svätí“. V každom prípade miništrovanie stojí Ondrejka Sľub republike.

Kristína príde dnes večer o šiestej do šopy za domom, lepšie povedané chatrčou Havrilovcov. „Ukaže cicki, more,“ sľubuje Havrila hlúčiku sprisahancov okolo seba. Cíti sa ako pravý vodca a organizátor. Pre tieto chvíle sa oplatí žiť aj chodiť do školy, teší sa Havrila. Je šťastný.  Za tajomné hrdinstvo v riaditeľni je do hlúčiku vpustený aj Ondrejko.  Pri počúvaní Havrilu mu búši srdce. O šope a Kristíne kolujú  legendy. Havrila vraj do Kristíny bežne. Keď to príde, rýchlo Kristíne na brucho alebo len tak na zem. Havrilove vety sú nečisté, Ondrejko ich miluje. Púšťa si ich ako filmové políčka z fotiek holých žien,  ktoré si chodia obzerať s Gustom na pôjd. Fotky holých žien spred šesťdesiateho ôsmeho sa Havrilovým rečiam nevyrovnajú. Napriek tomu, že podľa dospelých je v časopisoch spred šesťdesiateho ôsmeho všetko. Ondrejko je hrdý, že nemusí skladať Sľub republike.

Ondrejko v Boha dávno neverí. Napriek tomu miništruje. Nechce trápiť mamu,  pretože tá sa dosť trápi kvôli otcovi. Aj babka sa trápi kvôli zaťovi a Ondrejka presvedčila, že ak sa bude veľa modliť, ak bude pekne prosiť Boha, otec určite prestane. Ondrejko sa modlil veľa,  prosil pekne, no nepomáhalo. Aj miništrovať začal, aby to mal poistené.  Nepomáhal Svätý Štefan ani Panna Mária, ani Svätý Ján, ani Anjeli a ostatní podopierači oltára. Otec neprestal. Ondrejko skúsil prosiť  Boha aspoň o kotúčový magnetofón. Ani v tom nebol vypočutý. Poslednou prosbou, s ktorou sa Ondrejko obrátil na Boha, boli ženské prsia. Chce ich vidieť naozajstné, nie ako doteraz, len na čiernobielych obrázkoch z časopisov spred šesťdesiateho ôsmeho. Aj táto prosba ostala nevypočutá.  Napriek tomu, že urastená Kristína sa už odhalila niekoľkokrát,  stále však iba počas vyučovania, kedy nemá Ondrejko šancu vidieť  z predposlednej lavice ani ň. Havrilove pozvanie do šopy na dnes na šiestu prišlo z neba. Havrila je boh.

„No jasné, svätí,“ hundrú ostatní, keď si Gusto s Ondrejkom balia tašky a za sprievodu triednej učiteľky opúšťajú učebňu. Vonku ich čaká nablýskaný žigulák Horvátovcov, ktorí prišli vypýtať  chlapcov priamo u súdruha zástupcu. Zástupca nie je nadšený, no náboženská viera je garantovaná Ústavou a Horvátovci sú skutočne dobrí Cigáni, máloktorý z nich v škole prepadne. „Tu mace, hlapci,  naj nezapomneme,“ strká každému z miništrantov do vrecka päťdesiatkorunáčku Dezider Horvát skôr, ako stihnú nasadnúť do žiguláka. Päťdesiat korún nezarobí ani jednotka a dvojka na veľkej nedeľnej omši. Pohreby dobrých Cigánov sú dobré.

Po vstupe do spálne starého Horváta by chlapci najradšej zo seba strhli miništrantské háby, vrátili peniaze a utekali von na vzduch. Je horúci jún. Pán dôstojný sú už dlhšiu dobu v nemocnici, zastupuje ich vždy niekto iný a na pohreb starého Horváta sa podarilo zohnať kňaza až týždeň po poslednom výdychu nebožtíka. Truhla je v rozlúčkovej miestnosti pietného obradu uložená tak ako má byť. Pod truhlou je detská plastová vanička, ktorá tam byť nemá, ale ktorá tam byť musí. Inak by sa skvapalnená časť mŕtveho nedôstojne strácala v podlahe. Ani plynné skupenstvo rozkladajúceho sa Horváta sa nestráca,  celkom adresne vniká do nosných dierok a úst účastníkov obradu.  Mnohým je to už jedno, myslia si, že sú tiež mŕtvi. Na pokyn zastupujúceho kňaza rozpaľujú miništranti kadidlo na dvesto päťdesiat percent a extrémnou produkciou voňavého dymu bojujú o holé životy. O čo je rozlúčkový obrad v nedýchateľnej spálni nebezpečnejší, o to je rýchlejší. Truhla starého Horváta je zadeklovaná a vynesená  na dvor v rekordnom čase a bez strát na ďalších životoch.

Obrad na dvore, sprievod dedinou na cintorín a definitívna rozlúčka nad hrobom sa v ničom nevymykajú zavedenej konvencii. Chlapci sú na seba hrdí a päťdesiatkorunáčky vo vreckách im už vôbec nepripadajú  prehnané. Zastupujúci kňaz si v duchu prisahá, že odslúžiť pohreb v tejto dedine ho viac neprinúti ani pápež.

Ondrejko náhlivo vystupuje zo žiguláka, uisťuje sa, že v ňom nenechal školskú  tašku, zdraví sa s Gustom a beží domov. Chce si čo najskôr urobiť  úlohy, aby mu nezaťažovali myseľ. Chce ju mať voľnú iba pre Kristínu,  presnejšie pre jej voňavé čokoládové. Do šopky Havrilovcov pôjde už o pol šiestej.

Je pol štvrtej. Otvorená bránička neveští nič dobré,  ostáva otvorená po otcových návratoch. V bráničke zvykne ležať  otec, teraz neleží. Ondrejkovi sa na chvíľu uľaví. Naozaj iba na chvíľu.  Otec leží vnútri na schodoch. Mama stojí nad ním, zaprosí ako zvyčajne očami. Ondrejko odkladá tašku, mení sa na muža. Začína sa výstup,  zápas, tanec, začínajú sa drobné víťazstvá aj časté pády.  Schodov je veľa, na každom prebehne niekoľko zastavení nekonečnej krížovej cesty. Keď je otec definitívne uložený, na budíku vedľa postele je trištvrte na sedem. Ondrejko sa mení z muža na žiaka, schádza po schodoch a otvára aktovku. Pomaly si urobí úlohy a potom dlho do noci leží len tak s otvorenými očami.

Na druhý deň si Kristína ešte raz ako pilot na palubných prístrojoch prekontroluje rozopnuté gombíky, vyplazí jazyk a vypúšťa z dlaní nádhernú havraniu holubicu. Súdruh prezident Svoboda sa dobrácky prizerá a ako vždy nič nenamieta. Legerová striehne na Havrilove ruky a čaká na svoju chvíľu, ktorá bude o chvíľu aj chvíľou súdružky učiteľky. Ondrejko sedí v predposlednej lavici.