Peter Milčák

Kurz sebaobrany

Sú hodiny, ktoré idú presne, iné hodiny sa ponáhľajú a ďalšie zasa meškajú. A sú aj hodiny, ktoré ukazujú svoj čas. Bez ohľadu na to, že sa nedá zastaviť a nezvratne plynie, takéto hodiny po celé dni, týždne, mesiace i roky ukazujú stále ten istý, vlastný čas.

Táto skutočnosť môže svedčiť o tom, že sa skončil život človeka, ktorý ich predtým pravidelne naťahoval, alebo, ak sú to hodiny zavesené vo vstupnej hale štátnej inštitúcie, aj o tom, že v danej krajine sa čas zastavil a ľudia sú priveľmi ľahostajní alebo azda bojazliví, aby sa odhodlali na konanie, ktoré by dalo hodiny späť do pohybu.

V roku 1987 ukazovali hodiny vo vestibule fakulty, na ktorej som študoval, už aspoň tretí rok tri štvrte na jedenásť, a aj preto sme sa v nej spolu s niekoľkými priateľmi rozhodli pripraviť prezentáciu vlastných básnických textov s názvom Kurz sebaobrany.

Na povrchu kľud / Reďkvičky sú pekne v riadkoch / Pri dodržaní základných doktrín / bude slušná úroda, napísal Ľuboš Bendzák. Ideš teda spievať Ale aké piesne sa dajú / spievať o takomto čase, dodal Ľubo Kmec a Juraj Briškár v jednom z aforizmov vtedy poznamenal: Mušky snujú plány, pavúci siete.

Texty sme doplnili o obrazový materiál, o röntgenové snímky jednotlivých častí našich tiel, na ktorých nám bolo, ako inak, vidieť až do kosti. Tí, ktorí sa v tom čase usilovali dostať čo najhlbšie do ľudského vnútra, však ostali nečinní. Rozlúštiť odkaz vyjadrený metaforicky bolo možno nad ich sily.

Popri riadnom vysokoškolskom štúdiu, ktoré si vyžadovalo absolvovanie množstva zbytočných a nezmyselných predmetov zviazaných s ideológiou a praxou vtedajšieho režimu, sa niektorým z nás pošťastilo súčasne vyštudovať súkromnú, paralelnú a nezaplatiteľnú univerzitu. Veľkú časť z najpodstatnejších vedomostí sme totiž získali pomimo, celkom neoficiálne, keď sme so Stanislavom Rakúsom pokračovali v načatých seminároch a celé hodiny, ba celé roky štúdia vášnivo a slobodne hovorili o literatúre, teda o všetkom.

V politicky a mravne zdeformovanom prostredí školskej inštitúcie, v presile nenormálnosti je Rakúsovo prednovembrové pôsobenie znamenitým príkladom toho, ako môže byť jediný človek, v tomto prípade výnimočný autor a pedagóg, dôležitejší než celá univerzita. Aj vďaka trvaniu na prirodzenosti, schopnosti nadchnúť študentov a vrátiť štúdiu zmysel.

Už vtedy sa nám videlo správne oceniť si postoje a tvorbu dvoch ľudí, ktorí pre nás znamenali veľmi veľa. V starožitníctve sme kúpili dve vyznamenania a so študentskou pompou ich postupne odovzdali Stanislavovi Rakúsovi a Jánovi Buzássymu. Aj dnes, po dvadsiatich rokoch, je dobré vedieť, že sme sa nemýlili.

SME, 3. 11. 2009