Foto: SME - Mirka Cibulková

Milan Lasica sa narodil 3. februára 1940, vyše štyridsať rokov vystupoval v dvojici s Júliusom Satinským. Je humoristom, dramatikom, scenáristom, textárom, hercom, spevákom, moderátorom, režisérom, publicistom.

Milan Lasica: Nechcem uveriť vlastnému významu

„Len špička brka namočená v atramente akurát tak, že sa zastaví na pointe,” napísal MILAN LASICA pred štyrmi rokmi Ľubovi Feldekovi k jeho sedemdesiatke. Ani sa nenazdal a ocitol sa v?situácii, že k sedemdesiatke gratulujú jemu. Práve dnes, hoci zaskočene vraví, že ho predbehla, vôbec sa na ňu necíti a ešte nejaký čas ju bude dobiehať.

V roku 1989, pri 30. výročí vystupovania s Júliusom Satinským, ste uviedli, že vás za toto obdobie postihlo tridsať zákazov a vyhodení. Ktorý bol prvý a ktorý najhorší?

„Prvý bol v septembri 1960, keď nám asi po roku zakázali mládežnícke predpoludnia v Tatra revue. A najhorší? Koniec Divadla na korze, to bolo veľmi tvrdé, a rovnako aj zákaz hry Náš priateľ René v roku 1980, prakticky týždeň pred premiérou.”

Nestane sa človek po tých zákazoch už trochu ľahostajný, že si na ne dokonca zvykne?

„Nie, je to tak, že keď sa tie zákazy opakujú, človeku to nezovšednie. Naopak, čoraz viac a viac ho to raní. Takže potom aj také zdanlivé drobnosti, ktoré som zažíval v osemdesiatych rokoch, boli pre mňa veľmi nepríjemné.”

Máte nejakú okrúhlu štatistiku aj pri vašom terajšom jubileu?

„Nuž, tentoraz nemám nič také atraktívne ako zákazy.”

Už od začiatkov v Tatra revue ste sa orientovali na autorské divadlo. S tým sa traduje aj historka z čias na VŠMU, kde ste si zahrali v školskom predstavení Lásky hry osudnej a vaše účinkovanie malo u pedagógov značne negatívny ohlas. Ako to vlastne bolo?

„Neboli sme hercami podľa predstáv pedagógov, lebo my sme neštudovali herectvo, ale dramaturgiu. Do predstavenia sme sa dostali ako amatéri, ktorí majú autorsko-herecké ambície, a naše poňatie herectva sa veľmi odlišovalo od toho, čo sa vyučovalo na VŠMU.”

Základ tradície autorského divadla sa v Československu viaže k dvojici V + W. Boli aj vašou priamou inšpiráciou?

„Voskovec a Werich azda len teoreticky, lebo sme ich spolu nevideli. Teda vo filmoch áno, ale to sa mi nezdalo až také výnimočné. Pre mňa bola skôr inšpiratívna dvojica Werich s Horníčkom, ktorý sa stal Werichovým partnerom po obnovenom uvádzaní hier Osvobozeného divadla. Obdivoval som však len ich predscény, to všetko ostatné bolo veľmi priemerné. Zdalo sa mi, že divadelný príbeh, ktorý sa tam odohrával, zďaleka nemal silu a kvalitu tých predscén. No a neskôr ma nadchol duet Horníčka s Kopeckým v hre Tvrďák.”

Vy ste obdivovali Wericha, videl on vás?

„Áno, v pražskom Semafore, kde sme vystupovali v roku 1970. Bol veľmi nadšený, neskôr sme sa s ním spriatelili, a dokonca nás aj v nejakej knižke privítal v klaunskej rodine ako nových členov, prichádzajúcich zo Slovenska.”

Nebola šanca si s ním zahrať, veď s Horníčkom ste účinkovali?

„Neviem, či to bolo reálne, ale bol to jeho nápad, keď v karlínskom divadle v Prahe chceli v 70. rokoch uviesť hru Voskovca a Wericha Golem. Werich mal predstavu, aby sme my s Julom hrali ich postavy a on by bol Rudolfom II. Ale nešlo to zariadiť, on bol v nemilosti a my sme na tom boli vlastne veľmi podobne.”

Ktoré obdobie vašej divadelnej kariéry bolo najkrajšie?

„Tie tri roky Divadla na korze, to bolo rozprávkové obdobie, v ktorom sme vlastne zúročili všetko, čo sme sa za predošlých desať rokov naučili, čo sa na nás nalepilo. O to väčší bol šok, keď nás odtiaľ vyhodili. Ale na tie tri roky spomínam naozaj s láskou.”

Možnosť uvádzať vlastné veci ste ako dvojica dostali až v roku 1986, to bol v Štúdiu S slávny Deň radosti. Zároveň to však bola vaša posledná spoločne napísaná hra. Dobiehali tam potom ešte vaše predošlé hry, ale už bol čoraz zreteľnejší prechod vás oboch k činohernému účinkovaniu…

„Áno, potom sme robili spoločne ešte televízne programy a pre český rozhlas vyslovene improvizovaný typ programu Škola života. Pripomínalo nám to naše začiatky, a symbolicky sme tým našu spoluprácu zakončili.”

Kde vznikol ten impulz, že ste sa začali venovať činohre?

„Predovšetkým v tom, že sme nemohli robiť svoje veci. Deň radosti znamenal po 17 rokoch premiéru našej pôvodnej hry, takže keď taký dlhý čas nemôžete uviesť svoju vec v divadle, prinúti vás to poobzerať sa po ďalších možnostiach. Začali sme hrávať aj v predstaveniach iných dramatikov, kde sme sa však, samozrejme, na tom autorsky zúčastňovali a upravovali sme si dialógy. No neboli to naše hry, bolo to z núdze, že sme sa ocitli aj v iných polohách, než aké by sme boli sami očakávali.”

To si vyžadovalo iné herectvo, či nie? Dá sa tam hovoriť ešte o autorskom divadle?

„Ja som vždy vyznával autorské divadlo, aj keď som účinkoval v klasických hrách. Ten spôsob divadla bol totiž vždy viac autorský ako tzv. klasický, pretože sme to robili s ľuďmi, s ktorými sme vytvorili štýl Divadla na korze. Čiže sme to robili tak, ako keby sme si tie hry napísali sami, nesnažili sa opustiť svoj štýl a tváriť sa, že sme niekým iným, klasickými hercami. Vždy sme zostali sami sebou, aj v hrách iných autorov.”

Aj teraz, napríklad v Cyranovi, platí to, o čo ste sa snažili: Aha, to som stále ja, Lasica, aj keď hrám niekoho iného?

„Je to tak, hoci asi nie som ten kompetentný, kto by to mal posudzovať. Ale moje pocity aj pri Cyranovi boli také, že som si prisvojil postavu aj text a usiloval som sa to skutočne hrať, ako keby som to napísal ja.”

Ale v klasickom texte nemôžete toľko improvizovať...

„Môžete, pretože improvizácia neznamená, že budete hovoriť niečo iné, než je v texte. Improvizácia je aj to, ako to budete hovoriť, akou intonáciou, aký tomu dáte podtext, zmysel. To sa môže veľmi, veľmi meniť.”

Viete odhadnúť, ako by to bolo, keby ste po roku 1970 mohli normálne fungovať?

„Ak by sme boli mohli pracovať tak, ako sme chceli, teda uvádzať vlastné veci, možno by naša spolupráca vydržala ešte pár rokov a potom by sa celkom prirodzene ukončila. Takto nás to akosi držalo pohromade a ešte stále sme sa usilovali byť dvojicou, ktorá síce nemôže uvádzať svoje veci, ale predsa len existuje.”

Toho humoru v klasických úlohách je predsa len menej, nechýba vám? Alebo vám ho nahradia úlohy moderátora, glosátora, speváka?

„Nerozmýšľam o tom takto, keď niečo robím, tak sa to snažím robiť tak, aby som s tým bol spokojný. Do všetkého vnášam svoj pohľad, a ten pohľad sa bez humoru nezaobíde.”

K vašim mnohým aktivitám pribudlo po sprivatizovaní Štúdia L+ S aj podnikanie. Je aj na ňom niečo veselé?

„Veselé na tom nevidím nič. Starať sa o chod súkromného divadla a držať ho nad vodou nie je jednoduché. Dôležitá je organizácia práce, keďže ja sa starám o divadelnú prevádzku, toho papierovania veľa nemám. A byrokraciu som prenechal iným.”

Chceli ste mať vlastné divadlo aj predtým?

„Bol to môj sen od začiatku kariéry, počas existencie Divadla na korze sme si už jeden čas mysleli, že by mohlo byť naše. Veľa tomu nechýbalo, v šesťdesiatom ôsmom roku sa dalo požiadať o licenciu, no tá nádej sa veľmi rýchlo skončila. Podarilo sa to až o tridsať rokov.”

Ako víta sedemdesiatku humorista, inak ako bežný smrteľník?

„Nepotrpím si na oslavy. Viem, že čím je muž starší, tým je samoľúbejší, potrpí si predovšetkým na uznanie. Ja by som sa rád tomu vyhol, nechcel by som uveriť svojmu vlastnému významu, lebo si myslím, že to nie je dobrá cesta. Nielen pre humoristu. Takže beriem to všetko okolo s istým nadhľadom a rezervou.”

Päťdesiatku ste si pripomenuli v roku 1990, keď boli u nás po páde komunizmu prvé slobodné voľby. Teraz sa opäť vaše jubileum zišlo s voľbami.

„Vtedy išlo o zásadný zvrat, ktorý sa voľbami potvrdil. Teraz už v podstate nemôžu voľby nič pokaziť, je tu boj dvoch smerovaní, jedno je trochu doprava, druhé sociálnodemokratické. Zdá sa, že tá ľavica ešte bude mať navrch. Ale nejako zásadne to neovplyvní môj život.”

Kedysi ste povedali, že sa tešíte na takú situáciu v našej krajine, keď sa v deň volieb budete môcť pokojne pozrieť z okna a ak bude pršať, bez výčitiek zostanete doma. Nastal už ten čas, alebo ešte stále pôjdete voliť, aj keď bude pršať?

„Ešte pôjdem, no. Trošku som zmenil ten svoj pôvodný fanfarónsky názor. Pôjdem voliť, pretože tým človek prejavuje záujem o politiku. A o politiku sa treba zaujímať, lebo ako povedal Bismarck, keď sa občan nezaujíma o politiku, začne sa politika zaujímať o neho. A myslím, že je vždy lepšie byť v tomto súboji aktívny.”

Zhováral sa Alexander Balogh

SME, 3. 2. 2010

{jcomments on}